Knihy obrastené plesňou, rozožraté červotočom, ohlodané myšami, fragmenty kníh opradené pavučinami a tajomstvom ich majiteľov. Fotograf Yuri Dojc sa v roku 2006 v Bardejove zhodou náhod dostal do viac ako šesťdesiat rokov opustenej budovy židovskej školy. Ostali tam odvtedy nedotknuté učebnice, písanky, aktovka, topánky. Všetko kedysi komusi patrilo. Až do dňa, kým deti zo školy odvliekli kamsi do neznáma, odkiaľ pre väčšinu nebolo návratu. Ďalších nemých svedkov nachádzal v modlitebniach, na cintorínoch, v synagógach. A všetko fotil. Výstavu Last Folio Yuriho Dojca otvorili minulý týždeň v bývalej ortodoxnej synagóge na Zvonárskej ulici v Košiciach. Prehliadku 29 veľkoformátových fotografií časom poznačených kníh, modlitebných knižiek, listín, dopĺňa projekcia dokumentu o putovaní Yuriho za tými, ktorí prežili holokaust, záberov zo zdevastovaných židovských pamiatok prevažne na východnom Slovensku.
Na výstave dominujú veľkoplošné „portréty“ starých židovských kníh. Akoby nadväzovali na známy cyklus portrétov ľudí, ktorí prežili holokaust. Ako sa úspešný reklamný fotograf prepracoval k takej vážnej téme?
„K projektu ma nepriviedla žiadna hlboká filozofická myšlienka ani túžba prvoplánovo dokumentovať holokaust. K portrétovaniu preživších som sa dostal náhodou. Na otcovom pohrebe v januári 1997 som sa zoznámil s mimoriadne zaujímavou ženou, ktorá prežila tábor a po návrate domov sa každodenne starala o týchto ľudí. Pani Vajnorskú som predtým v živote nevidel. A ona mi v priebehu piatich sekúnd porozprávala, ako jej v Auschwitzi veštica vyveštila celý život. Všetko do bodky, príjemné i nepríjemné, sa aj splnilo. Vtedy som si prvýkrát uvedomil, že každého život, aj môj, je svojím spôsobom predurčený. Súhlasila, aby som ju na jej pochôdzkach sprevádzal. Počúval som neuveriteľné príbehy, ktoré boli vpísané do tvárí ľudí. A začal som fotografovať.“
Prvou, dnes už legendárnou snímkou celého cyklu bol portrét vášho otca. Je jedinou čiernobielou fotografiou aj na tejto výstave. Čo cítite, keď sa na ňu pozeráte s odstupom času?
„Otca som navštívil, keď už bol vážne chorý, aj keď o tom nikomu nikdy nehovoril. V ten deň som do fotoaparátu vložil z neznámych príčin vysoko citlivý čiernobiely film. Nikdy predtým som ho nepoužíval. Pýtam sa ho – otec, nie je náhodou chanuka? Vstal, priniesol menoru, zapálil ju a v tichosti pri nej sedel. V izbe bola takmer úplná tma. Nebyť toho filmu, nikdy by tá fotografia nevyšla. V tom čase práve dokončil knihu o židovských náboženských obciach na Slovensku. Pracoval na nej už za socializmu. Keď sa na tú fotografiu pozerám, vidím v jeho hlbokých očiach pokoj, vyrovnanosť, mier v duši. Viem z nich prečítať spokojnosť, že ukončil preňho niečo nesmierne dôležité. Želal si, aby som v tom pokračoval, aby som prispel do knihy fotografiami. A ja hlupák som mu povedal, že nemám záujem. Zakrátko nato zomrel.“
Neľutujete to?
„Teraz áno. Ale ja som odišiel do Kanady v šesťdesiatom ôsmom nielen pre ruské tanky, ktoré nás napadli, ale preto, aby som zabudol, odkiaľ, z akej rodiny pochádzam. Vnímal som to ako príťaž. Jestvujú len dve možnosti. Buď to prijmeš, alebo ignoruješ. Ja som chcel pred tým utiecť.“
Výstava portrétov My, čo sme prežili, mala premiéru vo Washingtone 11. septembra 2001. V ten deň zažili Spojené štáty šialený útok teroristov. Prečo ste vernisáž neodložili?
„Spočiatku som o výstave vôbec neuvažoval. Mal som kolekciu portrétov starých ľudí, ktorú som robil len tak pre seba. Ale keď ma slovenská ambasáda požiadala, aby som urobil výstavu vo Washingtone, akoby sa zrazu vo mne niečo zlomilo, zrazu sa začali vynárať neuveriteľne silné symboly. Do Washingtonu sme leteli z Toronta 11. septembra 2001. Keď sme pristáli, spadli dvojičky v New Yorku, teroristi zaútočili na Pentagon. Pýtal som sa veľvyslanca Martina Bútoru, či za týchto okolností vernisáž radšej nepreložíme. On mi na to bez váhania povedal: Predsa nedovolíme tým chrapúňom, aby nám diktovali a určovali náš život! A ja dodávam: Nenecháme tých, ktorí zničili životy našich rodičov, aby zmenili aj náš život... Tou výstavou som chcel celý cyklus uzavrieť. Nemal som záujem ďalej v ňom pokračovať. Ambasáda ma však požiadala, či by som ju nemohol preniesť do Pittsburghu, odtiaľ išla na Floridu, až prišla na Slovensko.“
Pamätám si na jej vernisáž v roku 2006 v Košiciach. Bola súčasťou stretnutia emigrantov, členov židovskej komunity, ktorí sa po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 rozhodli opustiť svoj domov. Bol to silný zážitok. Návštevníci boli nadšení a zároveň dojatí...
„Chceli, aby som tú výstavu priniesol ako časť programu. Súhlasil som. Veď tam boli nafotení rodičia či príbuzní účastníkov stretnutia. Prvýkrát som ju však uviedol v Bratislave o rok skôr. Tam som sa stretol s filmovou producentkou Katyou Krausovou, emigrantkou zo Slovenska. Keď videla tie fotografie, rozhodla sa urobiť o tom krátky film. Nebral som to vážne, takýchto ponúk som dostal už niekoľko a nikdy z toho nič nebolo. Ale ona dala dokopy peniaze a ten film aj urobila.“
Počas natáčania na východnom Slovensku ste naďabili na staré židovské knihy...
„Bolo to v Bardejove. Jeden pán nás presviedčal, že má pre nás niečo zaujímavé. Trval na tom, aby sme išli s ním, až kým nás tam nedotiahol. V starej opustenej škole nám ukázal staré židovské knihy. Spolu s kamarátom a kameramanom Rišom Krivdom sme boli v šoku! Ale to bolo všetko. Až doma som si uvedomil, čo som vlastne videl a aj nevidel. Musel som sa vrátiť. Prišiel som späť a postupne som sa dostal k ďalším a ďalším knihám. Napríklad keď v Michalovciach zbúrali synagógu, všetky knihy uložili v jednom malom priestore, ozývali sa nám ďalší ľudia, ktorí ich mali doma. Tak ma to fascinovalo, že som ich nakoniec začal sám vyhľadávať v modlitebniach, na cintorínoch, v synagógach, začal som ich fotiť. Vtedy som si asi prvýkrát bytostne uvedomil, že som časťou celku židovského národa.“
Teraz ste s tým stotožnený?
„V tých synagógach a cintorínoch, ktoré som pochodil, v knihách, ktoré som videl, v ľudských príbehoch, ktoré som počul, našiel som vieru i seba samého. Zistil som, že nič nie je náhodné. Na tejto ceste som zažil toľko neuveriteľných zázrakov, že som začal naozaj veriť v nejakého režiséra tam hore, ktorý dokáže spájať ľudí, veci, udalosti tak dokonale, že všetko do seba zapadá.“
Vraj ste nejakým zázrakom našli aj modlitebnú knižku, ktorá patrila vášmu dedkovi. Ako ste sa k nej dostali?
„Keď sme boli v Michalovciach, v dome, kde boli staré knihy uskladnené, Katya Krausová zistila niečo úžasné. Že vo väčšine z nich sú pečiatky s menom, profesiou a bydliskom majiteľa. Našla napríklad knihy, ktorých majiteľmi boli predavač exotických cukroviniek, mäsiar, kníhviazač. Katya meditovala, že by z toho mohla vytvoriť jedno celé abstraktné mesto s konkrétnymi ľuďmi, mohla by oživiť, aspoň symbolicky, celú komunitu. Opýtala sa ma, či sa môj dedo volal Jakub, či bol krajčír a či žil v Michalovciach. Všetko bola pravda. A ona zrazu otvorí jednu starú modlitebnú knižku, kde bola pečiatka so všetkými týmito údajmi. Navyše dedkovi ju daroval nejaký Goldschmiedt. Bol to môj strýko z babkinej strany, jej brat. Všetko bolo jasné ako facka! Nie je to zázrak? Dodnes tomu nemôžem uveriť.“
Ako si vysvetľujete, že knihy, ktoré by mali ležať niekde v archívoch či múzeách, sú vystavené totálnej skaze, že cintoríny sú zdevastované, pamiatky buď zrovnané so zemou, alebo ponechané na dožitie, že Last Folio nezvratne odchádza do minulosti?
„V USA sa ma často pýtajú, či sa tie knihy nedajú zachrániť. Žiaľ, sú už také zdevastované, že už nikto ich nedokáže zreštaurovať. Ale nemyslím si, že všetky patria do múzea. V podstate nemajú nejakú finančnú hodnotu. Mojím cieľom bolo zachytiť ich stav. Nefotím ich preto, aby som dokumentoval tú skazu či ľahostajnosť ľudí, ktorí by sa mali o ne postarať. Fotím ich, aby som ukázal ich krásu. Že aj v štádiu totálneho rozpadu a blížiaceho sa konca sú nádherné a že ešte stále existujú. Je to ako o našom národe. Bol takmer vyhubený, ale stále existuje, nezničili ho. Knihy sú vlastne portréty tých, ktorí prežili a žijú.“
V civilizovanej Európe začína opäť klíčiť nacionalizmus, intolerancia, xenofóbia, antisemitizmus. Čím to je, že v 21. storočí, takmer sedemdesiat rokov po najkrvavejšej vojne v dejinách ľudstva, znovu sa prebúdza v ľuďoch nenávisť a vášne?
„Ľudstvo je asi nepoučiteľné. Akoby sme nemali pamäť. Namýšľame si, že sme vrcholom tvorstva. Často sme však oveľa horší ako zvieratá. Každé zviera sa riadi prírodnými zákonmi. Nezabíja z plezíru, žiaden živočích by nevyhubil svoj druh len preto, že je z iného plemena, neurobil by holokaust, lebo je to proti zákonom prírody. Človek je toho schopný aj dnes. Holokaust v Rwande, ktorý som dodatočne fotograficky mapoval, je toho dôkazom... Civilizácia je v rozklade, náboženstvo stráca morálnu silu, lebo nikdy až také morálne nebolo, tí, ktorí boli pri moci, ho často zneužívali. Preto dnešný človek hľadá svoje vlastné náboženstvo. Niekto ho nájde v kultúre, niekto v pestovaní vlastného tela, niekto v peniazoch, iný, väčšinou úplne stratený, bezvýznamný človek, si ho nájde trebárs v nacionalizme, v šovinizme, v roznecovaní nenávisti.“
Patríte medzi svetovo uznávaných fotografov...
„Musím vás prerušiť. Mám pocit, že je to prehnané. Tieto chválospevy beriem s veľmi veľkou rezervou...“
Nie ste príliš skromný?
„Nehovorí zo mňa skromnosť. Jednoducho umenie sa nedá merať. To nie je atletická disciplína. Niekto môže moje fotografie považovať za úžasné, iný si povie, čo za blbosti ten Dojc fotí...“
Tak či tak, ste autorom reklamných kampaní pre svetové značky počnúc FedExom cez Canon, Seagrams, IBM, Apple až po General Motors či Porsche, vydali ste takmer desať odborníkmi vysoko oceňovaných kníh, ste autorom slávneho projektu American Dreams, vaše fotografie uverejňujú najprestížnejšie fotografické časopisy, vaše meno je v encyklopédiách, výstava Last Folio putuje od roku 2011 po celom svete. V poslednom čase sa však venujete skôr umeniu. Reklama vás už nebaví?
„Na reklamu nedám dopustiť. Naučila ma sebadisciplíne, tvrdo, s maximálnym nasadením pracovať, dala mi živobytie a neuveriteľnú slobodu. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, keď som sa jej intenzívne venoval, bola úplne iná éra. Zákazník mi napríklad zavolal, že potrebuje nafotiť topánky. Povedal som: Vieš čo, na Bahamách by to bolo najlepšie. A už sme tam leteli. Nepatrím medzi fotografov, ktorí si programovo určia: tak, a teraz idem robiť vážne umenie! Ja som sa mu venoval aj popri reklamnej fotografii. Keď som robil reklamu s modelkami, niektoré sa mi podarilo presvedčiť, aby sa nechali nafotiť ako akt. S vekom však cítim, že potrebujem robiť niečo iné ako len reklamné fotky. Viac ma to vnútorne obohacuje, uspokojuje, keby som to nerobil, určite by som cítil určitú prázdnotu. Pri portrétovaní ľudí, ktorí prežili holokaust, som si uvedomil, že ide o oveľa viac ako len urobiť niečo pekné, sexi alebo komerčné. Je to ďalšia dimenzia, do ktorej sa človek dostane možno cez svojho anjela strážneho či toho režiséra nad nami.“
Venujete sa vôbec komerčnej fotografii?
„Reklamnú fotografiu síce robím, ale už ju skôr beriem ako krasokorčuliar povinné cviky. Umelecká fotografia je pre mňa voľnou jazdou, pri ktorej si oddýchnem. Práve pri jej tvorbe hľadám ten zázrak, magic...“
Košická výstava Last Folio je inštalovaná v starej zničenej synagóge. Vyhovuje vám tento priestor?
„Nikde na svete takýto priestor nenájdete! Vystavovali sme napríklad v Cambridge University v neskutočne krásnych historických sálach, v New Yorku v modernej budove Múzea židovského dedičstva na Manhattane, asi dvesto metrov od Ground Zero, na Univerzite v Indiane. Všetko bolo perfektné, dokonalé, ale podľa mňa príliš inštitucionalizované, chladné. Do tohto priestoru som sa zamiloval už pred rokmi. Vtedy som si povedal, že práve tu raz niečo vystavím. Pretože má dušu, atmosféru, symboliku. A navyše absolútne komunikuje s fotografiami, ktoré som nafotil v tomto regióne. Nič lepšie si nedokážem predstaviť!“
Čo chcete touto výstavou ľuďom povedať, odkázať, naznačiť?
„Nechcem tu šermovať frázami. V prvom rade, aby nezabudli. Je to síce fráza, ale tak to cítim. Ale bol by som rád, keby si odniesli predovšetkým estetický zážitok. Lebo tie knižky, napriek svojmu veku, ktorý na nich zanechal hlboké stopy, akoby vrásky na tvári človeka, a totálne zanedbanému stavu, sú nádherné. Keď som ich fotil, pôsobili na mňa vo svojej nedokonalosti až prekvapujúco upokojujúco. A keď je človek vnútorne pokojný, všetka zloba a hlúposť z neho vyprchajú.“
