Vyrástol v krajine so silnou tradíciou autorského filmu, ale obdivoval Spielberga a Lucasa. Francúzsky režisér LOUIS LETERRIER šiel teda pracovať do Hollywoodu a tam nakrútil Neuveriteľného Hulka aj Súboj Titanov. Zvykol si na veľké produkcie aj na to, že o výslednom filme nerozhoduje vždy režisér. Dnes má v našich kinách Podfukárov, akčný film o iluzionistoch, ktorí vykrádajú banky. Vraj nemal problém riadiť niekoľko hereckých hviezd naraz, ale s úsmevom poslúchal manažérku, ktorá v pozadí nášho telefonického rozhovoru nekompromisne kontrolovala čas.
Prečo majú filmári tak radi vykrádanie bánk?
„Je to taký ich sen o dobrodružstve a čo je na tom najlepšie, ten sen je aj zrealizovateľný. Predstierať, že sme supermani, to by bol nezmysel, ale vymyslieť, ako vykradnúť banku a ešte sa z nej aj bez ujmy vytratiť, to už sa dá. Bonusom je, že aj diváci majú z toho zvláštny pôžitok. Takémuto druhu zlodejov ľahko odpustia - pretože kto z nás sa ešte necítil byť bankou okrádaný?“
Patríte medzi tých, čo sa dajú ľahko oklamať, zviesť, oslepiť?
„Veru patrím. Teda, pýtate sa na klamstvá bankárov alebo na klamstvá iluzionistov?“
Na jedno aj na druhé.
„Vlastne máte pravdu, medzi jedným a druhým nie je až taký veľký rozdiel. Bankári sa pred vami tvária čestne, ale keď od nich odchádzate, máte pocit, že vás hádam začarovali a že vás preto dostali. Iluzionisti vás začarujú tiež, ale aspoň vám hneď na začiatku predstavenia povedia, že sa vás chystajú oklamať. Aj vás naozaj oklamú, ale aspoň od nich odchádzate šťastný.“
Čo hovoria iluzionisti? Dala by sa banka vykradnúť tak, ako ste to vymysleli vo svojom filme?
„Ha, povedali mi: Stav sa, že o tri alebo o štyri roky sa to stane! Všetky triky, čo sme vymysleli, sú realistické, treba mať len technické zručnosti a skúsenosti, vedieť, ako treba narábať s hypnózou, ohňom, kartami a podobne. Vo filme nie je nič nadprirodzené, len proste naši konzultanti - kúzelníci a iluzionisti - poriadne zamakali.“
Pre potreby tohto filmu ste zrejme museli mágiu pochopiť. Nebolo vám to ľúto?
„Trochu aj áno, ja som rád v pozícii nevinného diváka a rád sa nechám ohúriť. Tentoraz som musel chodiť za Davidom Copperfieldom a lámať si hlavu nad tým, ako to robí, keď nechá niekoho zmiznúť. Lenže aj tak, nemal som v úmysle nakrútiť film, ktorý by mágiu vysvetľoval. Túžil som po takom filme, čo by sám takou mágiou bol. Možno nebudete veriť, ale skúsili sme to urobiť s minimom špeciálnych efektov. Skoro všetky triky sme vyrábali priamo v kamere. Samozrejme, vo filme sú dvetri miesta, ktorým by neuveril ani blázon, ani dieťa, inak sme však postupovali realisticky a čo najjednoduchšie. Peniaze sme radšej minuli na iné veci.“
Na hercov? Vo filme hrajú Morgan Freeman, Mark Ruffalo, Woody Harrelson aj Jesse Eisenberg. Nie je to priveľa ega naraz?
„Ale nie! Naopak. Čakali by ste, že hviezda sa bude správať ako hviezda, ale v tomto výbere hercov nikto taký nebol. Nikto nemal problém vstať ráno z postele, každý si bol vedomý, že robí na niečom spolu s niekým iným. Cítil som sa skvelo. V Hollywoode vaša budúcnosť veľmi závisí od toho, aký úspech alebo neúspech váš film má. Dúfam, že tento bude mať úspech, ešte by som chcel dostať príležitosť a vôbec by mi neprekážalo, keby to malo byť s týmito istými hviezdami.“
Časť filmu ste nakrútili v Paríži. Vy ste sa tam narodili – vidíte ho ešte tak, aby sa vám javil kinematograficky zaujímavý?
„Samozrejme, už nikdy ho neuvidím tak ako turista, ale keď som sa pri filmovaní dostal na parížske mosty, zablokoval ich a v pozadí akcie videl Eiffelovku, verte, dojalo ma to. Výhodou šetrenia na špeciálnych efektoch bolo, že sme mohli pri nakrúcaní cestovať. Zvyčajne sa to robí tak, že sa všetko nakrúti na jednom mieste a potom sa to v postprodukcii prerobí. My sme sa nemuseli tváriť, že sme v Las Vegas, New Orleanse, New Yorku a ešte aj v Paríži. My sme tam naozaj boli.“
Francúzi mali radi Fantomasa a Belmonda, akčné filmy im zjavne vyhovujú. Ako sa prejavuje v tomto žánri talent francúzskych režisérov?
„My k nemu pristupujeme trochu inak ako Američania. Záleží nám na to, aby nad špeciálnymi efektmi predsa len prevládlo čosi ľudské.“
Podfukárov ste nakrútili s Američanmi, aké pravidlá hry ste teda museli prijať?
„Pravidlom číslo jeden je nakrútiť čo najviac obrazovo atraktívnych scén, aby bolo z čoho urobiť upútavku. Nie je ťažké naučiť sa to, len si to treba nejako vnútorne osvojiť. Ja som pri amerických filmoch vyrastal, v 80. rokoch som obdivoval Stevena Spielberga, Georgea Lucasa a mrzelo ma, že vo Francúzsku vtedy ešte také filmy nemali tradíciu. Preto ma neskôr zlákalo Los Angeles.“
Ale študovali ste v New Yorku.
„To mi poradili rodičia a mali pravdu. New York je na polceste medzi Spojenými štátmi a Európou, pre filmára je to zaujímavejšie. Vlastne, nielen to. Keď si tak spomínam na roky v New Yorku, viac ako skúsenosti zo školy sa mi vybaví to, čo som videl na ulici. Multikulturalizmus mi pomohol myslieť inak.“
V Hollywoode sa často stane, že režisér nemá právo rozhodnúť, ako bude výsledný film vyzerať. Ako ste to prijali? Ste predsa z krajiny, kde je tradícia autorských filmov a silných režisérskych osobností.
„Na začiatku to bolo šokujúce, potom otravné a napokon som si zvykol. Niektoré štúdiá vám na rovinu povedia: smola, chlapče, s týmto filmom potrebujeme predovšetkým zarobiť, takže o ňom rozhodneme my. Vtedy by som zbytočne kričal a zaprisahával sa, že to nepripustím. Žiadne právo by ma neochránilo. Ale zase, nakrúcanie v Hollywoode si netreba predstavovať ako zaručenú katastrofu. Už sa mi stalo aj to, že mi producenti povedali: O. k., je to tvoj film, ty zaň budeš zodpovedný, právo posledného strihu je tvoje.“
Aké možnosti režisér má, aby sa presadil?
„Základom je obklopiť sa dobrými ľuďmi. Keď som prišiel do Los Angeles, toto bola moja začiatočnícka chyba. Veľmi som dôveroval producentom a zabudol som chrániť sám seba. Výsledný film sa mi vôbec nepodobal a mal som z toho strašný zážitok. Ani o tom nemôžem teraz hovoriť. Mal som však skúsenosť a Podfukári už patria medzi tie filmy, pri ktorých som si vedel správne vybrať spolupracovníkov.“
Dá sa v tomto biznise hovoriť aj o priateľstve?
„Filmári bývajú veľmi žiarliví, ale nechcem sa medzi nich zaradiť. Keď vidím pekný film, sadnem za stôl a napíšem jeho režisérovi email: Dobrý deň, volám sa Louis Leterrier, som režisér a veľmi sa mi páčil váš film. Vôbec nič tým nesledujem, robím to nezištne. Ako režisér sa neraz môžete cítiť veľmi osamotene, stále je však veľa možností, ako si to pekne spoločensky užiť.“
Akú povahu treba mať, aby režisér zvládol veľkú hollywoodsku produkciu?
„Nemyslím si, že povaha je rozhodujúca, rozhodujúci je entuziazmus. Mohol by som na pľaci vrieskať a tváriť sa dôležito, ale kto by mal potom radosť z toho, že so mnou robí? Veľký film sa dá dobre nakrútiť len vtedy, keď všetci vidia, že im režisér verí, že chodí do práce prvý a odchádza z nej posledný. Samozrejme, bývam niekedy veľmi vyčerpaný, ale nechcem sa sťažovať. Pracujem so skvelými ľuďmi, správajú sa ku mne láskavo. Moju prácu vidia ľudia na celom svete a som za ňu výborne platený. Veď toto je najlepšie zamestnanie na svete.“
