Petra Feriancová: V podstate som preniesla celý dom do pavilónu

Rizikom bienále je, že aj veľkí umelci tu dokážu prezentovať zlú vec, hovorí Petra Feriancová.

Petra Feriancová (1977) študovala na Accademia delle Belle Arti v Ríme a na VŠVUv Bratislave. V roku 2010 sa stala laureátkou ceny Oskára Čepana, mala samostatné výstavy v ISCP New York, SNG či Dome umenia a Moravskej galérii v Brne, zúčastnila sa sk(Zdroj: SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ)

Stále to isté miesto. Tak pomenovala PETRA FERIANCOVÁ projekt, ktorým sa prezentuje v našom národnom pavilóne na Bienále výtvarného umenia v Benátkach. Spolu so Zbyňkom Baladránom a kurátorom Marekom Pokorným ponúka prostredníctvom originálneho archívu svoj pohľad na mesto, do ktorého sa vždy vracia takmer ako domov.

Len pár dní po vašom návrate z bienále sa objavil na internete text v Nemecku žijúcej českej kurátorky Noemi Smolik, veľmi kritický k vašej expozícii.
„Nebolo to extra milé privítanie, asi aj preto, že v danom texte ani tak nejde o argumentovanú kritiku, ako skôr o vybavovanie si osobných účtov medzi výtvarníkom Jiřím Davidom, Noemi Smolik a Marekom Pokorným. Mrzí ma, že bienále a jeho obsah sa stali len zámienkou. Pani Smolik nakoniec verejne vyhlásila, že článok si u nej objednal jeden člen komisie na voľbu generálneho riaditeľa pražskej Národnej galérie. Už toto považujem za absolútne neetické a nevhodné kritičky jej formátu.“

Článok pokračuje pod video reklamou

Redakcia artalku, kde sa text objavil, vás oslovila, aby ste sa k nemu vyjadrili?
„Áno, a moja obsiahla odpoveď je v plnom znení na webe artalk.cz. Ale radšej by som sa už k tomu nevracala.“

Témou bienále, či presnejšie názvom výstavy v centrálnom pavilóne a v Arsenale, kam kurátor Massimiliano Gioni vybral okolo 160 umelcov z celého sveta, bol Encyklopedický palác. To odkazuje aj na úlohu pamäti, a hoci národné expozície v Giardini touto témou nie sú viazané, práve tá vaša s ňou korešponduje.
„Téma bola deklarovaná až po výberovom konaní SNG, keď ja už som mala koncepciu jasnú, a veľmi som sa potešila, že som v línii s hlavnou ideou bienále. Potvrdila mi to aj výtvarníčka, ktorú si nesmierne vážim, Dominique Gonzales Foerster. Tá po návšteve nášho pavilónu povedala, že práve táto expozícia sa najviac blíži Gioniho téme.“

Náš pavilón ste doteraz poznali z pohľadu návštevníčky, ako ste ho vnímali, keď ste v ňom mali prezentovať svoju expozíciu?
„Zvláštne bolo, že napriek svojej funkcionalistickej architektúre nie je príliš funkčný. Ale to je problém väčšiny výstavných priestorov tých čias. Sú až príliš atraktívne, a často neúčelové. Je tam veľmi potencované svetlo a teplo prechádzajúce cez dominantný svetlík. Tiež si myslím, že nie je určený na prezentácie dvoch ľudí, je malý a kompaktný, formálne je veľmi ťažko rozdeliteľný bez toho, aby tam nevznikla nejaká pomyselná bariéra a výrazne sa zmenila pôvodná proporcia. Okrem toho, nejaké lokálne teritórne súboje sú len na škodu samotného projektu a kompromisy doň už vôbec nepatria. Ale myslím, že nakoniec som to celkom zvládla a vyriešili sme to vcelku dobre.“

3_res.jpg

2_res.jpg

FOTO: KEIZO KIOKU

Predošlou slovenskou reprezentáciou v Benátkach bola pred štyrmi rokmi Slučka Romana Ondáka. On urobil pavilón takmer homogénnou súčasťou záhrad, keď v ňom vypestoval rovnakú vegetáciu, takže divák takmer nevnímal rozdiel medzi vnútrom pavilónu a okolím.
„Romanova prezentácia bola veľmi silná aj v tom, že poprel samého seba a nadstavil okolie pavilónu tak, že ho úplne ovládlo. Keď som prázdny pavilón navštívila v decembri, prvá vec, čo mi napadla, že Romanovo riešenie bolo asi jediné možné. Môj návrh sa však voči prostrediu obsahovo vymedzuje. Vypovedá skôr o predstave, diaľke, a cestovaní, nesimuluje zážitok spojený s reálnym prostredím. A preto som nadviazala viac na samotnú architektúru pavilónu, tak trochu rozmarnú a nepraktickú zároveň, ktorá prostrediu oponuje, nezapadá doň a je akoby odinakiaľ.“

Dá sa to zovšeobecniť na celé benátske záhrady?
„Áno, vlastne je to tak i v prípade ostatných pavilónov, ktoré sú reprezentantmi svojich vlastných kultúr. Celá táto zvláštna eklektická kolónia je veľmi zaujímavá, možno viac ako samotné expozície. Je vzdialená benátskej realite, a zároveň benátska práve tou svojou necenzurovanou zmesou rozmanitých prístupov. No a vlastne o tom je aj môj projekt, akýsi sumár spomienok v súvislosti so štúdiom v Taliansku a moje rozhodnutie odtiaľ odísť práve pre potrebu znova nadobudnúť už stratený odstup, potrebný na vnímanie hádam čohokoľvek.“

Ako vznikala vaša zbierka?
„Ten archív a zbierka, ktorá je súčasťou mojej expozície, vznikla vlastne doma. Môj otec necestoval, a pritom zbieral predmety pochádzajúce z veľmi vzdialených kultúr, ale aj dôb. Kto lepšie opíše miesto ako turista? Azda len ten, kto ho nikdy nenavštívil. Do zbieraných predmetov alebo predmetov, ktoré ani sami nevieme, prečo vlastníme a nie sme zároveň sa ich schopní vzdať, zvykneme projektovať naše spomienky, predstavy. A zbierka ako taká sa svojím opakovaným uskutočňovaním nielen formuje, ale odmeriava aj náš čas. Pre mňa bolo dôležité radiť predmety spôsobom, ktorý by ich neklasifikoval, dával im šancu všetkým a ktorý by zároveň fungoval ako akési meradlo. Inštalácia potom vychádza z jednoduchých konštrukčných princípov, nadväzujúcich na samotnú architektúru.“

Napríklad?
„Veľa som sa bavila s architektom celého benátskeho projektu Jánom Studeným. Išlo o to, ochrániť vystavené predmety bez rizika, že sa budú tváriť ako zakonzervované muzeálne exponáty. A preto som navrhla napríklad preexponovaný pracovný stôl, cez ktorý je prehodená sklená doska a divák vidí mušle akoby zospodu, alebo päťmetrovú skriňu, takmer vežu, ktorej obsah na najvyšších poličkách nie je možné pohľadom obsiahnuť. Alebo pružnú konštrukciu pre fotky, radené formou domina tak, že sa o seba opierajú a evokujú pohyb – z jednej strany vzostup a z ďalšej pád.“

To už priamo súvisí s koncepciou prezentácie vášho archívu, nie?
„Predstavujem tam dva spôsoby jeho usporiadania. Jeden sleduje obsah, to je tých vyše dvetisíc obrázkov, ktoré som katalogizovala v knižke. Obrázky sú zoradené do skupín podľa klasických obrazových prístupov benátskej školy, ako napríklad Voda, Krajina, Proti svetlu, Veduty atď. Druhým výstupom je už spomínaná priestorovo úsporná, ale kvantitatívna inštalácia, pri ktorej vnímame jej samotnú telesnosť.“

1_res.jpg

4_res.jpg

FOTO: KEIZO KIOKU

Divák teda číta váš projekt v dvoch rovinách. Treťou je Baladránov film?
„Tak taká bola pôvodná predstava, čo by vlastne v mojom prípade nebolo ani prvý raz. Podobným spôsobom som už spolupracovala s Nórom Jesperom Alvaerom, keď som mu poskytla svoje filmy, alebo s pražským filmárom Martinom Ježkom, keď sme si zas vopred určili pravidlá napríklad snímania obrazu v určitých časových intervaloch počas jedného spoločne stráveného dňa. Považujem to za veľmi zaujímavé pracovať s obmedzeniami, ktoré zároveň neumožnia výsledok úplne kontrolovať. Ako som už spomenula, ten materiál má neuveriteľný potenciál a pre mňa sa stal hlavnou témou. Môj kolega ho však nevyužil do tej miery, že by sa tento materiál mohol stať akoby tým tretím usporiadaním, preňho mal skôr sekundárny význam a s týmto materiálom svoj film ilustroval.“

Aký ohlas mala vaša expozícia?
„Počas trojdňovej prezentácie pre odborníkov a médiá, ktorá predchádzala oficiálnemu otvoreniu, sa v pavilóne vystriedalo množstvo osobností, kurátorov, výtvarníkov, riaditeľov múzeí, ktorí sa vyjadrovali veľmi pochvalne. Potešilo ma, že v New York Times vyšla pozitívna reflexia, síce stručná, ale písali len o dvoch z 88 národných expozícií, a jednou z nich bola práve tá naša.“

A aký máte vy dojem z bienále?
„Už som povedala, že Gioniho téma mi je veľmi blízka, ale myslím, že je tam toho až príliš veľa. Iste, je to pre dôležitosť podujatia, ale výsledkom je nadmerná akumulácia vecí, opulentnosť celej akcie potom nedáva šancu jednoduchým skromným, ale zaujímavým výpovediam, čo vedie k strate iskry a sviežosti. Umenie sa tu veľmi servilne servíruje divákovi. Najväčším rizikom bienále teda je, že aj veľkí umelci dokážu urobiť zlú vec, ktorej sami neveria.“

Čím to je?
„Ťarchou zodpovednosti. Uvedomujú si, že bienále je atrakcia, kde treba upútať pozornosť. Najfotografovanejšou je napríklad inštalácia Číňana Aj Wej-weja so stoličkami, o ktorej je asi lepšie len počuť, ako ju vidieť. Alebo veľa sa hovorí o výmene pavilónov medzi Nemcami a Francúzmi, kde sa zdôrazňuje politický podtón, no skôr to bude tak, že Anri Sala potreboval lepší priestor na svoju videoinštaláciu. A dalo by sa pokračovať ďalej.“

Je to pomerne radikálny prístup k bienále, ako v tomto kontexte vnímate svoju účasť v Benátkach?
„Samozrejme, som rada, že som uspela vo výberovom konaní a bola poctená možnosťou vystavovať v našom národnom pavilóne. O to viac, že som v Taliansku študovala šesť rokov a do Benátok sa vraciam skoro ako domov. Bola to pre mňa veľká skúsenosť, a z hľadiska môjho programu – ide o dlhodobý výskum – bienále bolo jednou z možností, ako zoradiť a konfrontovať všetky tie témy a veci, na ktorých lipnem. Je to môj jediný materiál, ktorý má pre mňa význam. To, čo si človek musí zobrať, keď je nútený opustiť domov. Ja som si to, trocha neprakticky, previezla do Benátok. V podstate som preniesla celý vlastný dom do pavilónu.“

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Tri pravidlá, na ktoré inovatívne firmy nikdy nezabúdajú
  2. Aj staršie životné poistenie môže mať nové výhody
  3. 7 miest, kde ešte stále môžete zažiť cisárske Rakúsko
  4. Nukleárna magnetická rezonančná liečba znova v Košiciach
  5. Reportáž: Ako sa robia balené bagety? Zisťovali sme vo fabrike
  6. Nový rekord SME.sk: Za 2 roky takmer 2-krát viac predplatiteľov
  7. Ružička Csekes je už po šiesty krát Právnickou firmou roka
  8. Plánujete zmeniť lekára? Na toto sa potrebujete pripraviť
  9. Zákazníkom sme vďaka našim službám ušetrili viac ako milión eur
  10. Zelené Grunty pripravujú nové byty do predaja
  1. Hravá inštalácia študentov SPU v mestskom parku
  2. Aj staršie životné poistenie môže mať nové výhody
  3. 7 miest, kde ešte stále môžete zažiť cisárske Rakúsko
  4. Poistenie.sk v novom a lepšom šate
  5. Nukleárna magnetická rezonančná liečba znova v Košiciach
  6. Navštívte OMV na bratislavskom Autosalóne
  7. Za katastrofálny stav chodníkov je zodpovedný starosta Števčík
  8. BILLA štartuje spoluprácu s lyžiarmi Žampovcami
  9. Bieloruský veľvyslanec sa stretol s rektorom SPU v Nitre
  10. Navštívte OMV na bratislavskom Autosalóne
  1. Reportáž: Ako sa robia balené bagety? Zisťovali sme vo fabrike 17 903
  2. Plánujete zmeniť lekára? Na toto sa potrebujete pripraviť 16 454
  3. Firmy, pri ktorých sa nemusíte obávať dvojakej kvality potravín 15 960
  4. Desať obľúbených multistop zájazdov do celého sveta 14 048
  5. Aká je skutočná pravda o Partners Group Sk? 11 448
  6. Tieto dizajnové hrnčeky a poháre na kávu ocení každý 7 150
  7. V Trenčíne vzniká nová komunita, susedia tu budú priateľmi 5 781
  8. Toto sú zdravotné problémy, o ktorých muži nehovoria 4 555
  9. Nový rekord SME.sk: Za 2 roky takmer 2-krát viac predplatiteľov 4 105
  10. Nenechajte svojich zamestnancov „vyhorieť“! 3 893

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Sakovú vytiahol na ministerstvo bývalý manžel, Kaliňákov kamarát

K aktivitám nádejnej ministerky vnútra sa Alexander Sako nevyjadruje. Sám je v niekoľkých verejných funkciách.

KOMENTÁRE

Saková je ďalší výkrik zúfalstva

Čím skôr však bude Saková vo funkcii, tým skôr bude môcť vláda žať politické plody svojho rozhodnutia.

SVET

Telo novinárky rozštvrtil, ako vrah sa necíti. Dána odsúdia

Amatérsky vynálezca môže v ostro sledovanom procese dostať doživotie.

Neprehliadnite tiež

Dado Nagy o Petrovi Krištúfkovi: Mystifikáciou si ma úplne získal

Spájala ich vášeň pre jemnú fabuláciu, využili ju aj v gastronómii.

Mal nehorázne až kacírske myšlienky. Peter Krištúfek si tu musel dávať pozor na humor

Keby sa narodil inde, režisérovi a spisovateľovi by sa darilo viac.

Vinyly mali na Slovensku boom. Najpredávanejším slovenským albumom boli Konvergencie

Hudobný priemysel v roku 2017 výrazne narástol, ukázala nová štatistika.

Osobnosti spomínajú na Petra Krištúfka: Bol jedným z najnadanejších, mal hroznú smolu

Spisovateľ a režisér zomrel v pondelok pri tragickej nehode na diaľnici.

O knihách

Pravému populistovi nestačí iba kritika elít

Kalligram vydal knihu nemeckého politológa Jana Wernera Müllera.