Hrob Ľudovíta Felda na židovskom cintoríne v Košiciach zdobí od nedele 18. mája tohto roku mnoho ďalších kamienkov.
Na znak nepominuteľnej úcty a lásky k svojmu učiteľovi jeden položila Silvia Fishbaumová.
V ten deň uplynulo dvadsaťdva rokov od smrti významného, dodnes nedoceneného, legendami opradeného košického výtvarníka.
„Lajoš báči bol vzrastom drobný, krehký človiečik. V jeho detskom tele starčeka sa však skrývalo duševné bohatstvo obra. Malý gigant. Zaslúži si, aby sa o ňom dozvedel svet,“ vysvetľuje Košičanka narodená v Porubke pri Sobranciach, kde jej pred dvomi rokmi udelili čestné občianstvo.
V dedinke, v ktorej prežila prvé roky svojho života, na vlastné náklady zachránila židovský cintorín. Je tam pochovaný jej starý otec.
Útek do Ameriky
V roku 1979 sa Silvii Moškovičovej splnil detský sen. Mala dvadsaťpäť rokov. Na druhý pokus sa jej podarilo emigrovať do USA.
V cestovnej kancelárii Tatratour si kúpila zájazd do talianskeho letoviska Rimini. Jej cieľ bol však na druhej strane Atlantiku. Bola rozhodnutá opustiť zbožňovaných rodičov a dve sestry, priateľov, rodné mesto, ktoré milovala, a zároveň nenávidela.
„Doma som neustále mala pocit, akoby som sa dusila. Túžila som žiť v slobodnej krajine, kde ma nebude kadejaký primitívny komunista šikanovať, kde mi nikto nebude nadávať do smradľavej Židovky.“
Pri prvom pokuse v roku 1974 jej vo vlaku na hranici v Chebe zobrali pas. Niekto ju udal. „Kontrolovali ma dvaja muži v dlhých montgomerákoch. Jeden z nich len povedal: Súdružka Moškovičová, vaša cesta nie je v súlade so záujmami Československej socialistickej republiky. Takmer som sa psychicky zrútila. Ale nezlomili ma. Práve naopak.“
Silvia Moškovičová.
Obraz z detstva
S manželom Arim Fishbaumom, zakladateľom a spolumajiteľom slávnej kóšer pizzerie Jeruzalem 2 na Manhattane a prvej leteckej donáškovej služby pizze v USA, navštívila v roku 1984 Zasľúbenú krajinu.
V pamätníku holokaustu Yad Vashem v Jeruzaleme so slzami v očiach čítala desiatky dokumentov o zverstvách fašistov, s odporom odvracala zrak od fotografií s pyramídami nahých tiel zavraždených väzňov, s údivom vnímala diela výtvarníkov, ktorí vlastnou optikou zachytili najväčšiu tragédiu v dejinách ľudstva.
Ako magnet ju pritiahol jeden obraz. Pripomínal jej čosi z detstva. „Preboha, veď to je Feld, Lajoš báči, môj učiteľ kreslenia!“ – skríkla.
Po narodení dvoch krásnych synov bol na svete ďalší sen. Navštíviť majstra v rodných Košiciach, zoznámiť ho s manželom. Pravda, ak vôbec ešte žije.
Návrat do Košíc
Rok 1987. Fishbaumovci prichádzajú do Košíc. Silvia sa vracia do rodného mesta po ôsmich rokoch. Síce už s americkým pasom, ale stále s biľagom emigranta, zločinca, ktorý by si mal odpykať trest za ilegálne opustenie Československej socialistickej republiky. Pretože slobodne sa rozhodnúť o vlastnom živote bolo v neslobodnom štáte zločinom.
Silviina túžba objať svojich blízkych, majstra Felda, i jej tak trochu dobrodružná duša však prekonali strach z väzenia.
„Keď Ari videl úbohého, ťažko chorého, takmer slepého a opusteného starčeka sedieť na posteli v tmavom panelákovom byte, bol dojatý. A keď si vypočul jeho neuveriteľný životný príbeh, keď si pozrel jeho obrazy so svojskou, dokonalou, ťažko prekonateľnou kresbou, nechápal, ako môže takýto velikán s postavou dieťaťa žiť v takej samote a chudobe, prečo sa nenájde nik z tých desiatok výtvarníkov, ktorým láskyplne vštepoval základy výtvarného remesla, otváral im oči a cestu k umeniu, čo by mu pomohol.“
Ari Fishbaum, aktívny člen Holocaust Memorial Comittee v Brooklyne, chcel kúpiť zopár obrazov, ktoré zdobili Lajoš báčiho skromnú manzardku. Majster odmietol. Nechcel sa ich vzdať.
Nakoniec si v batožine odviezli do USA dve Feldove diela – Masový pohreb v tehelni a Otec a syn. Predal im ich Maximilián Buš, košický výtvarník, ktorý majstrovi v minulosti poskytol svoj ateliér.
„Tie dva obrazy boli základom našej rodinnej zbierky. Naštartovali moje odhodlanie vzdať umelcovi hold a raz v New Yorku slávnostne otvoriť jeho výstavu. Pretože si to zaslúži ako málokto.“
Trpaslík
Ľudovít Feld sa narodil v chudobnej židovskej rodine. Na rozdiel od svojich ôsmich súrodencov prestalo talentované chlapča v ôsmich rokoch rásť. Lekári zistili šokujúcu diagnózu: nanosomia pituitaria alebo hypofyzárne trpaslíctvo. Ochorenie spôsobuje nedostatok rastového hormónu, ktorý produkuje hypofýza.
O čo viac zažíval výsmech a pociťoval svoj hendikep, o to intenzívnejšie na sebe pracoval. Študoval na vychýrenej súkromnej grafickej škole Eugena Króna v Košiciach, neskôr na Akadémii výtvarných umení v Budapešti.
Už vtedy sa v Maďarsku začali prvé perzekúcie Židov. K telesnému postihnutiu, s ktorým sa vnútorne vyrovnal, pribudli ďalšie duševné útrapy.
„Azda preto sa zriekol judaizmu a konvertoval na kresťanstvo,“ hovorí Silvia. „A začalo sa ďalšie peklo. Židia, vrátane rodiny, ho odmietli, lebo sa stal katolíkom, kresťania ho neprijali, lebo bol židom. Ostal sám vo svojom svete.“
Ani zmena vierovyznania však Ľudovíta Felda pred transportom do Osvienčimu nezachránila.
Ľudovít Feld (v dolnom rade prvý zľava, v okuliaroch) tesne po oslobodení Osvienčimu.
Foto: Archív Múzea v Osvienčime
Väzeň A 7740
Ľudovít Feld mal na ľavom predlaktí vytetované číslo A 7740. Útrapám tábora smrti v Osvienčime mohol predísť. V zozname 14-tisíc Židov, ktorých začiatkom roka 1944 zhromažďovali v košickej tehelni a neskôr v rámci „konečného riešenia“ odtransportovali na istú smrť, jeho meno chýbalo.
Údajne dievčina, ktorá na polícii pripravovala menoslov, bola jeho žiačkou. Svojho učiteľa zámerne vynechala.
Feld však neváhal. Chcel byť so svojimi, s rodinou, aj keď ho vydedila. Dobrovoľne sa v tehelni prihlásil. Neprijal ani ponuku dozorcu, ktorý ho zaprisahával, aby ušiel, že on nič nebude vidieť, nikomu nič neprezradí.
V koncentračnom tábore zahynuli jeho rodičia, bratia, sestry, dohromady dvadsať jeho príbuzných. Z celej rodiny prežil len Lajoš a jedna sestra.
Mengeleho portrétista
Po príchode do Auschwitzu 40-ročného Ľudovíta Felda zaradili do barakov medzi deti – dvojičky, na ktorých robil smutne preslávený nacistický lekár Josef Mengele zverské pokusy. Keď sa „anjel smrti“, posadnutý sadistickými chúťkami, dozvedel o kumšte drobného človiečika, povýšil ho s ďalšími výtvarníkmi na osobného maliara.
Feld mal dôležitú úlohu – na objednávku zaznamenávať obludné experimenty, kresliť väzňov s rôznymi telesnými a duševnými abnormalitami či genetickými anomáliami. Okrem toho robiť portréty dôstojníkov i samotného Mengeleho.
Bol Mengeleho dokumentaristom, akýmsi kronikárom. Lajči báči hovoril, že na jeho tvár do konca života nezabudne, dokázal by ho kedykoľvek spamäti portrétovať. Po návrate z koncentračného tábora to však nikdy, akoby z pomsty, neurobil, spomína Silvia.
„Celé je to naopak. Vlastní mlčali, stránili sa ma a zabijak Mengele bol ku mne naoko až absurdne slušný. Raz, po niekoľkohodinovom vyšetrovaní, keď ma každý špecialista, ktorý len na svete existuje, prezrel, mi Mengele ponúkol cigaretu a opýtal sa ma: Ako sa cítite?“ – cituje maliara jeho žiačka.
Feldove kresby s motívom Osvienčimu:
Záchranca životov
Koniec vojny zastihol Ľudovíta Felda v Osvienčime medzi deťmi, ktoré už pred bezhlavým ústupom Nemcov a oslobodením tábora nestihli postrieľať. Pätnásť z nich prežilo vďaka duchaprítomnosti malého veľkého muža. Boli medzi nimi trinásťročný Kalman Baron a štvorročný Peter Grumfeld. Viac ako štyridsať rokov po vojne sa s nimi stretla aj Silvia Fishbaumová.
„Kalman spomínal, ako raz ráno chlapcov z baraku volali na nástup, že ich vyvedú z tábora. Lajoš báči ich presvedčil, aby nikam nešli. Desať dní a desať nocí sa skrývali pod najspodnejšími pričňami, v krutej zime, bez jedla. Vydržali do konca.“
Počas návštevy Fishbaumovcov v roku 1987 v Košiciach majster vyslovil jediné želanie. Chcel by sa s Kalmanom a Petrom stretnúť.
O dva roky neskôr obaja chlapci, o štyridsať rokov starší, navštívili v nemocnici ťažko chorého starčeka, ktorý sa vrátil späť k judaizmu. „Teraz už môžem spokojne zomrieť, povedal.“
Ľudovít Feld zomrel 18. mája 1991. Medzitým odišiel z tohto sveta aj Silviin manžel Ari.
Sny majstrovej žiačky
Životný príbeh Silvie Fishbaumovej opísala v knihe Židovka v tom čase v USA žijúca slovenská publicistka Andrea Coddingtonová. Kniha sa stala bestsellerom. Od roku 2010, keď biografia vyšla, predali na Slovensku vyše 36-tisíc kusov. V súčasnosti chystajú jej anglickú verziu pre americký trh.
„Lajči báči bol neodmysliteľnou inšpiráciou pri jej zrode,“ zdôrazňuje Silvia Fishbaumová.
Vlani v apríli otvorila rodáčka z Košíc výstavu diel svojho učiteľa v New Yorku. Záujem bol obrovský.
Pred necelým mesiacom bola v priestoroch Východoslovenskej galérie a na židovskom cintoríne spomienka na tohto muža. Prišli stovky Košičanov.
„Bola by som šťastná, keby si návštevníci Košíc mohli pozrieť stálu expozíciu diela Lajoš báčiho v jeho vlastnom múzeu či pamätnej izbe, pristavili sa pri jeho soche v životnej veľkosti inštalovanej na rohu ulice, ktorá by niesla meno Ľudovíta Felda. Nech jeho pamiatka siaha vysoko, široko a ďaleko. “
Agilná žena si plní sny. Expozícia bude v časti synagógy na Puškinovej ulici v Košiciach. Akademický sochár Juraj Bartusz má už škicu sochy. Chýba už len ulica.
„Kreslenie pre mňa znamená hľadanie vlastnej rovnováhy. Pomáha mi zabudnúť na tie ťažké roky, čo som prežil... Kreslenie zachránilo môj život,“ hovorí Ľudovít Feld v dokumente Československej televízie z roku 1979.
Košický Lautrec nebažil po sláve a peniazoch
Ľudovít Feld zomrel sám a v chudobe, jeho dielo by si však zaslúžilo väčšiu pozornosť.
Väčšina košických povojnových výtvarníkov nosí v sebe stopu Ľudovíta Felda. Viacerí boli jeho žiakmi a dodnes mu vďačia za jeho nezištné rady a pomoc.
Jedným z nich je akademický maliar Július Hegyesy: „Lajoš báči ma neučil kresliť. On ma učil, ako kresliť, naučil ma uvažovať o veciach, objavovať ich, otváral mi oči a srdce, bez ktorého by bolo každé dielo len chladným výtvorom remeselníka,“ hovorí vynikajúci grafik a kresliar, autor jedného z mála portrétov majstra.
„Nechcel sa dať nikdy nikým portrétovať. Nakreslil som ho tajne, keď k nám chodil na návštevu. Bol to úžasný človek, napriek telesnému hendikepu, ktorý mu najmä deti často cynicky alebo z hlúposti pripomínali. Napríklad syn Ďuso, keď mal dva roky, nechápal, prečo sa ten chlapec nechce s ním hrať.“
Vytrpel si veľa posmechu
Hegyesy často sprevádzal majstra na jeho potulkách v okolí Košíc, na Spiši či Gemeri, kde chodil maľovať. „Bol som jeho osobným strážcom. Chudák, vytrpel si veľa posmechu.“
Rád spomína na majstra aj akademický sochár Juraj Bartusz. V čase, keď Feld býval v podkroví domu svojho priateľa a zároveň mecenáša, sochára Vojtecha Löflera, často ho navštevoval: „Bol nesmierne vzdelaný vo filozofii, v malíčku mal dejiny umenia. Dlhé hodiny sme dokázali debatovať. Boli to vzácne rozhovory. A hoci sme sa v názoroch na moderné umenie často rozchádzali, nedá sa uprieť, že mal výnimočný pozorovací talent a zmysel pre detail, ktorý dokázal bravúrne stvárniť.“
„Keby bol viac ctižiadostivý a vstúpil trebárs do komunistickej strany, určite by mal titul zaslúžilý, ak nie národný umelec,“ myslí si výtvarník Viktor Šefčík. „Hlboká viera v Boha mu to však nikdy nedovolila.“
Uzavrel sa do seba
Feld mu vzrastom pripomína francúzskeho maliara Henriho de Toulousa-Lautreca. „Lautrec utápal svoj komplex v alkohole a bordeloch. Feld báči sa uzavrel do svojho vnútorného sveta. Nikdy nebažil po sláve či peniazoch. Aj preto zomrel skromne, sám a v chudobe.“
Kurz kreslenia u Lajoš báčiho absolvoval aj akademický sochár Árpád Račko: „Priznám sa, bol som veľmi slabý kresliar. Dokonca mi hrozilo, že z kreslenia prepadnem,“ spomína autor sochy košického maratónca.
„Stále mi prízvukoval, že dokonalým majstrom je len matka príroda, my sa k nej môžeme akurát priblížiť. Naučil ma poctivému remeslu, húževnatosti, všetkými silami sa snažil rozvinúť môj talent. Pretože precíznosť, vytrvalosť a čistotu mal v krvi nielen ako grafik, ale aj ako človek.“
Odišiel po špičkách
Ľudovíta Felda dochoval známy košický lekár a zároveň maliarov príbuzný Andrej Poracký s manželkou Vilmou. Víkend čo víkend nosili ťažko chorému, takmer slepému a imobilnému majstrovi kóšer jedlo zo židovskej jedálne, robili mu spoločnosť.
Už v roku 1979 musel podstúpiť operáciu bedrového kĺbu. V tom čase zohnať endoprotézu detských rozmerov bolo takmer nemožné. Doktor Poracký to dokázal.
Každý piatok pred šabatom ho manželia vymydlili, vykúpali. Trval na tom. „Prízvukoval nám, že človek musí byť čistý nielen vnútorne, ale aj zvonku. Duševná čistota bola preňho prirodzená,“ hovorí lekár.
Lajoš báči zomrel doma 18. mája 1991. Zaspal a už sa neprebudil.
„Po trinástich rokoch sme prvýkrát boli na dovolenke. Kúpili sme si zájazd do Paríža. Ešte nám telefonovali, kde som uložila rituálnu plachtu, do ktorej telo nebohého majú zabaliť. Dodnes ma prenasledujú výčitky. Práve vtedy odišiel. Po špičkách, akoby nechcel nikoho rušiť,“ spomína Vilma Poracká.
Kunsthistorička Jana Bodnárová bola v roku 1989 kurátorkou doteraz jedinej autorskej výstavy Ľudovíta Felda. Vo Východoslovenskej galérii ju uviedli pri príležitosti jeho 85. narodenín: „Feld báči bol výnimočný zjav ako výtvarník i človek. S vnútornou pevnosťou, stoickou filozofiou, duševným pokojom a pokorou. Celú svoju energiu vkladal výlučne do tvorby a vzdelávania. Bol to Boží človek, akého som už viac v živote nestretla. Jeho život a dielo si určite zaslúžia oveľa väčšiu pozornosť.“
Majster sa obrazov nerád vzdával
Akademický maliar Ľudovít Feld sa so svojimi prácami len ťažko lúčil. Stovky kresieb, perokresieb, akvarelov, litografií, grafiky zo zákutí košického Starého mesta a dominantného Dómu svätej Alžbety či budovy Štátneho divadla, pamiatky a dvory Levoče, Spišský hrad, Krásna Hôrka, krajinky, či portréty nechcel predávať.
Keď sa aj nechal uhovoriť, išiel hlboko pod cenu, alebo ich radšej daroval.
„Pamätám si, že sa stále obával, aby komisia, ktorá v minulom režime odsúhlasovala predaj obrazov, nedala vysokú cenu. Bál sa o svoj invalidný dôchodok. Pri jeho absolútne skromnom živote mu vystačil,“ spomína Feldov žiak, akademický sochár Arpád Račko.
Ďakujem, Feld báči!
Mal som asi desať rokov, keď som ho začal vnímať. Býval za rohom a často chodil okolo nás.
Drobulinký mužíček vo vysokých šnurovacích topánkach, podkolienkach, krátkych nohaviciach s trakmi, v neodmysliteľnej šiltovke, s okrúhlymi okuliarikmi na drobnej, hlbokými vráskami pooranej tvári, s doskami na výkresy, hlboko vnorenými pod pazuchou, takmer väčšími ako on.
Deti dokážu byť surovo kruté. Aj my sme boli. Škriatok, škriatok, pokrikovali sme po ňom. A škrelo nás, že ten človiečik sa na nás len odzbrojujúco usmieval.
Keď to raz začul môj otec, zmlátil ma ako hada. Prvý a poslednýkrát v živote. Vzal ma za ruku a násilím dovliekol do domu sochára Vojtecha Löfflera, kde „škriatok“ býval.
„Vieš, komu sa vysmievaš?“ – opýtal sa urazeného sopliaka. „Pekne sa ujovi Feldovi ospravedlníš!“
Nebolo východiska. „Prepáčte!“ – vyhŕklo zo mňa a po tvári sa mi kotúľali slzy poníženia.
A vtedy sa to stalo. Človiečik sa opäť usmial, vrásky na jeho tvári sa ešte viac prehĺbili.
„Neboj sa. Ja som na to zvyknutý...“
Dodnes mám v ušiach ten piskľavý hlások. A dodnes, keď pozerám na jeho akvarel, ktorý otcovi daroval, sa hanbím.
Ďakujem, Feld báči!
Mikuláš Jesenský
