Petra Feriancová: V podstate som preniesla celý dom do pavilónu

Rizikom bienále je, že aj veľkí umelci tu dokážu prezentovať zlú vec, hovorí Petra Feriancová.

Petra Feriancová (1977) študovala na Accademia delle Belle Arti v Ríme a na VŠVUv Bratislave. V roku 2010 sa stala laureátkou ceny Oskára Čepana, mala samostatné výstavy v ISCP New York, SNG či Dome umenia a Moravskej galérii v Brne, zúčastnila sa sk(Zdroj: SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ)

Stále to isté miesto. Tak pomenovala PETRA FERIANCOVÁ projekt, ktorým sa prezentuje v našom národnom pavilóne na Bienále výtvarného umenia v Benátkach. Spolu so Zbyňkom Baladránom a kurátorom Marekom Pokorným ponúka prostredníctvom originálneho archívu svoj pohľad na mesto, do ktorého sa vždy vracia takmer ako domov.

Len pár dní po vašom návrate z bienále sa objavil na internete text v Nemecku žijúcej českej kurátorky Noemi Smolik, veľmi kritický k vašej expozícii.
„Nebolo to extra milé privítanie, asi aj preto, že v danom texte ani tak nejde o argumentovanú kritiku, ako skôr o vybavovanie si osobných účtov medzi výtvarníkom Jiřím Davidom, Noemi Smolik a Marekom Pokorným. Mrzí ma, že bienále a jeho obsah sa stali len zámienkou. Pani Smolik nakoniec verejne vyhlásila, že článok si u nej objednal jeden člen komisie na voľbu generálneho riaditeľa pražskej Národnej galérie. Už toto považujem za absolútne neetické a nevhodné kritičky jej formátu.“

Redakcia artalku, kde sa text objavil, vás oslovila, aby ste sa k nemu vyjadrili?
„Áno, a moja obsiahla odpoveď je v plnom znení na webe artalk.cz. Ale radšej by som sa už k tomu nevracala.“

Témou bienále, či presnejšie názvom výstavy v centrálnom pavilóne a v Arsenale, kam kurátor Massimiliano Gioni vybral okolo 160 umelcov z celého sveta, bol Encyklopedický palác. To odkazuje aj na úlohu pamäti, a hoci národné expozície v Giardini touto témou nie sú viazané, práve tá vaša s ňou korešponduje.
„Téma bola deklarovaná až po výberovom konaní SNG, keď ja už som mala koncepciu jasnú, a veľmi som sa potešila, že som v línii s hlavnou ideou bienále. Potvrdila mi to aj výtvarníčka, ktorú si nesmierne vážim, Dominique Gonzales Foerster. Tá po návšteve nášho pavilónu povedala, že práve táto expozícia sa najviac blíži Gioniho téme.“

Náš pavilón ste doteraz poznali z pohľadu návštevníčky, ako ste ho vnímali, keď ste v ňom mali prezentovať svoju expozíciu?
„Zvláštne bolo, že napriek svojej funkcionalistickej architektúre nie je príliš funkčný. Ale to je problém väčšiny výstavných priestorov tých čias. Sú až príliš atraktívne, a často neúčelové. Je tam veľmi potencované svetlo a teplo prechádzajúce cez dominantný svetlík. Tiež si myslím, že nie je určený na prezentácie dvoch ľudí, je malý a kompaktný, formálne je veľmi ťažko rozdeliteľný bez toho, aby tam nevznikla nejaká pomyselná bariéra a výrazne sa zmenila pôvodná proporcia. Okrem toho, nejaké lokálne teritórne súboje sú len na škodu samotného projektu a kompromisy doň už vôbec nepatria. Ale myslím, že nakoniec som to celkom zvládla a vyriešili sme to vcelku dobre.“

3_res.jpg

2_res.jpg

FOTO: KEIZO KIOKU

Predošlou slovenskou reprezentáciou v Benátkach bola pred štyrmi rokmi Slučka Romana Ondáka. On urobil pavilón takmer homogénnou súčasťou záhrad, keď v ňom vypestoval rovnakú vegetáciu, takže divák takmer nevnímal rozdiel medzi vnútrom pavilónu a okolím.
„Romanova prezentácia bola veľmi silná aj v tom, že poprel samého seba a nadstavil okolie pavilónu tak, že ho úplne ovládlo. Keď som prázdny pavilón navštívila v decembri, prvá vec, čo mi napadla, že Romanovo riešenie bolo asi jediné možné. Môj návrh sa však voči prostrediu obsahovo vymedzuje. Vypovedá skôr o predstave, diaľke, a cestovaní, nesimuluje zážitok spojený s reálnym prostredím. A preto som nadviazala viac na samotnú architektúru pavilónu, tak trochu rozmarnú a nepraktickú zároveň, ktorá prostrediu oponuje, nezapadá doň a je akoby odinakiaľ.“

Dá sa to zovšeobecniť na celé benátske záhrady?
„Áno, vlastne je to tak i v prípade ostatných pavilónov, ktoré sú reprezentantmi svojich vlastných kultúr. Celá táto zvláštna eklektická kolónia je veľmi zaujímavá, možno viac ako samotné expozície. Je vzdialená benátskej realite, a zároveň benátska práve tou svojou necenzurovanou zmesou rozmanitých prístupov. No a vlastne o tom je aj môj projekt, akýsi sumár spomienok v súvislosti so štúdiom v Taliansku a moje rozhodnutie odtiaľ odísť práve pre potrebu znova nadobudnúť už stratený odstup, potrebný na vnímanie hádam čohokoľvek.“

Ako vznikala vaša zbierka?
„Ten archív a zbierka, ktorá je súčasťou mojej expozície, vznikla vlastne doma. Môj otec necestoval, a pritom zbieral predmety pochádzajúce z veľmi vzdialených kultúr, ale aj dôb. Kto lepšie opíše miesto ako turista? Azda len ten, kto ho nikdy nenavštívil. Do zbieraných predmetov alebo predmetov, ktoré ani sami nevieme, prečo vlastníme a nie sme zároveň sa ich schopní vzdať, zvykneme projektovať naše spomienky, predstavy. A zbierka ako taká sa svojím opakovaným uskutočňovaním nielen formuje, ale odmeriava aj náš čas. Pre mňa bolo dôležité radiť predmety spôsobom, ktorý by ich neklasifikoval, dával im šancu všetkým a ktorý by zároveň fungoval ako akési meradlo. Inštalácia potom vychádza z jednoduchých konštrukčných princípov, nadväzujúcich na samotnú architektúru.“

Napríklad?
„Veľa som sa bavila s architektom celého benátskeho projektu Jánom Studeným. Išlo o to, ochrániť vystavené predmety bez rizika, že sa budú tváriť ako zakonzervované muzeálne exponáty. A preto som navrhla napríklad preexponovaný pracovný stôl, cez ktorý je prehodená sklená doska a divák vidí mušle akoby zospodu, alebo päťmetrovú skriňu, takmer vežu, ktorej obsah na najvyšších poličkách nie je možné pohľadom obsiahnuť. Alebo pružnú konštrukciu pre fotky, radené formou domina tak, že sa o seba opierajú a evokujú pohyb – z jednej strany vzostup a z ďalšej pád.“

To už priamo súvisí s koncepciou prezentácie vášho archívu, nie?
„Predstavujem tam dva spôsoby jeho usporiadania. Jeden sleduje obsah, to je tých vyše dvetisíc obrázkov, ktoré som katalogizovala v knižke. Obrázky sú zoradené do skupín podľa klasických obrazových prístupov benátskej školy, ako napríklad Voda, Krajina, Proti svetlu, Veduty atď. Druhým výstupom je už spomínaná priestorovo úsporná, ale kvantitatívna inštalácia, pri ktorej vnímame jej samotnú telesnosť.“

1_res.jpg

4_res.jpg

FOTO: KEIZO KIOKU

Divák teda číta váš projekt v dvoch rovinách. Treťou je Baladránov film?
„Tak taká bola pôvodná predstava, čo by vlastne v mojom prípade nebolo ani prvý raz. Podobným spôsobom som už spolupracovala s Nórom Jesperom Alvaerom, keď som mu poskytla svoje filmy, alebo s pražským filmárom Martinom Ježkom, keď sme si zas vopred určili pravidlá napríklad snímania obrazu v určitých časových intervaloch počas jedného spoločne stráveného dňa. Považujem to za veľmi zaujímavé pracovať s obmedzeniami, ktoré zároveň neumožnia výsledok úplne kontrolovať. Ako som už spomenula, ten materiál má neuveriteľný potenciál a pre mňa sa stal hlavnou témou. Môj kolega ho však nevyužil do tej miery, že by sa tento materiál mohol stať akoby tým tretím usporiadaním, preňho mal skôr sekundárny význam a s týmto materiálom svoj film ilustroval.“

Aký ohlas mala vaša expozícia?
„Počas trojdňovej prezentácie pre odborníkov a médiá, ktorá predchádzala oficiálnemu otvoreniu, sa v pavilóne vystriedalo množstvo osobností, kurátorov, výtvarníkov, riaditeľov múzeí, ktorí sa vyjadrovali veľmi pochvalne. Potešilo ma, že v New York Times vyšla pozitívna reflexia, síce stručná, ale písali len o dvoch z 88 národných expozícií, a jednou z nich bola práve tá naša.“

A aký máte vy dojem z bienále?
„Už som povedala, že Gioniho téma mi je veľmi blízka, ale myslím, že je tam toho až príliš veľa. Iste, je to pre dôležitosť podujatia, ale výsledkom je nadmerná akumulácia vecí, opulentnosť celej akcie potom nedáva šancu jednoduchým skromným, ale zaujímavým výpovediam, čo vedie k strate iskry a sviežosti. Umenie sa tu veľmi servilne servíruje divákovi. Najväčším rizikom bienále teda je, že aj veľkí umelci dokážu urobiť zlú vec, ktorej sami neveria.“

Čím to je?
„Ťarchou zodpovednosti. Uvedomujú si, že bienále je atrakcia, kde treba upútať pozornosť. Najfotografovanejšou je napríklad inštalácia Číňana Aj Wej-weja so stoličkami, o ktorej je asi lepšie len počuť, ako ju vidieť. Alebo veľa sa hovorí o výmene pavilónov medzi Nemcami a Francúzmi, kde sa zdôrazňuje politický podtón, no skôr to bude tak, že Anri Sala potreboval lepší priestor na svoju videoinštaláciu. A dalo by sa pokračovať ďalej.“

Je to pomerne radikálny prístup k bienále, ako v tomto kontexte vnímate svoju účasť v Benátkach?
„Samozrejme, som rada, že som uspela vo výberovom konaní a bola poctená možnosťou vystavovať v našom národnom pavilóne. O to viac, že som v Taliansku študovala šesť rokov a do Benátok sa vraciam skoro ako domov. Bola to pre mňa veľká skúsenosť, a z hľadiska môjho programu – ide o dlhodobý výskum – bienále bolo jednou z možností, ako zoradiť a konfrontovať všetky tie témy a veci, na ktorých lipnem. Je to môj jediný materiál, ktorý má pre mňa význam. To, čo si človek musí zobrať, keď je nútený opustiť domov. Ja som si to, trocha neprakticky, previezla do Benátok. V podstate som preniesla celý vlastný dom do pavilónu.“

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kŕčové žily: Nepekné a nebezpečné
  2. Zvládnete tento test o jablkách a cideroch? Otestujte sa
  3. Vydanie denníka SME spolu s knihou Ľubomíra Feldeka
  4. Premýšľate nad kúpou last minute dovolenky v Egypte?
  5. Vaginálne mykózy – ako sa im brániť?
  6. Bolesti hlavy, brucha či únava? Môžu za to možno aj parazity!
  7. Neviete si vybrať správne miesto na dovolenku v Grécku?
  8. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a.
  9. Jednoduchá mobilná tlač z vášho smartfónu, alebo tabletu?
  10. Vďaka úveru na rekonštrukciu môžete ušetriť tisícky EUR
  1. Zvládnete tento test o jablkách a cideroch? Otestujte sa
  2. Mladí futbalisti získali takmer 50 tisíc eur
  3. OMV modernizuje čerpacie stanice. Prioritou je pohodlie zákazník
  4. Aj zmrzlina podlieha trendom, mali ste už špenátovú?
  5. Prémiovosť slovenského trhu rastie, dovozová Metaxa je na čele
  6. Neseďte doma, cestujte z Košíc do sveta
  7. Vydanie denníka SME spolu s knihou Ľubomíra Feldeka
  8. Kŕčové žily: Nepekné a nebezpečné
  9. Študenti obhajovali návrhy na využitie Pisztoryho paláca
  10. Turistický nosič pre malého dobrodruha?
  1. Aký bude váš doplnkový dôchodok 12 334
  2. Bolesti hlavy, brucha či únava? Môžu za to možno aj parazity! 4 681
  3. Vydanie denníka SME spolu s knihou Ľubomíra Feldeka 3 792
  4. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a. 3 706
  5. Od 1. júla už prestanete chodiť na poštu! 3 524
  6. Vaginálne mykózy – ako sa im brániť? 3 443
  7. Neviete si vybrať správne miesto na dovolenku v Grécku? 3 208
  8. Premýšľate nad kúpou last minute dovolenky v Egypte? 3 054
  9. Jarabinky Grande odštartovali predaj zaujímavými cenami bytov 2 988
  10. Jednoduchá mobilná tlač z vášho smartfónu, alebo tabletu? 2 013

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Horiaci obklad z londýnskej budovy sa používa aj na Slovensku

Francúzsky výrobca v pondelok oznámil, že obklad, ktorý pravdepodobne významne prispel k tragickému požiaru v Londýne, prestal vyrábať.

DOMOV

Fico sa po futbale vybúril na liste šéfovi UEFA

Pri iných futbalových kauzách mlčal.

KOMENTÁRE

Sprisahanci z jadra: Premiérove konšpiračné predstavy o futbale

Veľké krajiny chcú vybabrať s menšími.

Neprehliadnite tiež

O Princov archív sa vedú spory. Ktovie, či ho budeme počuť

Z tisícok nezverejnených nahrávok vznikol korporátny chaos.

PÍŠE NATAŠA HOLINOVÁ

Nie je pravda, že kto mlčí, si koleduje

Ad: Po filme Špina zostáva pocit propagandy. (Takto sa recenzia nerobí)

ROZHOVOR

Žiadny z nich to neľutuje. Bývalí riaditelia televízie sa vyspovedali

Boli medzi nimi básnik aj bubeník. Dostali slovo vo filme Boli pri tom.

RECENZIA

Dnes je už aj smrť zábava. Ulrich Seidl nakrútil film o lovcoch žiráf v Afrike

O zabíjaní zveri rozprávajú so zanietením náboženských fanatikov.