Jeho režisérsky prístup sa zdá drsný a nekompromisný. Proti tomu, čo vo filmoch Ulrich Seidl ukazuje, sa však dá sotva čosi namietať. To už pochopili aj jeho učitelia.
Učitelia vo viedenskej filmovej akadémii nepredpokladali, že Ulrich Seidl raz bude chodiť po svetových festivaloch, dostávať ceny v hlavných súťažiach aj za celoživotné dielo.
Nevedeli alebo si nechceli predstaviť, že on raz bude reprezentovať Rakúsko a zobrazovať život na Západe.
A tak ho zo štúdia vyhodili.
Musí za každú cenu provokovať?
Bolo to škaredé, zúfalé, nepríjemné – na všetko, čo Seidl nakrútil, sa pozeralo zle. Jeho pedagógovia si mysleli, že on prosto musí neustále provokovať, vyvolávať škandály. Že slušný filmár nepotrebuje zakaždým chodiť na predmestia a nakrúcať tam o šokujúco vyprázdnenom živote alebo vyhľadávať osamelých ľudí a pozerať sa na to, ako si nedostatok nehy kompenzujú fyzickou láskou k zvieratám.
S takým názorom neboli sami, ani niektorým jeho kolegom režisérom sa nepáčili filmy ako Psie dni a Zvieracia láska, urážali ich. A ktovie, prečo Seidl tak dlho chýbal na festivale v Cannes...
Naposledy nakrútil trilógiu o láske, viere a nádeji. Napriek predpokladom, že jeho dokumentárny talent znovu vystopuje čosi, čo sa blíži k ľudskému peklu, on do jej názvu vložil slovo raj. Tri rôzne hlavné hrdinky v nej hľadajú len taký malý, osobný raj – lásku, náklonnosť, blízkosť druhého človeka. A keď nič z toho nenachádzajú, skúšajú to s plateným sexturizmom, zvráteným prežívaním viery alebo prispôsobovaním sa diktátu krásy.
Proti tomu, čo v trilógii ukázal, sa ohradil Vatikán. Na Art Film Feste v Trenčíne a Trenčianskych Tepliciach to považujú za súčasť pozoruhodnej kariéry, ktorú sa budúci týždeň chystajú oceniť cenou Zlatá kamera za prínos svetovej kinematografii.
Vlani sa na Art Film Feste premietla časť Raj: Láska, tentoraz sú v programe zvyšné dve. Raj: Viera a Raj: Nádej. Tá posledná je možno tým najnežnejším, čo kedy Seidl nakrútil. Čo neprekvapí tých, ktorí si nikdy nemysleli, že je chorý voyer – a skôr ho považovali za režiséra, čo vidí aj ľudí na okraji a vníma ich ťažkú cestu za šťastím. Najmä ak tú správnu cestu definuje väčšinový názor v spoločnosti.
Tajomstvá pivnice
„Najbližšie nakrútim film o mužoch a o voľnom čase, ktorý trávia v pivniciach,“ povedal Ulrich Seidl vo februári na festivale Berlinale. Nebude sa tváriť, že mu pôjde o nevinné popíjanie vína alebo piva. V súlade s prípadmi Natasche Kampuschovej a dcéry Josefa Fritzla ukáže pivnice tak, ako by boli rovno naprojektované na temné a trestné činy.
Jedno víťazstvo už má teraz isté. Ťažko bude niekto namietať, že aj takéto je Rakúsko.
Trilógia Raj
Láska
Na Seidlovej trilógii je obdivuhodná odvaha herečiek, ktoré sa prihlásili na konkurz. V tomto filme je hlavnou postavou päťdesiatnička, ktorá chodí na dovolenky v Keni. Mladým mužom platí za sex.
Viera
„Ak sa niekto na mojom filme smeje, je to asi preto, že mu je nábožentsvo smiešne. To však nie je môj prípad,“ hovorí Seidl. Táto časť je o osamelej žene, vydatej za moslima. Vo voľnom čase klope ľuďom na dvere a šíri vieru, ktorú ona sama veľmi zvláštne prežíva.
Nádej
V odtučňovacom tábore túži po prvých skúsenostiach s láskou mladé dievča. Prostredie okolo neho je choré, ale jeho život sa ešte stále môže vyvinúť dobre.
