Paríž má Monu Lisu, Oslo Výkrik. Aj politici pochopili, v čom je sila slávnej maľby Edvarda Muncha, a preto podporujú umenie tak ako nikde inde v Európe.
Petter Olsen by dielo najslávnejšieho nórskeho maliara Edvarda Mucha poznal, aj keby v živote nevošiel do galérie. Jeho obrazy mal doma. Zdedil ich po otcovi, ktorý ich od Muncha dostal do daru, po niekoľkých rokoch, čo boli priatelia a susedia v malom meste Hvitsten neďaleko Osla.
Vzácne dedičstvo berie Olsen vážne, pred pár mesiacmi kúpil aj Munchov dom a pozemok okolo neho. Vzápätí zavolal archeológom a poprosil ich, aby dobre preskúmali smeti, čo sa po maliarovi zachovali, zanalyzovali ich a podľa toho určili, aký život v idylickej blízkosti fjordu viedol. Keď budú výsledky pokope, dom nechá zrekonštruovať tak, aby tomu zodpovedal.
Už teraz sa napríklad vie, že rozvešané obrazy budú dopĺňať neupratané fľaše od šampanského a absintu.
Bude to netradičná a originálna galéria - a aspoň jej prví návštevníci si budú pamätať, že Olsen ju mohol vybudovať vďaka tomu, že predal Výkrik. Jeden z najdrahších a najvzácnejších obrazov, exemplárnu ukážku expresionizmu a modernej maľby vôbec.
Slávny obraz a pohľady na múzeum.
Peniaze nie sú problém
Dražil sa vlani v New Yorku a nový majiteľ ho kúpil za rekordne vysokú sumu, 120 miliónov dolárov. Neznamenalo to, že Nóri prišli o ikonické dielo, doma zostali ešte tri verzie. Dve vlastní Munchovo múzeum v Osle, jednu národné múzeum. Čo s nimi plánujú urobiť oni? Vezú sa na vlne vlaňajšej pozornosti a pracujú na tom, aby mohli Výkrik čoskoro vystaviť v nových, väčších a reprezentatívnejších priestoroch.
„Čítali ste noviny?“ začal svoje rozprávanie Jean-Yves Gallardo z Národného múzea, keď sme sa minulý týždeň stretli po otvorení veľkej Munchovej výstavy v Osle. „Donedávna sa v nich písalo, že sa môžeme hanbiť. Že to, čo sa u nás deje, je škandál. Celý svet obdivoval Výkrik, niekto bol ochotný zaplatiť zaň dvesto miliónov dolárov, len my v Nórsku si ho vraj nevieme uctiť a vystaviť ho v dôstojných podmienkach. Lenže teraz nás čakajú zázračné dni. Politici odklepnú nové Munchovo aj nové národné múzeum. Doladiť sa už musí len výška rozpočtu.“
Na nové priestory sa čakalo niekoľko rokov, ale v peniazoch problém nebol. Gallardo hovorí, že v Európe nie je krajina, ktorá má v štátnom fonde toľko peňazí, ako je v Nórskom investičnom fonde (jeho zdroje tvoria príjmy z predaja ropy a plynu) a že skoro žiadna iná krajina nemá takú chuť podporovať umenie. „Nóri sú veľmi bohatí, nedávno zase objavili nové nálezisko ropy,“ vraví.
„Popri tom si osvojili ideu bývalého francúzskeho prezidenta Francoisa Mitterranda, že jedno percentu z rozpočtu by malo ísť na kultúru. Ešte tento cieľ úplne nedosiahli, dostali sa len na 0,98 percenta. Ale aj tak. Za posledné dva roky to neuveriteľne narástlo.“
Jean-Yves Gallardo je pôvodom Francúz a tak je prirodzené, že ak má príležitosť, hrdo pripomenie Mitterranda. Také prirovnanie sa však hodí aj vtedy, ak ide o architektúru. To, čo sa teraz v Osle plánuje a stavia, pripomína Mitterrandovu éru z osemdesiatych rokov, keď sa v Paríži postavila pyramída v Louvri, Inštitút arabského sveta, opera Bastille, národná knižnica či nový víťazný oblúk v modernej štvrti La Défense.
Východ verzus západ
Zaujímavú zhodu však narúša jeden výrazný rozdiel, a ten spôsobil aj to, prečo sa na nové výstavné priestory toľko čakalo. „Nórski politici nie sú takí autoritárni ako Francúzi. Francois Mitterrand napríklad sám rozhodol, že v Louvri bude pyramída od architekta Ieoh Ming Pei. A Jacques Chirac si zas buchol do stola, že chce múzeum východných civilizácií - Musée du quai Branly,“ hovorí Gallardo. „Tu je čosi také nemožné. Tu ku každému rozhodnutiu vedie kompromis a v prípade nových múzeí sa politici nevedeli zhodnúť, kde majú stáť.“
Oslo je rozdelené na západnú a východnú časť, tá východná bola tradične zanedbávanejšia. Kedysi tam vraj ľudia nechceli bývať, pretože do nej vietor zo západu prinášal špinu a prach. Dnes sa v nej sústreďujú prisťahovalci, okolo hlavnej stanice aj narkomani.
Nové Munchovo múzeum však bude práve tam, hneď vedľa päť rokov starej opery, dômyselnej stavby s fantastickou promenádou na streche. Aj Munchovo múzeum bude trochu extravagantné, navrhla ho španielska skupina Herreros Architectos a Nóri zatiaľ trochu nechápavo prijímajú, prečo musí mať dvanásť poschodí. Bude im asi chýbať stará budova v susedstve botanickej záhrady.
„Naše národné múzeum bude trochu konzervatívnejšie,“ hovorí Gallardo. Navrhol ho nemecký architekt Klaus Schuwerk a postavia ho na začiatku promenády Aker Brygge - trochu pripomína našu Euroveu v Bratislave, len je pri fjorde. Samozrejme, sú aj iné rozdiely, veď to už hovoríme o západnej, bohatšej časti Osla.
„Hlavná časť múzea bude z krásneho alabastru a mohutnosťou bude pasovať k radnici, ktorá je hneď vedľa. Tak ako na opere, aj tu sa bude dať prechádzať po streche.“
Aby ho znova neukradli
Nóri hovoria, že cesty, ktoré bolo treba pred piatimi rokmi postaviť okolo novej opery, stáli viac ako opera sama. Jean-Yves Gallardo pripúšťa, že je to pravda. Vtedy sa na to sťažovali, dnes sú radi, že budovy kultúrnych inštitúcií menia celé okolie. Veď aj v tej podceňovanej východnej časti Osla sú už dnes rozostavané viaceré moderné budovy firiem a bánk.
Munchovo múzeum bude stáť hlavné mesto 4 miliardy nórskych korún (takmer 523 miliónov eur), národné múzeum zaplatí štát a bude na to potrebovať 5,3 miliardy (694 miliónov eur) (690-tisíc eur).
Teraz už len treba Nórov uistiť, že obe budovy budú zabezpečené tak, aby z nich Výkrik nikto neukradol. Z národného múzea zmizol v roku 1994, z Munchovho múzea pred desiatimi rokmi.
„Myslím si, že vtedy boli Nóri naivní, nemysleli si, že musia toľko dbať na bezpečnosť,“ hovorí Gallardo.
„V 21. storočí je bezpečnosť už súčasťou architektonického návrhu, nepotrebujeme na to zvyšovať počet nočných strážnikov ani policajtov. Aký ten systém bude, to je, samozrejme, tajomstvo, to vám nepoviem. Ale vás môžem ubezpečiť, že tu nebudeme mať detektory ako na letisku. Nevoláme predsa ľudí do pevnosti, ale do múzea.“
Miesto, kde tvoril Munch.
Po stopách Muncha
Z Bratislavy dnes do Osla lietajú nízkorozpočtové aerolínie Norweagian, vzdialenosť medzi našimi krajinami sa teda trochu skrátila.
Munchovo múzeum bude dokončené v roku 2018 alebo 2019, národné múzeum v roku 2020. Teraz sú však príťažlivé aj ich staré budovy. V oboch sú špeciálne a veľmi pekne postavené Munchove výstavy, keďže sa oslavovalo 150 rokov od jeho narodenia.
Okrem mestečka Hvitsten je neďaleko Osla ešte jedno miesto, kde Edvard Munch žil a tvoril. Volá sa Asgardstrand, tiež pri pobreží. Spoznať sa dá podľa toho, že jeho obyvatelia si na poštové schránky lepia miniatúrne verzie jeho obrazov. Teda aspoň tí, ktorí bývajú na jeho ulici, tam, kde mal (ešte dosť chudobný) svoj prvý domček a ateliér.
Ak by chceli výletníci vidieť slávnu mesačnú žiaru, ktorá Muncha pri prechádzkach okolo fjordu tak veľmi inšpirovala, môžu v meste prespať. Po celom Nórsku je rozšírená sieť hotelov Thon - a jeden je aj tu. Jeho majiteľom je Olav Thon, jeden z najbohatších Nórov. Zhodou okolností, o prvenstvo v tejto disciplíne súťaží s rodinou Pettera Olsena, bývalého majiteľa Výkriku.
Munch namaľoval štyri verzie Výkriku.
V srdci mal úzkosť i lásku
„Prechádzal som sa na chodníku s dvomi kamarátmi. Slnko zapadalo, obloha sa zrazu zmenila na krvavočervenú. Zastavil som sa, vyčerpaný, a oprel sa o plot. Nad mestom a modročiernym fjordom bola krv a ohnivé jazyky. Moji kamaráti šli ďalej, ja som zastal, v úzkostnom záchveve. A cítil som, ako krajinou prenikol nekonečný výkrik.“
V roku 1893 namaľoval Edvard Munch obraz s názvom Výkrik a na jeho rám dopísal tieto slová. Obraz má veľa interpretácií, Muncha k nemu mohli priviesť napríklad úvahy o ničivej sile prírody a rovnako ničivej sile človeka. Hovorí sa, že zobrazenú scenériu mohol vidieť z nemocnice, kde sa liečil po nervovom zrútení a že teda Výkrik je prejavom jeho vlastných úzkostí.
Munch mal viacero dôvodov prepadnúť depresii, aj jeho mama, aj jeho dcéra zomreli predčasne na tuberkulózu. Život v hlavných mestách Európy (v Paríži, Berlíne, Osle) ho vyčerpával, jeho otcovi prekážalo, že sa dostáva pod vplyv nihilistov a jemu samému zas nevyhovovalo, že muži sa dostávajú pod vplyv emancipovaných žien.
Po pobyte v nemocnici si kúpil domček v mestečku Asgarstrand, s harmonickým výhľadom na fjord. Tu sa začali jeho šťastnejšie a veselšie roky, tu prežil aj romancu s vydatou ženou. Láska bola jedným z najčastejších motívov, v Asgarstrande namaľoval napríklad obrazy s názvami Dve ľudské bytosti, Melanchólia, Hlas, Rozchod, Žiarlivosť.
Edvard Munch sa nikdy neoženil a ku koncu života namaľoval sériu autoportrétov - s fľašou na stole, vo vyprázdnenom bare. Niekoľko rokov po jeho smrti (narodil sa v roku 1863, zomrel v roku 1944) sa z jeho Výkriku stala ikona, na vlaňajšej dražbe v newyorskej sieni Sotheby´s ho uvádzali ako najzásadnejšie dielo modernej maľby a taký bol aj výsledok. Vydražili ho za rekordne vysokú sumu, 120 miliónov dolárov.
Každý deň by som chcela iného Muncha
Edvardovi Munchovi sa v Národnej galérii v Osle venuje kurátorka Mai Britt Gulengová, ona zostavila veľkú výstavu k 150 výročiu. Pri rozhovore si sadla pred Munchov autoportrét s cigaretou.
Koho vidíte, keď sa pozriete na tento obraz?
„Elegantného muža. Moderného, keďže fajčí cigaretu, a nie cigaru, ako bolo vtedy zvykom. No a napokon sebavedomého, pretože jeho ťahy štetcom a zároveň výraz v tvári jasne hovoria: Som maliar. A výborný.“
Venujete sa mu už niekoľko rokov, akým spoločníkom je?
„Prekvapujúcim a inšpirujúcim. Objavila som ho ako tínedžerka a potom dlho kopírovala. Moja mama dodnes skladuje množstvo mojich Munchov. Jeho súčasníci ho neraz kritizovali, vraveli, že je málo moderný. Za pravý modernizmus považovali abstrakciu, nie jeho figurálnu maľbu a dôraz na emócie. Lenže všetko, nad čím pri tej figurálnej maľbe rozmýšľal, moderné bolo. Jeho obrazy ma priviedli k psychológii, histórii, sociálnej histórii. A že sú v nich emócie? To je predsa o. k.!“
Čo z neho urobilo dobrého maliara?
„Talent, ambície, pracovitosť a najmä nevyhnutnosť tvoriť. Pritom nemal skoro žiadne umelecké vzdelanie, pár mesiacov chodil do školy v Nórsku, pár v Paríži. V tom ho podporovali aj starší kolegovia, radili mu, aby sa nedal pokaziť akademickými postupmi - aj ideou modernizmu predsa bolo, aby sa maliar definoval sám. Tí, čo ho obdivovali, ho považovali za nového génia a hoci žiarlili, boli naňho súčasne hrdí.“
Výkrik, jeho najslávnejší obraz, je akoby zhmotnením úzkosti a tak sa aj o Munchovi samom hovorí, že bol depresívny a úzkostný. Bol?
„Hm, jeho susedia ho opisovali inak. Áno, mal obdobia, keď sa cítil smutný a depresívny a keď sa liečil. Inak však nebol taký komplikovaný, ako by ste odčítali z jeho obrazov. Umenie sa snažil len využiť na výskum toho, čo to znamená byť ľudskou bytosťou. Nezaujímali ho ľahké emócie, obraz bol zmysluplný vtedy, keď v ňom boli dramatické emócie. Nie šťastná láska, ale komplikovaná.“
Mal vlastné predstavy o tom, ako jeho obrazy vystavovať?
„Mal, považoval to za svoj vlastný biznis a staral sa aj o samotný transport obrazov. Za svoj život mal štyristo výstav, neviete si predstaviť, koľko roboty s tým mal. Už aj preto nemohol len tak sedieť a prepadávať smútku či depresii. Veľa mu pri tom pomáhali priatelia, ale aj to bola námaha. Písať listy, posielať telegramy a zakaždým nanovo prosiť o pomoc.“
Ako veľmi ste sa riadili jeho predstavami o výstave?
„Využili sme ich v miestnosti, kde kopírujeme jeho výstavu z roku 1893. V sérii dvadsiatich dvoch obrazov, respektíve výjavov zo života, Munch experimentoval s tým, kde sú hranice medzi láskou, jej koncom, úzkosťou a smrťou.“
Tam je aj Výkrik - medzi ostatnými obrazmi nemá žiadne výnimočné postavenie. Súhlasíte s takým konceptom?
„Áno, veľmi sa mi to páči, aj to, že nemá žiadny zlatý rám. Je len prosto zavesený.“
Keby do tejto miestnosti vošiel niekto, kto o Munchovi nikdy nepočul, myslíte, že by zistil, ktorý je jeho najslávnejší obraz?
„Nie, nemyslím si, že by to zistil. Ani pre Muncha nebol dôležitejší ako iný, bol len súčasťou príbehu o živote a smrti. To až niekedy v 50. rokoch minulého storočia začali kunsthistorici písať o tom, že je to najdôležitejšie dielo modernizmu. A dnes mnohí tvrdia, že je to jedno z najdôležitejších diel vôbec.“
Predali by ste ho, keby ste boli Petter Olsen?
„Chcel asi radšej financovať Munchovu novú galériu, v dome, kde pracoval a žil. Ja by som ho nepredala, ja by som ho chcela mať doma.“
Ako ste prežívali vlaňajšiu dražbu v New Yorku?
„Veľmi som bola prekvapená, ako rýchlo a ako draho sa predal. Je to fantastické. Zároveň mi je trochu smutno z toho, že iné jeho obrazy takú pozornosť nemajú. Zaslúžili by si ju. Hovorila som, že by som chcela mať doma Výkrik. Áno, ale nielen ten. Každý deň by som sa rozhodla pre nejaký iný - keby som, samozrejme, mohla.“
Nie je vám ľúto, že Výkrik kúpil súkromník a nie veľké svetové múzeum? Snom Nórov vraj bolo, aby šiel do Múzea moderného umenia v New Yorku.
„Zatiaľ sa zdá štedrým majiteľom, obraz už do MOMA zapožičal. Tak hádam bude taký ochotný aj neskôr.“
V Nórsku už Výkrik dvakrát ukradli. Raz z Munchovho múzea a raz od vás. Ako sa to stalo?
„My sme ho vystavovali na prízemí, a to bola jedna z chýb. Okná sa vtedy dali rozbiť - a zlodej si postavil rebrík, vyliezol naň, dostal sa dnu a obraz ukradol. Využil to, že sa práve otvárali olympijské hry v Lillehammeri a že skoro všetci policajti boli tam. Nepamätám si presne detaily, ale za niekoľko mesiacov sme ho mali späť. Rám bol trochu zničený, ale inak bol obraz viac-menej v poriadku.“
Ako sa vám pracuje s takými vzácnymi dielami? Je to stres?
„Práve naopak. Niekedy som taká unavená po celom dni, ale všetko sa zmení, keď k nám dorazí obraz, ktorý sme si objednali. Keď odstránime ochrannú vrstvu a ja uvidím tú krásu, hneď je všetka energia späť. Pre tieto okamihy žijem.“
