Televízne Večery MM nadviazali na populárnu rozhlasovú reláciu Pod pyramídou, do ktorej si Milan Markovič a Peter Breiner pozývali hostí.
„Keď sme začínali, Milan povedal, že on na politický kabaret nikdy veľmi nebol. Postupne som ho však k nemu dotlačil,“ hovorí Breiner.
Raz si pozvali Pod pyramídu aj textára Jána Štrassera. „Rozprávali sme sa o starých kabaretoch viedenských, pražských, budapeštianskych, pri ktorých platilo, čo ráno v novinách, to večer v kabarete. Spomenul som, že by som veľmi rád písal texty piesní pre také niečo,“ spomína Štrasser.
Peter Breiner sa mu po roku naozaj ozval. „Povedal mi, že idú s Markovičom robiť pre STV presne taký kabaret, o akom sa kedysi rozprávali. Spýtal sa ma, či by som sa nepridal do partie. Súhlasil som, dokonca nadšene,“ hovorí Štrasser.
Takto sa začala jeho jedenásťročná spolupráca s Markovičovou šou. Ako jediný z pôvodných spolupracovníkov zostal pri nej až do posledného vydania VMM v decembri 2003.
Išlo sa naživo
Babky demokratky
Babka poďme poobede
do zoologickej záhrady!
Poznám, vnúčik, lepšie miesto,
to ti zoo nahradí.
Iste sa ti bude ľúbiť velice,
Uvidíš tam hyeny aj opice.
Poď so mnou na námestie, vnúča!
Ukážem ti, že som babka rúča.
Poď, vnúčik, dokiaľ sa mi nedrieme.
Mám pocit, že si dneska udrieme.
Sme tu všetky, už len Anča chýba.
Hen vidím Žitného a Hríba!
Len sa dobre dívaj, vnúčik môj sladký:
útočia babky demokratky!
Babka, poďme poobede
do cirkusu Kludský!
V cirkuse tam trápia zvery,
musíme byť ľudskí.
Pôjdeme tam, kde sa platiť nemusí.
Máme svoje zverince aj cirkusy.
Buď pyšný, že máš takú starkú!
Len si spomeň na tú novinárku.
Vrazím do nej. Neuhla mi ani cól.
Tak som na nej dolámala parazól.
Keď ju Anča do píšťaly kopla,
pán policajt povedal len „hoplá“.
Za uši si zapíš, vnúčik môj sladký:
my sme tie babky demokratky!
Večer MM sa vysielal raz mesačne naživo zo Štúdia L+S. Milan Lasica program prvý rok sám režíroval, Štrasser bol jeho neoficiálnym dramaturgom. Program produkovala Agentúra Paczelt, STV dodávala len prenosovú techniku.
„Televízna dramaturgia nám do ničoho nezasahovala, chodili na generálky aj na prenosy, všetci boli veľmi milí a ústretoví,“ hovorí.
Schéma Večerov MM bola jednoduchá, Milan Markovič ako šoumaster spovedal rôzne osobnosti, neformálnosť diskusie zvyšovalo to, že sedel pri svojich hosťoch na schodoch. Breiner bol jeho kabaretným partnerom a sprevádzal ho aj na klavíri pri pesničkách.
„Väčšinou som navrhoval politické témy, Milanovi som vždy poslal body na jeho úvodný monológ. Milan sa zas pripravoval na rozhovor s hosťami, čo som ja z Kanady nemohol,“ spresňuje Breiner.
Mečiarizmus ako námet
Prvé Večery MM sa vysielali v januári 1993. STV podpísala s Paczeltom zmluvu aj na ďalší rok, takže pokračovali aj za riaditeľa Ivana Stadtruckera, ktorý bol lojálny Mečiarovi.
„Nedovolili si to zakázať, tak to museli zniesť,“ komentuje Štrasser. Keď sa však počas druhej Mečiarovej vlády stal riaditeľom STV Jozef Darmo, ten zakázal nielen VMM, ale aj satirické relácie ako Apropo či Halušky. Na jar 1995 bol na Námestí SNP dokonca míting za obnovu týchto zakázaných programov.
Od roku 1995 do roku 1998 mal Markovič talkšou Na šikmej ploche v Českej televízii. Po voľbách v roku 1998 začal Markovič robiť pre Markízu, neskôr sa opäť vrátil do STV. Posledný diel VMM odvysielali v decembri 2003.
Talkšou mala aj svoju divadelnú verziu, s ktorou sa chodilo na zájazdy po celom Slovensku. Markovič dnes žije zakladaním MM Kabaretu v bratislavskom V-klube. Pripúšťa, že bez televíznych Večerov MM by jeho kabaret nevznikol.
Kultová šou
Hoci Štrasser nemá rád slovo kultový, ich program takým vtedy bol. „Najmä prvé dva roky mal obrovskú sledovanosť, po každom vysielaní som dostal desiatky priamych ohlasov,“ spomína.
Jeho popularita sa odrážala na zložení živého obecenstva, v ktorom bolo často vidieť tých istých ľudí. „Boli takí, ktorí nevynechali ani jedno predstavenie, jednoducho tam chceli chodiť. A chodili,“ spomína si Štrasser.
Aj Breiner sa k nej vracia v dobrom: „Určite ma aj niečo hnevalo, asi najviac hlúpe reakcie divákov, ale na to som už zabudol.“ Na šou sa mu najviac páčili spontánne momenty, keď sa stalo niečo nenaplánované, improvizované.
Život však prináša nielen bonmoty. Pre Štrassera bolo najsmutnejším júlové vydanie relácie z roku 2000: „Jedným z dvoch hostí VMM mal byť vtedy Jarko Filip. Pár dní pred nakrúcaním odišiel navždy, museli sme improvizovať, náhradníkom som sa stal ja. Bol to najsmutnejší záskok v mojom živote.“
Páni bratia Peter Niňaj a Róbert Puškár hudobne sprevádzali Večery MM viac ako tri roky.
Pesničky po telefóne
Za trvania Večerov MM vzniklo vyše tristo pôvodných piesní, do každého vydania tri. Prvý bol vždy Štrasserov text, ktorý faxovali Breinerovi. Ten skomponované pesničky naspieval na kazetu a prehral cez telefón Markovičovi, ktorý si ich na druhom konci nahrával. Tento rafinovaný postup mal jednoduché dôvody – mp3 ani e-maily v tom čase neboli a Breiner žil v Kanade, odkiaľ prichádzal na Slovensko len na nakrúcanie. „Skamarátil som sa so všetkými zamestnancami holandských aerolínií KLM,“ smeje sa.
Breiner veľmi chváli Markovičovu muzikálnosť: „Pesničky mal vždy vzorne naštudované,“ spomína. Lietať každý mesiac z Kanady do Bratislavy vydržal však Breiner len rok. Po ňom začal komponovať piesne Alois Bouda, ktorý ich hral so skupinou Komorníci. Pamätná bola aj dvojica „Pánov bratov“ Petra Niňaja a Róberta Puškára. Bouda sa neskôr k relácii vrátil, posledný rok na relácii hudobne spolupracoval Dano Heriban.
Slová piesne vždy reagovali na aktuálne dianie. „Celý mesiac som sledoval, čo sa deje v slovenskej politike, vytypoval som si témy, udalosti, kauzy, škandály, pikošky,“ spomína Štrasser.
Jedna z pesničiek priniesla do slovníka Slovákov termín „babky demokratky“, ktorý rýchlo zľudovel. Reagovala na situáciu, ktorá vznikla po tom, čo prezident Kováč odmietol v marci 1994 vymenovať Ivana Lexu za ministra, čo neskôr spôsobilo pád prvej Mečiarovej vlády.
Novinárov Milana Žitného a Štefana Hríba vtedy napadol rozvášnený dav pred Primaciálnym palácom v Bratislave. Boli v ňom aj staršie ženy v háčkovaných čiapkach s kabelkami a dáždnikmi v rukách, ktoré sa vyskytovali aj na mítingoch v športovej hale. Pesnička na text Jána Štrassera zhudobnená Aloisom Boudom zaznela v rámci Večerov MM 9. apríla 1994.
