Prvé slovenské sci-fi Immortalitas natočili študenti VŠMU, no prebojovalo sa do kinodistribúcie. Kritika k filmu nebola láskavá a vyčítala mu nedomyslený príbeh, slabo uveriteľné herecké výkony, či pričasté používanie obrazových efektov. Film Immortalitas pridávame do zbierky Filmov na Sme a pri tejto príležitosti sme spravili rozhovor s jeho režisérom Erikom Bošňákom.
Natočili ste pred rokom a pol film Immortalitas. Ako to hodnotíte s odstupom?
Strašne veľa mi to dalo. Zažil som celý proces vývoja filmu od zháňania peňazí až po distribúciu do kina. To som na škole zažiť nemohol. Tento film bola moja skutočná škola. Makali sme na tom celé bakalárske štúdium. Navyše, vytvoril som si svoj tím a pracujem s ním aj po Immortalitas. Urobili sme spolu ďalšie štyri krátke filmy.
Aký mal Immortalitas rozpočet?
Fiktívny 700 tisíc eur, naozajstný 8-tisíc euro (smiech). Celý film bol "vybartrovaný" a pomáhalo nám strašne veľa študentov a množstvo spoločností. Bol to taký punkový projekt, skladali sme sa na benzín a podobne.
Bolo dobré rozhodnutie robiť žánrový film s nežánrovým rozpočtom?
Žánrový aj áno, ale nie sci-fi. My sme to robili tak zhurta. Zobrali sme sa ako partia 18 – 19 ročných ľudí, očarení všetkým možným. Začali sme pri krátkom filme a ani neviem ako sme skončili pri celovečernom. Tie rozhodnutia neboli domyslené do konca. Teraz už to vnímam s triezvou hlavou a už by som sa takto neodvážil robiť. Ale vážim si tie zážitky a skúsenosti, ktoré mi dalo to, že sme do toho skočili tak živelne.
Kritika ten film pomerne zdrvila a na stránke CSFD.cz to má hodnotenie 7%...
Už? Malo chvíľu aj 5 %. (smiech)
Ako ste sa s tým vyrovnávali?
Na začiatku to bolo dosť ťažké, hlavne keď sme videli diskusie. Ale také dva mesiace pred dokončením filmu sme s tým trochu už aj rátali. Lenže keď sme niečo začali, chceli sme ísť do konca. Odstúpiť od toho by bolo horšie, ako to vôbec neskúsiť. Určite sa na človeku to zlé podpíše, ale vtedy sme mali ďalšie dva filmy, ktoré uspeli na festivaloch, takže sme vedeli, kde sme a čo dokážeme. To nám pomohlo a povzniesli sme sa nad neúspech. A keď spomínate tých 7% – to šlo hore, lebo pár ľudí si z toho spravilo kult. Nejakí Česi to tam dokonca komentovali, že: „To je pecka, akú ste si urobili srandu,“ i keď my sme to ako srandu vôbec neplánovali (smiech).
Boli ste v kinosále, keď to ľudia pozerali? Ako ste to brali, keď sa ľudia smiali na miestach, kde by sa nemali?
Na premiére som bol zaplavený dojmom z ukončenej trojročnej roboty, tam som si to až tak neuvedomoval. Na premiére vám kritici do očí nepovedia to, čo potom napíšu v recenziách, nechcú vás hneď zdeptať. Ale raz som si to bol pozrieť potajme doma v Prešove. Do kina prišli dokopy asi šiesti pankáči s troma litrami vína. Tí to brali ako komédiu, tak som sa s nimi zasmial aj ja (smiech).
V Immortalitas je celý svet v ruinách v roku 2021. Prečo tak skoro?
Vtedy sme boli zanietení pre myšlienku apokalypsy v roku 2012, tak myslím, že to vzniklo nejakým násobením od toho roka (smiech). Hlbší význam to nemalo, ale verili sme, že ľudstvo veľmi skoro skončí (smiech).
Vy ešte študujete na VŠMU. Ako ľudia od fachu brali tento váš počin? Nepoškodilo vám to meno?
Ľudia sa ma pýtajú: „Nemyslíš si, že si sa týmto pochoval, že ti už nikto na nič nedá peniaze?“ Nemyslím, lebo peniaze som nedostal ani na toto (smiech). Všetci tí, čo sa vybrali cestou žánrového filmu, vedia, že štát tieto filmy vôbec nepodporuje. Z tejto strany mi to vôbec neublížilo. Ľudia od fachu nás veľmi skritizovali, ale nás aj reálne podržali. Vedia to pochopiť.
Čo ďalšie chystáte?
Po Immortalitas sme točili dva krátke filmy – gangsterky – a to nás chytilo. Začala ma veľmi baviť problematika 90. rokov na Slovensku. Dal som sa dokopy s anglickým scenáristom Raphaelom Zellerom, ktorý aj spolupracoval na filme RocknRolla. Rok sme zbierali výstrižky z novín a zážitky ľudí z oblasti (Česko)-slovensko-ukrajinského pohraničia, od 90. rokov až podnes. Zaujímali nás príbehy „subjektov,“ z ktorých dnes sú uznávaní podnikatelia. Čiže mafiánska sága.
Bude to teda skutočný príbeh, dokument?
Sú to skutočné príbehy, ktoré sme dali do jedného celku na štýl Sin City. Viacero samostatných príbehov spája jedna zápletka, ale je to hraný film.
Čo sci-fi? Trúfnete si na to ešte niekedy?
Ja milujem sci-fi. Ale s momentálnymi možnosťami si na to netrúfnem. Už by mi asi neprešlo to, čo mi prešlo, keď som mal 18 rokov. Navyše, už je ten žáner veľmi high-tech. Bez reálneho rozpočtu, dobrého scenára a bez technicky zdatných ľudí, čo vedia priniesť to „high“, by to asi nemalo šancu. Ľudia by neprijali film bez detailov vyšperkovaných do bodky.
Pozrite si film Immortalis na TV SME .
Ako sa na Slovensku točí film mladému tvorcovi?
Paradoxne, my sme zažili veľmi veľa podpory. Všetci hovoria, že je to veľmi ťažké. Ono to aj je. Keď točíte žánrový film, musíte sa spoľahnúť len na súkromný sektor. Bol to boj s veternými mlynmi, ale veľmi príjemný. Stretli sme veľa zaujímavých ľudí, ktorí nám pomohli. Vo firme, ktorá nám požičala renderovaciu farmu (pozn. sieť počítačov, ktoré vykresľujú počítačové efekty), tí sa už dopredu smiali, že panebože, vykašlite sa na to (smiech). Ale majiteľa zaujalo to, že sme mladí a skúšame, tak nám povedal: „Prečo nie?“ a dal nám farmu k dispozícii na noc a v čase, keď ju nikto nepoužíval. Takouto formou nám pomohlo veľa ľudí. Zaujal ich nápad a to, že mladí chcú niečo robiť a nesedia doma na zadku.
