V jej rodine hrá na husle pomaly každý - dedko, otec i brat, len mama študovala kunsthistóriu. Ani BARBORA BOTOŠOVÁ nepadla ďaleko od stromu, je primáškou kapely Bohémiens a práve zakladá ženské kvarteto Women Rebels, ktoré chce vybudovať nielen na ženskom sexepíle.
Vyrastali ste na rómskom folklóre?
Môj dedko Ján Berky-Mrenica vydal svojho času spevník rómskych piesní. Sú tam noty, texty, harmónie, k tomu bolo aj cédečko, ktoré naspievala Jana Kocianová. V 80. či 90. rokoch mala ľudová hudba – či už rómska, alebo slovenská - svoje postavenie, bola v televízii aj v rádiu. Teraz je všetko skomercionalizované a to naše národné ide do úzadia. Ešte aj sľukári sa vzďaľujú od tradície a vyhľadávajú experimenty. Ale už to asi nebude iné.
Niečo z folklóru však zostalo. Po polnoci sa na každej svadbe spustia čardáše a rôzne rómske piesne. Ako si vysvetľujete ich pretrvávajúcu obľubu?
To je taký paradox, že majorita, česť výnimkám – či chceme, alebo nechceme – nemá rada Rómov, pritom na rómskej hudbe sa vedia najviac zabávať. Ale že by prijali Rómov aj inak ako stereotypne, tak to nie. Ale, samozrejme, nedá sa zovšeobecňovať, závisí to od človeka. Keby som hovorila, že všetci Nerómovia sú takí či onakí, išla by som sama proti sebe, tiež neuznávam, keď nás hádžu do jedného vreca.
Aký máte vzťah k súčasnej klasickej hudbe?
Neviem, kam smeruje, kde berú skladatelia inšpiráciu, nevidím v nej zmysel a nerozumiem ani tomu, že sa niečo takéto uvádza. Pre mňa je utrpenie hrať niektoré súčasné skladby, neviem, či som len ja taká senzitívna. Aj môj brat má s tým problém. Keď hrá v Národnom divadle modernú operu, dá si niekoľko Ibalginov. Bolo by fajn, keby zas vznikol nejaký návrat ako kedysi neoklasicizmus a neobarok, teraz by to mohol byť neoromantizmus. Hudba a umenie by mali prinášať obohatenie do duší človeka. Ale aj na dejinách hudby na vysokej škole sme si museli napočúvať skladby pre sirény a orchester. Myslím si, že súčasná klasická hudba je v niektorých prípadoch hudba experimentu. Bez umeleckého zámeru.
Boli ste na Šulíkovom filme Cigán? Ako vnímate obraz Rómov v súčasnej kinematografii?
Fakty
Barbora Botošová (1987)
huslistka, vyštudovala konzervatórium a potom VŠMU v triede profesora Petra Michalicu.
Od roku 2008 je primáškou skupiny Bohémiens, spolupracuje aj so združením Divé maky, ktoré pomáha talentovaným Rómom.
Pochádza z hudobníckej rodiny, otec Eugen Botoš st. aj brat Eugen Botoš sú huslisti, dedko je legendárny husľový virtuóz Ján Berky-Mrenica.
Áno, aj na Cinka Panne. Fascinovalo ma na ňom, že bol po rómsky a že ľudia počúvali rómčinu a popri tom si čítali slovenské titulky. Myšlienka je to dobrá, urazená som určite neodišla, lebo aj toto je reálny obraz. Film Cigán práveže zobrazoval chlapca, ktorý bol slušný a ktorý chcel robiť. Rómovia si za veľa môžu sami, ale keby som sa narodila v osade ja, čo môžem urobiť? Absolútne nič. A keď niekoľko generácií nemôže robiť nič? Priala by som niekomu, kto je negatívne naladený voči Rómom, aby prežil aspoň jeden deň ako Róm. Ja som v osade bola len raz v živote, keď sme tam mali koncert v rámci Divých makov. Bolo to v decembri a deti pobehávali v pančuškách. Keď som videla tie ustarostené oči tých detí, neudržala som sa a rozplakala sa. A toto máme v treťom tisícročí!
Rozprávate sa niekedy s priateľmi, čo by sa s tým dalo urobiť?
Vždy, keď to rozoberám s mojimi známymi - väčšinou sú to vzdelaní Rómovia - zisťujeme, že každá minca má dve strany. Napríklad internátne školy sú dobrým nápadom, aby sa mladí ľudia dostali z prostredia osady a dokázali na sebe pracovať. Ale potom je tu druhá strana. Tieto deti niekedy veľmi zle znášajú odlúčenie od rodičov. Možno by mali byť sociálni pracovníci lepšie ohodnotení, aby mali motiváciu viac pracovať s rodinami. Situácia sa inak nedá zmeniť, len priamym kontaktom. Musí to prirodzene vyjsť z ľudí, nasilu nič nejde. Je potrebné ukazovať pozitívne vzory, ktoré aj majoritu presvedčia. Chýbajú aj ľudia, ktorí chcú úprimne pomôcť. Každý chce iba zbohatnúť na rómskej otázke, organizujú sa veľké konferencie a plno iných stretnutí, ktoré nikdy nikam neviedli. Česť výnimkám. Rozhorčuje ma hlavne prístup kompetentných jednotlivcov.
Dorota Nvotová, ktorá robila s deťmi aj v Nepále, aj v rómskych osadách, tvrdí, že u nás je prístup k Rómom v istom ohľade ešte horší ako k tamojším nižším kastám.
Ak vyjde nejaký článok o Rómovi, ktorý niečo dokázal, a prečítam si pod ním internetovú diskusiu, príde mi z nej zle. Je z nej totiž jasné, že či je vzdelaný, alebo nie, stále je len Cigán. Dokáže ma to raniť. Pomyslím si, že možno aj mňa takto vníma polovička majority, len sú ľudia ku mne falošní. Nikto nemôže za to, kde sa narodí. Ponižovať niekoho pre pôvod je primitívne. Ale bohužiaľ na Slovensku to veľmi často takto funguje.
Pohybujete sa viac medzi rómskymi priateľmi?
Ani nie, mám okolo seba veľa Nerómov, pred ktorými som úplne prirodzená. A najmä v muzikantských kruhoch sú tieto vzťahy úplne iné. Je ale pravda, že keď si s kamarátmi povieme nejaké svoje veci po rómsky, hneď cítim spolupatričnosť. Ale nerada hovorím po „romácky“ pred kamarátmi, ktorí mi nerozumejú, aby sa necítili nepríjemne. Moji priatelia sú ľudia, s ktorými si rozumiem, nerozdeľujem ich.
Nezávidia vám Nerómovia váš vzťah k hudbe?
V niečom možno áno. Hovoria, veď ty to máš v krvi. Nemám veľmi rada tento predsudok.
Prečo?
Raz ma jedna korepetítorka chcela pochváliť, a povedala, že je úplne iné hrať s nami, pretože my to máme v krvi. Asi som bola horšie naladená, ale odpovedala som jej, že vyberiem špendlík, pichneme sa a uvidíme, či budem mať inú krv ako ona. Neurazila som sa, len som jej chcela naznačiť, že keby som predtým necvičila štyri hodiny, tak by mi moja krv nepomohla. Mám výborný sluch a dobrú hudobnú pamäť, keď počujem na koncerte nejakú melódiu, viem ju pohotovo citovať, nepotrebujem noty. Ale technické záležitosti si aj tak musíte oddrieť.
Zaviedli by ste rómčinu do škôl?
Určite nie, na Slovensku treba vedieť po slovensky, je to náš úradný jazyk. Stávajú sa totiž aj také prípady, že dieťa príde do školy a vôbec nevie po slovensky. Pre mňa je rómčina akoby cudzí jazyk, keďže som sa ju musela učiť, ale cítim v nej istú spriaznenosť, mám ju rada.
Rómsky jazyk má rôzne dialekty, do akej miery sa viete ním dohovoriť s Rómami z iných krajín?
Tak asi na sedemdesiat percent. Nie je to identický jazyk, ale slová sú dosť podobné.
Ako ste sa naučili po rómsky?
Naučil ma to bývalý priateľ, mala som osemnásť rokov. Mama rozumie, ale nevie hovoriť po rómsky. Dedko s babkou rozprávali po rómsky len medzi sebou, keď nechceli, aby sme im rozumeli. Nikdy nezabudnem, ako mi môj prvý priateľ napísal esemesku po rómsky. Išla som s ňou za babkou. Preložila mi vetu „Každý večer na teba myslím“ a hneď sa ma spýtala, kto mi to napísal. Bola som celá červená. A tak som si začala doma listovať rómsky slovník a postupne som sa rómčinu naučila.
Viete si predstaviť ako svojho partnera aj Neróma?
Viem, aj keď sa priznám, že asi mám istú fóbiu, že všetko by mohlo byť krásne, ale keby prišiel nejaký problém, mohol by môj pôvod použiť ako nejakú možnosť ponížiť ma. Som veľmi hrdá a viem, že v tej chvíli by vzťah u mňa skončil. Nechcem povedať, že môj partner musí byť Róm, ale keby som našla dobrého a vzdelaného Róma, to by bola pre mňa tá najväčšia výhra. A nemusí to byť práve hudobník, stačí, ak bude mať cit pre umenie a hudbu.
Nemáte aj vy trochu predsudky voči majorite?
Nechcem mať predsudky, nechcem ani nikoho škatuľkovať, ale takáto obava v mojom podvedomí určite funguje. Veľakrát som zažila, že známy mal priateľku Nerómku a vzťah sa vždy skončil na tom, že je Róm. A pritom bol vzdelaný, inteligentný, úžasný. Poznám však aj viacero zmiešaných partnerstiev.
Býva problémom odlišná partnerská dynamika? Do akej miery na rozchody vplývajú aj rodiny?
Hlavne rodiny. Láska zotrie všetky rozdiely, ale vzťahy skrachujú, ak sa niekto tretí začne do nich starať. Často na to nestačí ani sila lásky.
Ste práve rok po ukončení VŠMU, aké máte plány?
Prvoradá je pre mňa kapela Bohémiens, ale rozhodla som sa, že to nebude jediný môj projekt. Cítim, že sa chcem rozvíjať aj inými smermi. Založila som momentálne dámske kvarteto z absolventiek VŠMU. Bude dlhšie trvať, kým sa rozbehneme, lebo si chceme urobiť vlastné aranžmány a mám rozpísaných už aj pár vlastných skladieb.
Máte nejaké skúsenosti so skladaním piesní?
Na škole som sa prihlásila na kurz kompozície, lebo som vedela, že to učí Ľubica Čekovská. Veľmi sa teším, že som to absolvovala práve u nej. Bolo cítiť, že to vysvetľuje muzikantka, jej prejav mi bol veľmi blízky.
Ako sa bude volať vaša nová skupina?
Zatiaľ má pracovný názov Women Rebels, pri ktorom zrejme aj ostanem. Stretávame sa každý týždeň a už sa nám rysujú aj prvé verejné vystúpenia.
Dnes vzniká veľa ženských hudobných zoskupení. V čom sú atraktívne?
Je to hlavne marketingový ťah. Ženský sexepíl funguje, keď vás pozývajú na stretnutia firiem, kde sú väčšinou muži. Pri „elektrických“ ženských zoskupeniach bohužiaľ hudba nie je primárna. A preto chcem, aby naše zoskupenie nekládlo dôraz iba na imidž, ale najmä chcem dokázať, že ženské zoskupenie môže prezentovať aj hudobnú virtuozitu a originalitu.
Rozumiete si viac v rámci ženského kolektívu?
Samozrejme, sme kamarátky, veľa sa nasmejeme, ale ja nemám problém ani s mužmi, dokonca je možno spolupráca s nimi menej konfliktná. Sú iní, isté veci neriešia, ženy vedia narobiť niekedy zbytočný rozruch.
Na aký repertoár by ste sa chceli zamerať?
Chcela by som zostať pri klasike, jeden z mojich favoritov je aj Astor Piazzola, ale momentálne som rozpísala napríklad skladbu Billie Jean od Michaela Jacksona pre kvarteto. Prvýkrát sme to minulý týždeň skúšali a celkom dobre to znie. Chceme hrať aj niečo, čo pritiahne mladých ľudí, aby si ľudia povedali fíha, aj toto sa dá urobiť klasickými nástrojmi?
Koľko huslistov skončí štúdium na VŠMU ročne? Dokážu sa niekde zamestnať?
Bolo nás v ročníku takých desať , dvanásť. V Bratislave máme len tri orchestre, z toho v rozhlase jeden funguje na polovičný úväzok. Všade sú, samozrejme, hudobníci, ktorí si svoje stoličky nepustia. Z môjho ročníka hrá v orchestri SND jeden či dvaja, vo filharmónii ani jeden. Tí lepší skúšajú ísť do Brna či Prahy, keď sa človek uchytí tam, a najmä západnejšie ako napríklad v Rakúsko, Nemecku, má vyhrané. Ale na Slovensku je to veľmi ťažké. V súčasnosti ide veľmi veľa vecí len po známosti a kvalita je druhoradá alebo treťoradá. A je smutné , že to preniklo už aj do umenia. Ak človek nemá známosti, nikam sa neposunie .
Dá sa u nás uživiť aj hraním v baroch?
Uživiť určite nie. Ale mám rada, keď si idem zahrať s výbornými muzikantmi. V kluboch sa môžem venovať aj inému smeru, napríklad džezu. Každý muzikant by mal k nemu privoňať, lebo to je žáner, ktorý dáva slobodu a interpret v ňom môže ukázať, ako poníma harmóniu a melódiu. Toto podľa mňa chýba na školách, orientovanie sa v hudbe ako takej, v harmónii, a schopnosť improvizovať. Mnohí moji spolužiaci o tom nemajú ani potuchy.
Ako ste sa dali s hudobníkmi z Bohémiens dokopy?
S cimbalistom Ľubomírom Gašparom sme sa poznali skôr, on mi odporučil kontrabasistu Tomáša Gašpierika. Najskôr s nami hral aj môj brat, ale vôbec to nestíhal, tak ho nahradil Marek Konček, ktorý bol môj spolužiak na VŠMU u profesora Michalicu. Mala som problém vybrať gitaristu, dokonca som urobila konkurz, na ktorý prišli štyria a nakoniec sme vybrali Romana Horvátha z Košíc. A ešte s nami hosťuje perkusionista Emo Gorči. Hviezdy nám priali, veľmi sme si všetci sadli.
Viete sa vôbec niekedy stretnúť, keď každý žijete v inom meste?
Je to náročnejšie, ale dala som si záväzok, že tento rok chceme nahrať album. Fungujeme dosť dlho a máme krásny repertoár. Chcela by som mať neskôr aj pamiatku na vlastnú kapelu. Výborné je, že aj keď sa mesiac nevidíme, spriaznenosť medzi nami funguje. Myslím, že by bola škoda, keby sa to skončilo. A preto sa nenechávam týmto odradiť.
