Je to taký malý slovenský paradox. Seriál, ktorý sa aspoň trochu líšil od toho, čo máme možnosť každý večer sledovať na slovenských staniciach, sa skončil skôr ako sa začal. Napriek tomu, že veľká časť rozhovoru sa točila okolo jazyka a správnej výslovnosti, jej slovenčina bola spisovná, príjemná a bez akéhokoľvek prízvuku. S češtinou na tom vraj nie je tak dobre, Česi majú podľa nej vycvičené ucho na Slovákov a hneď odhalia, keď Slovák prehovorí po česky.
Ako sa cíti herec v takejto situácii?
Moje pocity sú zmiešané. Veľa ľudí z môjho okolia seriál sledovalo, mala som naň veľmi pozitívne reakcie. Nepoznám reálne dôvody, prečo ho stiahli. Moja práca sa končí tým, že nakrútim seriál, prípadne dám niekoľko rozhovorov.
Nezaujíma vás, či je seriál úspešný?
Réka Derzsi
Bez prízvuku
Zaujíma, sledujem to, ale zbytočne sa tým dlho nezapodievam. To sú veci, ktoré ako herečka neovplyvním. Verím, že to televízia urobila len pre dobro seriálu a chce nájsť taký vysielací čas, aby dosiahol požadovanú sledovanosť.
Sledovali ste prípad Ivany Boórovej a britských adopcií v médiách?
Nežijem na Slovensku, takže ma to obišlo. Dozvedela som sa o tom, až keď ma oslovili s ponukou do seriálu Zlodeji detí.
Na Slovensku nie ste veľmi známa, ako vás producenti našli?
S DNA Production, ktorá stojí za seriálom, som už spolupracovala, ale vždy to boli len vedľajšie alebo epizódne postavy, napríklad v Dr. Ludskom alebo v Najväčších kriminálnych prípadoch Slovenska. Dosť ma prekvapilo, keď mi v januári zavolali a ponúkli hlavnú úlohu. Vôbec som nevedela, o čo ide, ale môj prvý dojem zo scenára bol veľmi silný. Príbeh som nepoznala, až dodatočne som sa dozvedela, že je to inšpirované skutočnými udalosťami. Prekvapilo ma, že také niečo je vôbec možné.
Stvárňujete Ivetu Bosákovú, matku trojročného Martinka a päťročného Samka. S malými deťmi sa asi ťažko nakrúca.
Ťažko. Nepoznáte ich a ony sa k vám tiež správajú ako k cudziemu človeku. Nepritúlia sa, nepovedia vám mama. Oslovujú vás teta, v tom lepšom prípade, v tom horšom rovno utečú z pľacu, čo sa nám tiež párkrát stalo. Boli sme šťastní, keď raz povedali mama. Ďalší problém bol v tom, že ak sa aj naučili nejaké repliky, nepovedali ich včas, alebo ich nepovedali vôbec. Mala som s deťmi napísané dialógy, takže som sa vždy naklonila k jednému z nich a pošepkala mu do ucha, čo má hovoriť. Cestu k nim som si našla cez hru. Keď sa nám nepodaril záber, povedala som, že kameraman zabudol zapnúť kameru a išli sme mu to spolu oznámiť. Tak sa im táto hra zapáčila, že boli nešťastné, ak sa záber neopakoval.
Seriál Zlodeji detí sa voľne inšpiroval skutočným príbehom Slovenky Ivany Boórovej, ktorej britské úrady odobrali deti. FOTO: Joj
Ako sa vám ich podarilo tak presvedčivo rozplakať? Napríklad v scénke so sociálnymi pracovníkmi, keď ich prišli odobrať matke.
To som našťastie nemusela robiť ja, pre mňa by to bolo veľmi bolestivé. Dieťa nevie zahrať plač, musíte ho donútiť, aby plakalo naozaj. Režisér jednému z nich povedal, že maminka na chvíľu odišla a ono hneď spustilo strašný rev. Druhého sme nechali popestovať esbéeskárovi. Keď zbadalo, že ho drží na rukách cudzí chlap a nikde žiadna známa tvár, tiež sa rozplakalo.
Nakrúcanie s deťmi s Downovým syndrómom muselo byť ešte komplikovanejšie.
Toho som sa veľmi obávala. Moja mama pracovala ako sestrička, má skúsenosti s týmito deťmi a presviedčala ma, že sú veľmi milé a dobre to dopadne. Napriek tomu som mala pred nakrúcaním žalúdok v hrdle. Naozaj boli úžasné, splnili všetko, čo sme od nich chceli, boli kamarátske a veľmi úprimné. Ony z človeka vycítia, či sa k nemu nemajú približovať, alebo či si ho môžu pustiť k telu. Ak ste im sympatický, hladkajú vás, ak nie, kreslia si a nevšímajú si vás. Najviac ma prekvapili v scénkach, kde som sa im prihovárala po anglicky. Hoci tomu jazyku vôbec nerozumeli, vždy adekvátne zareagovali a urobili, čo som im po anglicky prikázala.
V seriáli účinkujú aj anglickí herci, ako vnímali slovenskú produkciu?
Zaskočilo ich tempo nakrúcania. Za deň sme spravili aj dvadsať, tridsať obrazov. Mysleli si, že ide o výnimočnú situáciu, nechceli veriť, že takto nakrúcame zakaždým. Diyana Skoric, predstaviteľka Annie, mi celý čas hovorila: „Choď do Talianska, tam milujú blondíny, budeš točiť maximálne dva obrazy za deň, o všetko budeš mať postarané, dostaneš vlastný karavan. Po taliansky sa rýchlo naučíš.“ Anglickí herci migrujú po celej Európe, nakrúcajú vo Francúzsku, v Grécku, Taliansku. Majú skúsenosti, vedia porovnať. Po rozhovoroch s nimi ostane človek smutný, ako sa na Slovensku zaobchádza s hercami. Vo väčšine prípadov nemáme čas na prípravu, nikto s nami scenár ani postavu nerozoberá. Dôvodom je rýchle tempo, ktoré vyplýva z nedostatku peňazí. Tieto detaily sa potom odzrkadľujú na výsledku.
V Londýne sa nakrúcali len exteriéry a vraj pomerne dobrodružne. Štáb nemal potrebné povolenia.
Problém sme mali hlavne pred budovou súdu a pred sociálkou. Všade mali kamerové systémy a esbéeskárov, ktorí hneď vybehli, keď nás zbadali nakrúcať. Hovorili sme, že robíme študentský film, a oni nás poslali preč s tým, že bez povolenia je to nelegálne. Našťastie, sme vždy všetko stihli, ešte kým prišli. Nenápadne sme sa pripravili, kameraman stál opodiaľ so schovanou kamerou, statívy sme nepoužívali. Ja som povedala akcia, on vytiahol kameru a na prvú dobrú sme to nakrútili. Náš štáb tvorilo desať ľudí, dva dni sme chodili po celom Londýne a nakrúcali exteriéry. Kostýmy sme nosili so sebou, prezliekala som sa priamo na ulici alebo v kaviarni. Takže v tomto zmysle to asi bolo dobrodružné.
Na rozdiel od Zlodejov detí film Líštičky o slovenských au-pairkách, v ktorom ste tiež hrali, vznikol celý v Dubline.
To bola naozaj veľká skúsenosť. Aj príprava bola iná. Nevedela som vôbec po anglicky, tak ma najprv poslali na letný jazykový kurz do Dublinu. Bývala som v írskej rodine, chodila do školy, kde som zažila komunitu Španielov a Brazílčanov. Pomohlo to, dokonale som nabrala ten pocit, čo som potrebovala do Líštičiek. Pocit absolútnej osamelosti v cudzom svete, pocit, že som cudzí element v nejakej rodine. Presne to, čo zažívajú au-pairky. Aj samotné nakrúcanie v Dubline bolo nesmierne náročné.
Ako Betka vo filme Líštičky o slovenských au-pairkách v Dubline.
V akom zmysle?
Vyplývalo to zo scenára. Moja postava bola outsider. Nebolo ľahké hrať človeka, ktorý je negatívne naladený, pretože mu v minulosti ublížili. Keď žijete šesť týždňov s takouto postavou, potom istý čas trvá, kým sa vrátite do normálu. Zvyknem sa ponárať do postáv a potom ich problémy neviem zo seba striasť. Nevedela som, že som toho schopná, zistila som to až pri tomto filme. Nerobím to zámerne a odvtedy sa snažím tomu vyhýbať. Inak by sa človek zbláznil. Rovno z Líštičiek som totiž išla na dovolenku a bola som veľmi nepríjemná na ľudí okolo seba. Uvedomila som si, že moje myšlienky a správanie sú stále niekde pri tej postave. Takže pri nakrúcaní Zlodejov detí som dbala o to, keďže to zase bola silná sociálna tematika, aby som tomu neprepadla.
Je v Británii veľká konkurencia medzi hercami?
Veľká. Diyana Skoric mi ukazovala hrubú knihu – zoznam agentov, ktorým práve rozposiela svoj životopis. Tým sa to tam začína, bez agenta nič nefunguje. Pritom má za sebou veľa seriálov a filmov, dlhé roky žila s manželom Grékom v Taliansku. On je známy herec, teraz sa vrátili do jej rodného Londýna a ona dúfa, že niektorý z agentov bude mať o ňu záujem. Aj v Prahe je už otázka agenta aktuálna.
Vy ho máte?
Nemám, ale snažím sa o to. Ak viete jazyky, agent vám zháňa prácu po celej Európe. Dnes sa herec nezaobíde bez troch – štyroch jazykov. Má však na to človeka, ktorý sa stará o jeho presnú výslovnosť, ktorý je s ním pred nakrúcaním, aj počas neho.
Nerobí vám problém sústrediť sa na hranie popri dialógoch v cudzom jazyku?
Po skúsenostiach v Zlodejoch detí, kde bolo päťdesiat percent textu v angličtine, nie. Celý život sa sústreďujem na správnu výslovnosť, keďže som Maďarka. Už slovenčina bola pre mňa výzvou, teraz čeština. A tá je naozaj tvrdý oriešok. Hovorí sa, že trvá štyri-päť rokov, kým nebude cítiť slovenčinu. V mojom prípade možno aj maďarčinu. Chodím k Eve Spoustovej, odborníčke na hlas a reč na DAMU, a po hodine s ňou mám pocit, že človek aj inak dýcha po česky. Veľmi ma baví skúmať, kde sa tvoria hlásky, v čom je to iné. Zistila som, že české divadlo je založené na slove, intonáciou určujete charakter, emóciu.
Komédia Biomanželka je divadelná adaptácia čiastočne autobiografického románu českého spisovateľa Michala Viewegha. FOTO: Alžběta Jungrová
Nevnímate to tak len preto, že to nie je váš rodný jazyk?
Nie. Aj slovenčinu som sa naučila poriadne až na vysokej škole a nemala som tento pocit. Tu je divadlo viac o čine, v Česku o slove, o hre s jazykom.
Ako rozprávate v Prahe?
Snažím sa po česky, aj keď je to veľmi smiešne. Slovenské slovíčka často počeštím, na čom sa okolie zabáva. Veľakrát sa mi stáva, že okamžite odhalia, že som Slovenka.
Skúsenosť máte aj s maďarskými divadlom.
Rok som hrala v Budapešti, rok v Komárne. Som akýmsi pozorovateľom rozdielov týchto troch krajín. Napríklad maďarské herečky sú úplne iné ako Češky a Slovenky.
V čom?
Nie je to len maďarským temperamentom, sú aj veľmi cieľavedomé. Maďarské divadelné prostredie sa mi zdalo veľmi dravé, hoci som sama Maďarka, ale vyrastala som na Slovensku. Na prijímačkách na vysokú školu na herectvo v Budapešti som sa dostala do tretieho kola, ktoré trvalo týždeň. Schudla som vtedy päť kilogramov, čo hovorí za všetko.
Zobrali vás?
Veľmi sa teším, že nie. Prijali ma na VŠMU v Bratislave, za čo som vďačná, pretože povahou a naturelom som sa do Budapešti vôbec nehodila.
S Janou Oľhovou a Lukášom Púchovským v inscenácii Žilinského divadla Tretí vek. Réžia Dodo Gombár. FOTO: Braňo Konečný
Kam smerovali vaše kroky po škole?
Asi rok som bola v Bratislave na voľnej nohe, potom som prijala ponuku do žilinského divadla. Teraz som už tretí rok v Prahe.
Prečo ste tam odišli?
Môj manžel, režisér Dodo Gombár dostal ponuku ako umelecký riaditeľ viesť Švandovo divadlo na Smíchove.
Ako funguje spojenie režiséra a herečky v jednej domácnosti?
Manžel má veľmi dobrú povahu, o robote doma veľa nerozpráva, skôr ja som typ, čo potrebuje stále hovoriť, čo sa deje a čo je nové. Som zvedavá na jeho názor.
V groteske Eskalátor si zahrala pod vedením svojho manžela, režiséra Doda Gombára. FOTO: Patrik Borecký
Už ste účinkovali v niektorej z jeho hier?
V Divadle Reduta v Brne v inscenácii Stanice: Tančírna, v hre Merlin vo Švandovom divadle a naposledy sme robili spolu Biomanželku Michala Viewegha a autorský projekt Eskalátor. Ako s režisérom s ním veľmi rada spolupracujem, obdivujem, ako seriózne a profesionálne sa k práci stavia.
Teraz pripravujete v divadle Aréna novú hru Das Ding. Čo vás zlákalo do Bratislavy?
Potešila ma možnosť spolupracovať s režisérkou Alenkou Lelkovou, ktorú poznám ešte zo školy, a mladý kolektív. Som tu na tri mesiace, ale každý víkend chodím do Prahy, kde mám predstavenia. A okrem iného, keď je herec na voľnej nohe, je nútený prijať prácu, aj keby bola v USA.
To vyzerá ako kočovný herecký život. Nemáte potrebu usadiť sa?
Už by som aj rada. Ak by som si mohla vybrať, tak určite dedinu. Mám rada mesto, rada tam chodím za prácou, zábavou, kamarátmi, ale nie som mestský typ. Potrebujem svoj zelený kút, kam sa schovám. Svoje kvietky, záhradku a rodinu. Raz by som chcela veľkú rodinu.
