SME
Sobota, 5. december, 2020 | Meniny má OtoKrížovkyKrížovky
ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Slovenka sa úspešne živí blogom o štvrti New Yorku

Odmietla fádny život právničky a založila blog o bývalom gete v New Yorku, ktoré je dnes rajom umelcov. Katarína Hybenová v rozhovore.

Narodila sa v roku 1983 v Poprade. Vyštudovala Právnickú fakultu na Karlovej univerzite v Prahe a absolvovala študijný pobyt na univerzite v Leuven v Belgicku. Po nej robila dva roky koncipientku v americkej advokátskej kancelárii v Prahe. Neskôr odišNarodila sa v roku 1983 v Poprade. Vyštudovala Právnickú fakultu na Karlovej univerzite v Prahe a absolvovala študijný pobyt na univerzite v Leuven v Belgicku. Po nej robila dva roky koncipientku v americkej advokátskej kancelárii v Prahe. Neskôr odiš (Zdroj: archív K. H.)

Odmietla fádny život právničky a založila blog o bývalom drogovom gete v New Yorku, ktoré je dnes rajom umelcov. A je spokojná.

KATARÍNA HYBENOVÁ v otvorenom rozhovore.

Do osemnástich rokov ste športovo lyžovali. Prečo ste s tým skončili a šli na právo do Prahy?

Nebola som žiadna olympionička, zároveň som necítila, že práve to je vec, ktorú chcem robiť celý život. Na gymnáziu som nevedela, čo ďalej. Bavilo ma všetko možné, ale nič do hĺbky. Otec vtedy navrhol právo alebo medicínu, ale keďže som sa bála krvi, zvíťazilo to prvé.

Po škole ste dva roky robili koncipientku a neskôr odišli študovať právo medzinárodného obchodu do New Yorku.

Najmä som však dúfala, že sa mi tam revolučne zmení život, hoci som si vtedy nemyslela, že skončím mimo právnickej brandže. Netúžila som po typickej advokácii v kancelárii, kde strávim milióny hodín. Chcela som niečo dobrodružnejšie.

Advokácia nie je dobrodružná?

Veľmi nie. Trestné právo ma nezaujímalo. Nevravím, že právnici majú fádny život, ale je to vec vnútorného záujmu a nastavenia. Myslím si, že som v tom bola celkom dobrá, ale vnútorne to akosi stále nebolo ono. Čakala som, kedy vybuchne časovaná bomba a vyjde na povrch, že v skutočnosti chcem robiť niečo úplne iné.

Spomínali ste mi, že z práva vás chytali panické záchvaty. Nie preto, lebo ste sa nevedeli presadiť, ale preto, že takto ste si život nepredstavovali.

Súviselo to práve s absenciou dobrodružstva. Chcela som prežívať zaujímavé veci a stretávať sa s inšpiratívnymi ľuďmi. Fotografovať, písať a mať výnimočný život.

Nespútaný?

Áno, lebo sloboda je dôležitá. Najmä som však nechcela žiť fádne.

A podarilo sa?

Jasné, takmer dokonale. Naplnilo sa to, čo sa zvykne hovoriť – dávajte si pozor na to, čo si želáte, lebo sa vám to môže splniť. Na univerzite v New Yorku som začala veľa písať, založila som si osobný blog s poviedkami v angličtine, začala veľa fotografovať. A do toho som sa skamarátila s právnikom pôvodom z Turecka, ktorý robil čosi podobné.

Vtedy som si uvedomila, že medzi právnikmi je veľa ľudí, ktorí by aj chceli robiť niečo iné, ale ostávajú pri pôvodnej profesii zo spoločensko-rodičovských pohnútok, prípadne preto, lebo o práve sa hovorí ako o povolaní, ktoré vás dokáže uživiť.

2.jpg

Vyštudovali umenie a profesori im pre istotu odporučili barmanské kurzy

Síce vás to ťahalo k slobode, ale nebrzdil vás práve kontrast medzi relatívne výnosným džobom v advokácii a neistým zázemím umelca? Svet je totiž plný nepochopených umelcov.

Poznám to, ale práve to je jedna z vecí, ktoré ma fascinujú. Mojím primárnym motívom je zmeniť to, v čo verí snáď väčšina ľudí na svete – že umelci v porovnaní s právnikmi nemajú veľa zarábať alebo disponovať vážnym hlasom v spoločnosti.

Kto študuje právo a stretáva sa s bohatými a dobre oblečenými advokátmi, ktorí mu neustále hovoria, že áno, toto je výnosný džob, ten tomu nakoniec uverí. A pri umelcoch to funguje podobne, len im hovoria opak – ostanú chudobní a budú sa len trápiť. Uveriť tomu je však chyba.

Tvrdí to však niekto tým umelcom?

Poviem skutočnú anekdotu. Moja známa vyštudovala sochárstvo na jednej z popredných amerických umeleckých škôl. V poslednom ročníku im vyučujúci vážne odporučili, aby si pre istotu urobili aj barmanské kurzy. Krásne to vypovedá o tom, ako je nastavená viera spoločnosti v umelcov, ako nízko sú zaškatuľkovaní.

Pritom realita je iná – všetko je o tom, čomu veríte. Tiež som si kedysi myslela, že moje písanie a fotografovanie nemôže zarábať, a istý čas to tak aj bolo. Trvalo, kým som tomu naozaj začala veriť a pochopila, že si zaslúžim aj adekvátne ohodnotenie. A zrazu sa to začalo meniť, až ma dnes tie činnosti reálne živia.

Nesúvisí to „nižšie“ hodnotenie umelcov spoločnosťou najmä s tým, že umenie je výsostne subjektívne? Niežeby právo nebolo, lebo aj advokáti dokážu ohnúť paragafy tak, aby nesedeli ani tí najväčší gauneri, ale predsa len – tie mantinely sú v ňom jasnejšie.

Určite, ale na druhej strane ľudí, ktorí dokážu vytvoriť umelcovi publikum, tiež nie je práve málo. Práve rozmanitosť umožňuje, že každý si v umení môže nájsť svoje. Navyše umením nie je len to, o čom si zväčša myslíme, že ním je, teda čosi vznešené, čo visí niekde v galérii.

Naopak, je nevyhnutné, aby sa umenie priblížilo masám a komunikovalo na prijateľnejšej úrovni. To, samozrejme, predpokladá, že umelci zídu dole zo svojich piedestálov. Neplatí predsa, že kto chce byť úspešný, musí svoje výtvory dostať do galérií. Dnes, v čase internetu a sociálnych sietí? Umelci môžu využiť toľko platforiem, aké nemali k dispozícii nikdy v minulosti.

Nie je však podmienkou priblíženia sa masám kompromis umelca so svedomím, trebárs ponuka komerčnejšej tvorby?

Absolútne nesúhlasím. Zísť dole z výšok nie je komercia. Navyše ak umelec neprestajne komunikuje sám so sebou a svojím svedomím, tak si to ustriehne. Úspešní sú najmä tí, ktorí sú zohratí so svojou intuíciou. Napríklad ja si verím.

Môžu byť umením aj gýčové sošky anjeličkov alebo komerčne vyrábané a ako dar venované nepekné poháre s vygravírovaným číslom, ktoré predstavuje vek oslávenca?

Určite. Lebo keď je tých anjeličkov veľa a vyskladá sa z nich skvelá inštalácia v galérii, dostanete potlesk aj od tých, čo reprezentujú vysoké umenie. A tie poháre? Záleží od uhla pohľadu. Fascinuje ma, ako sa rokmi mení estetické cítenie ľudí.

Napríklad v istom bode 90. rokov som mala pocit, že oblečenie, ktoré sa nosilo predtým, je strašné. S tým, že sa už určite nestane, aby ešte niekedy ktosi mohol chodiť po vonku v legínach a veľkom tričku. A výsledok? Nedávno sa móda 90. rokov začala vracať a ľudia to považujú za super vec. Takže aj gýčový pohár pokojne môže obsahovať nejaký element krásy či fungovať ako nosič niečoho vznešeného. Nevravím však, že som znalec umenia, vnímam to len na pocitovej úrovni.

Tvrdenie, že estetické cítenie ľudí sa mení, v sebe nesia nádej, že raz možno príde čas, keď sa na Slovensku prestanú fasády bytoviek maľovať na oranžovo.

Ale tie farby bytoviek predsa majú istú logiku. Za socializmu boli šedivé, nevýrazné, škaredé, a tak ľudia túžili po opaku. Zrazu si sami mohli určiť aj nejakú bláznivú farbu. Krikľavé bytovky sú teda priamym dôsledkom šede komunistov a dôkazom, že všetko má svoj kontext.

Určite sa to však zmení a ľudia časom prejdú na triezvejšie farby. Mám jednu skvelú knihu, v ktorej firma Pantone, vyrábajúca farby na steny, urobila prehľad prevládajúcich farieb po jednotlivých dekádach. Ku každej palete autori dokázali priložiť množstvo popkultúrnych referencií.

3.jpg

Najskôr drogové geto New Yorku, dnes raj umelcov

V New Yorku ste najskôr žili na Manhattane a neskôr sa presťahovali do Brooklynu, kde žijete v štvrti Bushwick. Tá je bývalým drogovým getom, dnes zase rajom pre umelcov, ktorí si tam prenajímajú továrne a zriaďujú v nich ateliéry. Vraj len galérií tam máte asi päťdesiat. Kedy sa to zmenilo?

O Bushwicku som predtým nikdy nepočula, ľudia u nás ako o gete počuli skôr v súvislosti s Bronxom. Na New Yorku je pritom zaujímavé, ako sa tu pomerne rýchlo a radikálne dokážu vymeniť populácie celých štvrtí.

Bushwick je časťou severného Brooklynu a zle na tom bol najmä preto, lebo v roku 1977 bol v celom meste obrovský niekoľkodňový výpadok elektrického prúdu. Vtedy tu žili najmä Taliani, Holanďania, Nemci a Hispánci. Keď vypadol prúd, obyvatelia tam vyrabovali a vypálili množstvo obchodov. Tí slušnejší sa preto masovo vysťahovávali a ostala najmä chudoba s prisťahovalcami. To podnietilo vznik gangov a vysokú kriminalitu. Z dobových fotografií vidno, že Bushwick vyzeral ako Drážďany po bombardovaní.

Kedy sa to zmenilo?

Na prelome nového milénia.

Čiže za starostu Rudolpha Giulianiho? On bol tým, kto začal New York čistiť od kriminálnikov.

Áno, mesto sa čistilo aj vďaka nemu, ale výrazne k tomu prispeli aj miestni politici v Bushwicku, ktorí tlačili na výstavbu sociálnych bytov. Podarilo sa to, čo zlepšilo situáciu, a vtedy sa sem začali vo veľkom sťahovať rôzni umelci.

Dôvod?

Umelecké hnutia tu migrujú. Ak sa pozriete, kde sa historicky vyskytovali bohémske štvrte, zistíte, že sa postupne presúvali. V 80. rokoch to bol dolný Manhattan, neskôr boli umelci vytlačení do Williamsburgu, ktorý sa nachádza na prechode z Manhattanu do Brooklynu, aby nakoniec skončili v Bushwicku. A odtiaľ raz pôjdu ďalej.

Kto ich vytláča?

Umelci potrebujú veľa priestoru, ale majú málo peňazí, a tak sa prirodzene vždy presunú do lacnejších štvrtí, kde si môžu prenajať byty, továrne či čokoľvek iné na ich tvorbu. Lenže tým, že tam začnú fungovať a vybuduje sa potrebná infraštruktúra, kaviarne, bary, galérie, ceny nájmov stúpajú. Nakoniec sa musia presunúť, lebo si to zase nemôžu dovoliť.

To znie podobne, ako keď sa hovorí, že revolúcia požiera vlastné deti.

Áno, hoci je to paradox. Hovorí sa tomu „džentrifikácia“, čo vychádza z tunajšieho slova gentrification. Deje sa to aj v Londýne či Berlíne. Veľa sa tu diskutuje, ako to zastaviť, ako zachrániť komunitu, ktorá niekam príde, zlepší podmienky na biznis aj bývanie, a nakoniec na to sama doplatí.

Drogy odtiaľ naozaj vymizli? Nemusíme si nahovárať, že práve umelci sú najimúnnejšou skupinou voči alkoholu či drogám.

Ako kto. Sú tu aj umelci, čo tomu holdujú, ale na druhej strane tí kvalitnejší, ktorí nepatria medzi takzvané „párty zvieratá“, fungujú na báze poctivej driny. Asi ťažko môže byť produktívnym ten, kto má opicu z párty z predošlého večera.

Lenže koľkí umelci tvrdia, že svoje najlepšie veci urobili práve pod vplyvom drog a alkoholu?

A práve s tým ja nesúhlasím. Opitý a nadrogovaný nemôže tvoriť kvalitu.

4.jpg

Financovať umenie? Cez „kickstarter" sa dobrý projekt presadí

Dokážu tamojší obyvatelia vyžiť len z tvorby?

Skoro každý má svoj „day job“. Chodia do normálnej práce, kde robia maliarov, grafických dizajnérov, v kaviarňach a podobne. Tvorbe sa venujú vo voľnom čase, a aj preto im neostáva veľa času na večierky.

Ak nie sú závislí na príjmoch z umenia, umožňuje im to slobodnejšiu tvorbu, nie?

Áno, ale prichádzajú o značnú časť energie. A tá je limitovaná. Umenie tým, logicky, trpí.

Nie je pre umelca nevýhodou žiť v štvrti plnej konkurencie?

Nesúhlasím, lebo ja na konkurenciu neverím. Skôr verím na spoluprácu. Ak žijete tam, kde je množstvo ľudí na rovnakej vlnovej dĺžke, dokáže vás to nenormálne inšpirovať. Vždy je to lepšie ako žiť niekde, kde nik z okolia nechápe, načo robíte nejakú sochu alebo obraz, keď môžete sedieť pri telke a popíjať pivko. V Bushwicku je väčšia šanca, že to umenie si niekto všimne, lebo umelecká komunita tu tvorí obrovskú silu.

Otázne potom je, či si v takom prostredí dokáže umelec ustriehnuť hranicu medzi vlastnou tvorbou a kopírovaním toho, čo každý deň vidí u iných.

Stráži sa to len ťažko, ale v praxi predsa platí, že čokoľvek vytvoríte, je to len odrazom toho, čo ste videli už niekde inde. Čo je vlastne tou prvotnou a vlastnou inšpiráciou? Veď všetci dnes už len recyklujeme, je to priam znamenie doby. Nerobíme to vedome, ale čo na tomto svete ešte niekto nevymyslel?

Na dotácie umenia existujú dva protichodné názory – kritici vravia, že nevidia dôvod na financovanie súkromnej zábavky nejakých umelcov, iní oponujú, že umenie kultivuje a najmä menšinové veci by bez dotácii neprežili. Dotácie do kultúry u nás sú navyše prideľované tak netransparentne a tak často „tým svojim“, že škoda hovoriť.

V USA existujú granty rôznych organizácií – štátnych, mestských, ale najmä súkromných. V Brooklyne je jedna, ktorá žije z rozpočtu tejto mestskej časti, a cez granty rozdeľuje peniaze umelcom. Optimálne by to malo byť tak, že každý si na seba zarobí sám, ale v skutočnosti je to nemožné. Preto si myslím, že dotácie umenia sú nevyhnutnosťou.

To, že niekto bez dotácie ako umelec neprežije, ale nie je silný argument, lebo iné profesie obvykle takouto výsadou nedisponujú vôbec.

Aj umelci zo svojich daní dotujú veci, ktoré ich nebavia.

Súhlasím, trebárs futbal alebo manévre policajtov kvôli grázlom na štadiónoch či pri ich presunoch.

Správna alternatíva je aj tak iná – že môžete zo svojich daní úplne slobodne venovať peniaze nejakej neziskovke a zároveň si to kompletne odpočítať z daní. Tým by sme sami rozhodovali, komu tie peniaze pôjdu. V New Yorku takýchto neziskoviek a fondov existuje obrovské množstvo, väčšina z nich je súčasťou privátneho sektora.

Nechcem teraz, aby to vyznelo, že umelci v Bushwicku nerobia iné, len čakajú na dotácie. Ako som už spomínala, pracujú a zo svojej mzdy dotujú vlastnú tvorbu či prevádzky galérií alebo divadiel. Mnohí už navyše začínajú využívať aj „crowdfundingové“ platformy ako „kickstarter“.

V Bushwicku máme trebárs jedno mimoriadne úspešné divadlo, každá hra je recenzovaná v New York Times. Napriek tomu sa mu z predaja lístkov, hoci má plno, žije len ťažko. Ak chce, aby ľudia chodili, lístky nemôžu byť mimoriadne drahé, na druhej strane produkcia kvality niečo stojí. Preto divadlo začalo využívať práve „kickstarter“.

O čo ide?

Stanovia si cieľ, čo chcú urobiť a natočia o tom video. Povedzme, že chystajú divadelnú hru a chýba im na ňu tritisíc dolárov. Vo videu vysvetlia, o čo ide, a ľudia, ktorí chcú prispieť, tak urobia prostredníctvom mikropríspevkov. Niekto dá dolár, iný desať, ďalší možno stovku. Ak je projekt zaujímavý, peniaze sa vyzbierajú, a firma, cez ktorú sa to organizovalo, peniaze odovzdá divadlu.

Čosi podobné som zachytil v Česku. Známy novinár Miloš Čermák písal poviedky na webe, a keď čitatelia žiadali knižnú verziu, rozhodol sa ju vydať práve za ich príspevky. Podľa ich výšky odstupňoval odmeny – od podpísaného výtlačku knihy až po to, že s darcom vypije fľašu kvalitného alkoholu a venuje mu viac kníh. Potreboval získať 80-tisíc českých korún a v tejto chvíli ich má viac ako 168-tisíc. Podobných projektov je viac a ľudia na to zjavne reflektujú.

A presne tak to funguje aj v New Yorku, Čermák pochopil tú myšlienku správne. Zrejme toto je jedna z budúcností financovania nielen umenia, ale aj žurnalistiky. Ak ľudia budú chcieť, aby fungovala, budú musieť prispieť. A ak niečo financuje veľa ľudí naraz, hoci drobnými, je tam veľká nádej na úspech.

6.jpg

Živí ma môj blog

Vy ste v Bushwicku uspeli so svojím blogom BushwickDaily.com. Dnes máte troch platených redaktorov a asi 30 dobrovoľne prispievajúcich autorov. Ako to vzniklo?

Túžila som po blogovaní v New Yorku, predtým som si to vyskúšala na blogoch Sme. Blog ako formát ma fascinuje, vidím v ňom obrovskú slobodu. Každý môže začať písať, o čom chce, a ak je dobrý, ľudia ho dobrovoľne čítajú.

Keď som si po škole v Amerike hľadala prácu, z kaviarní som rozosielala životopisy do právnických firiem. Blog som si teda založila len pre radosť, lebo som veľmi túžila písať, hoci nebolo jasné, o čom. Lenže keď som prišla do Bushwicku, hneď som pochopila, že to budem robiť práve o tejto štvrti. Netušila som, že raz to bude aj mojím živobytím. Na začiatku som publikovala len fotografie ľudí, neskôr som pridala ich príbehy. Časom som zistila, že tým trávim viac času ako hľadaním iného džobu.

Aká je návštevnosť stránky?

Okolo 120-tisíc čitateľov mesačne. Robím to s láskou a začala som sa vzdelávať aj v oblasti online médií, využívať Facebook, Instagram a Twitter. Vďaka tomu neustále pribúdali aj čitatelia. Okrem toho som veľa času venovala osobnej komunikácii – prišla som trebárs do galérie a hovorila s tamojšími ľuďmi. Štvrť, ktorá je v transformácii, totiž potrebovala istú platformu, ktorá by stmeľovala komunitu a prinášala informácie, čo sa kde deje.

Veľa čitateľov pribúdalo po tom, čo som písala o veciach, ktoré nik nemal, a vďaka tomu moje informácie prevzal trebárs New York Times, ktorý tú stránku navyše linkoval. A to, že nejaký článok od nás prevezme väčšie médium, je pomerne bežné. Bushwicku tak stúpa popularita, množstvo ľudí chce vedieť, čo sa tu varí, aké výstavy či koncerty sa chystajú.

S čitateľmi začali pribúdať aj autori?

Presne tak. Ponuky od nich mi chodia prakticky každý deň.

Z čoho tá stránka a vy sama žijete?

Z reklamy. Tých 30 autorov prispieva dobrovoľne, honoráre dostávajú traja redaktori, ktorých ale primárne živí iná práca.

13.jpg

fotografia, za ktorú autorka získala 3. miesto v Novinárskej cene za najlepšiu fotografiu pre nezávislú tlač od CUNY Graduate School of Journalism

Cestou sú hyperlokálne médiá

Naše spravodajské weby u nás dlhé roky čitateľov učili, že na prístup k ich článkom majú nárok zdarma. Keď potom prišiel projekt Piano, získal veľa odporcov vrátane tých, ktorým by ani nenapadlo pýtať si noviny v stánku alebo chlieb v obchode zdarma. Reklama na webe pritom objektívne negeneruje dostatočné zdroje.

Lebo ľudia si myslia, že klesajúca reklama z printov sa v rovnakej miere preklopí na internet, ale tak to nefunguje. Žurnalistika je v transformácii a nové financovanie sa stáva výzvou. Nedávno som bola na konferencii, kde sa to preberalo vrátane nových trendov. Vo veľkom tu totiž začínajú fungovať médiá na báze sponzorovaných článkov, hovorí sa tomu „native advertising“.

V akom zmysle? PR článok musí byť označený ako inzercia, a tak sa mu vie čitateľ vyhnúť.

Nemyslím klasické PR články. Priekopníkom je napríklad stránka buzzfeed.com, kde dokážu robiť sponzorované články tak dobre, že majú úspech aj u čitateľov. Sú totiž klasickým redakčným obsahom, nie prvoplánovou reklamou. Takto produkujú až okolo 40 percent obsahu. Ten je síce v súlade s tým, čo chce inzerent, ale inak – ak je sponzorom napríklad Durex, portál publikuje sériu článkov o partnerských vzťahoch, romantických večeriach a podobne. A, samozrejme, je tam priznané, že články vznikli vďaka partnerstvu s firmou Durex. Ten však do samotných textov nezasahuje.

Celé sa to bude uberať práve týmto smerom. Robia to tak už mnohé médiá a snažím sa o to aj ja. Tým, že robím lokálnu stránku a mojimi klientmi sú miestni podnikatelia, je to však trochu problematické – musím im to najskôr detailne vysvetliť. Nejde totiž o veľké koncerny s marketingovými oddeleniami, ktoré by tento trend poznali.

Otázne je, či autori takýchto médií nepodliehajú prílišnej autocenzúre. Stále totiž majú v hlave, že ak sponzor nebude s textom spokojný, stopne peniaze. Ťažko budete písať o katastrofálnej káve v kaviarni, ak tá bude sponzorom daného článku.

Lenže také by som nerobila, recenzie na služby alebo tovar sponzorovať nedovolím. Tá kaviareň predsa môže financovať úplne inú sériu článkov – napríklad o tom, kde sa aká káva pestuje, odkiaľ sa dováža, ako sa má správne pražiť či pripravovať. Alebo ak mám ako sponzora štúdio, kde sa dá cvičiť „bikram joga“, publikujem trebárs 25 rád, ako prežiť jej prvú hodinu. Neriešim samotný biznis a inzerenta, ale to, čo zaujíma čitateľov, ktorí sa o tento druh jogy zaujímajú.

Neskúšajú vám sponzori zasahovať do obsahu?

Skúšajú, ale nepripustím to, lebo by tomu čitatelia prestali veriť. Môžu zasahovať len do PR článkov, ktoré ale musia byť jasne označené.

U nás to môže byť problém. Stalo sa, že noviny skritizovali veľkú firmu za prešľap, a tá z nich na dlhé mesiace stiahla všetku reklamu. Ak to urobí viac veľkých inzerentov, pre médium to môže byť likvidačné. Navyše tu sa reklama zásadne presúva aj na základe toho, kto vládne. V Transparency International si všimli, že po nástupe druhej Ficovej vlády si cez reklamu objednanú ministerstvami, ich organizáciami a veľkými štátnymi firmami oproti Radičovej vláde výrazne polepšili rádio Viva, televízia TA3 a denník Pravda, kým Markíze, Sme, Plus 1 deň a Plus 7 dní príjmy z biznisu od štátu padali.

To je neduh malých krajín s menším počom firiem. Mne sa pravidelne stáva, že sa ozve nejaký lokálny podnikateľ z Bushwicku a narieka, že som o nich ešte nepísala, hoci o konkurencii áno. Snažím sa to brať profesionálne, a tak im trpezlivo vysvetľujem, čo je úlohou média – informovať čitateľov objektívne, inak mu prestanú veriť a navštevovať stránku. Na to doplatí aj samotný podnikateľ, o ktorom nebude nik informovať.

Zväčša to pochopia, dokonca sa viacerí inzerenti vrátili. Došlo im, že z existencie toho blogu môžu profitovať aj oni. Celý môj projekt je pritom ešte v plienkach, ale myslím si, že presne na tejto báze sa dokáže uživiť aj bez toho, aby sa musel podriaďovať tlaku biznismenov. Tunajšia komunita tú stránku naozaj berie ako svoju a za tento dar som vďačná. Samozrejme, ideálne by bolo, keby médiá dokázali vyžiť bez reklamy, len z príjmov čitateľov napríklad cez tie mikroplatby.

Je úspech blogu o Bushwicku dôvodom, pre ktorý rozbiehate aj ďalší o štvrti Chelsea?

Áno, ale tam už nepôsobím ako šéfredaktorka, ale vydavateľka. Mojím plánom je neskôr rozbehnúť to aj v niektorých štvrtiach Londýna a Berlína. Hyperlokálne spravodajstvo sa mi zdá byť dobrou cestou.

V kontexte toho, že médiá, ktorými disponujú trebárs jednotlivé mestské časti Bratislavy, sú servilné voči politikom, ktorí vzídu z komunálnych volieb, lebo sú od nich finančne závislé, by možno nebolo márne, aby takéto blogy mali všetky od Vrakune až po Záhorskú Bystricu. Otázne je, či ten trh nie je príliš malý.

Podľa mňa by to mohlo fungovať. Treba to však správne uchopiť, vedieť, o čom písať, detailne poznať potreby obyvateľov konkrétnej mestskej časti. Ak niekde nežije veľa umelcov a nekoná sa tam dostatok kultúrnych podujatí, ťažko tam niekoho zaujmete práve článkami o galériách. Ale ak sa niekto trafí a ľudia to budú čítať, miestni podnikatelia budú mať záujem, aby ich tam autor propagoval. A s nimi prídu aj peniaze. Ak to ide v Amerike, môže to fungovať aj na Slovensku.

Poznáte blogerov, ktorí sa v USA živia len písaním? U nás takí prakticky nie sú, hoci blogy mnohým priniesli zamestnanie, prípadne sa stali analytikmi či poradcami v rôznych oblastiach.

Určite, a je ich dosť. Poznám napríklad mimoriadne populárnu blogerku z Bulharska, ktorá žije v USA a prevádzkuje blog brainpickings.org. Má milióny čitateľov, hoci píše o knihách, inšpirujúcich ľuďoch, a nejde o žiadny ľahký obsah s krátkymi textami. Už na začiatku povedala, že na blogu nebude mať žiadne reklamy a poprosila čitateľov, aby jej prispeli oni. A dnes z toho žije, lebo ak jej dostatok čitateľov pošle povedzme tri doláre mesačne, nemá problém. Keď jej ponúkali, aby zo svojich textov vydala knihu, nerozumela, prečo sa má vracať k nejakému tradičnému médiu. Tvrdila, že zmysel to má práve na webe.

Mnohí iní sa zase blogovaním neuživia, ale nájdu si vďaka nemu dobrý džob. Šíriť informácie dnes môže naozaj každý. Príkladom, keď veľké médiá prevezmú niekoho informácie z blogu, Facebooku alebo Twitteru, je pritom veľa. Blogeri sa reálne stali tvorcami správ. Nevravím, že raz úplne nahradia klasických novinárov, ale tie formy žurnalizmu sa objektívne menia a všetci to musia brať do úvahy.

Rozhovor bol autorizovaný, Katarína Hybenová v prepise nič nezmenila.

Medzititulky: redakcia

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Inzercia - Tlačové správy

  1. Ako inovácie menia naše návyky? Čo už dnes môžete robiť inak
  2. Na výpadok elektriny vás môže upozorniť aj SMS
  3. Mikuláš s Majkom Spiritom? Môžete si ho užiť u vás doma
  4. Do Turecka sa dostanete bezpečne z Bratislavy bez potreby testu
  5. Štedré dni s Niké: Vyhraj lyže s podpisom Petry Vlhovej!
  6. Tip na vianočný darček? Kvalitný zrak so zľavou 1 000 €
  7. Budeme môcť v budúcnosti pracovať len z domu?
  8. 8 inšpirácií, ako využiť zvyšky jedla a nič nevyhodiť
  9. Vianočné vydanie magazínu SME Ženy
  10. Slovenské „šampanské“, za ktorým sa skrýva príbeh lásky
  1. Mikuláš s Majkom Spiritom? Môžete si ho užiť u vás doma
  2. Väčšina fajčiarov dala deťom cigarety, ak si vypýtali
  3. Podcast: Jeden lístok, veľa tratí
  4. Čo musíte vedieť, ak chcete prežiť Vianoce v zdraví a so svojimi
  5. Nová škôlka 21. storočia na Kramároch
  6. Do Turecka sa dostanete bezpečne z Bratislavy bez potreby testu
  7. Štedré dni s Niké: Vyhraj lyže s podpisom Petry Vlhovej!
  8. Tento výťah si poradí aj s tým najužším schodiskom
  9. Prvá 2-stupňová akumulátorová snehová fréza na trhu
  10. COOP Jednota je najdôveryhodnejším slovenským predajcom potravín
  1. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 15 692
  2. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári 12 877
  3. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 9 620
  4. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 9 608
  5. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 9 211
  6. Aká je chémia vôní 9 026
  7. ARÓNIA najsilnejšia prírodná prevencia proti respiračným vírusom 8 662
  8. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 567
  9. Vianočné vydanie magazínu SME Ženy 8 393
  10. Bezpečná dovolenka v exotike: Maldivy sú prešpikované zážitkami 8 005
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Téma: Rozhovory z denníka SME

Prečítajte si aj ďalšie články k téme
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Koronavírus na Slovensku: PCR testy potvrdili ďalších 2 070 infikovaných (minúta po minúte)

PCR testy na Slovensku odhalili už viac ako 115-tisíc nakazených. Pandémia Covid-19 si doteraz vyžiadala 981 obetí.

Ilustračné foto

Ak nezaberie semafor, na rade je lockdown, vraví pandemická komisia

Matovič chce, aby sa kritici testovania ospravedlnili.

Minister zdravotníctva SR Marek Krajčí (OĽaNO) a prezident Slovenskej spoločnosti infektológov Pavol Jarčuška.

Haščák z Penty ide do väzby, rozhodol súd

Haščákovi hrozí až 20 rokov.

Policajná eskorta priváža Jaroslava Haščáka na Špecializovaný trestný súd.
Píše Branislav Vančo

Aby sa zo Žilinku nestal ďalší Trnka

Sústreďme sa na reformu prokuratúry.

Verejné vypočúvanie Maroša Žilinku.