Prekvapilo ma, ako veľmi ma zasiahlo, keď som si v stredu na Twitteri prečítal: „Zomrel Topol“.
Pritom je to určite dvadsať rokov, keď som bol na jeho koncerte, a možno desať, keď som počúval jeho muziku alebo čítal niečo z toho, čo napísal. Napriek tomu som mal pocit, ako by predčasne odišiel jeden z najdôležitejších ľudí mojej generácie.
Druhým prekvapením bolo, ako mnoho ľudí to práve z mojej generácie vnímalo rovnako. A ako mal každý potrebu to napísať, nech už my novinári do novín, alebo tí ostatní aspoň na Facebook alebo Twitter.
Cynicky sa chce napísať, že keby mal predčasne zosnulý 48-ročný hudobník a spisovateľ Filip Topol toľko priaznivcov už za života, bol by veľkou celebritou. Ktorou však nebol.
Asi i mnohí ostatní boli na tom podobne ako ja, mali Topola zasunutého niekde v hlave alebo v duši, to podľa toho, ako sa na tieto veci pozeráte, v skladačke spomienok, vášní, osobných prehier i víťazstiev.
A keď píšem o „svojej generácii“, myslím tým ľudí narodených v šesťdesiatych rokoch, ešte nie tie slávne „Husákove deti“, ale tú zvláštnu generáciu, ktorá brala rozum a dospievala v komunizme, ale do dospelého života už vstupovala v demokracii.
Niektorí sa stihli stať komunistami a iní disidentmi, ale v 90. rokoch sa pred nami otvorili možnosti ako pred žiadnou inou generáciou.
Navzdory tomu, keď sa sebakriticky poobzeráme, „vyprodukovala“ moja generácia prekvapujúco málo skutočných osobností. Pálčivo to cítime dnes v politike, ale platí to naprieč profesiami.
A tých pár osobností sme vytlačili na okraj, niekam za hranice svojho povedomia, možno preto, že sme to skoro štvrťstoročie po prevrate prežili príliš rýchlo a bez dlhého premýšľania.
Filip Topol takou osobnosťou bol, a je smutne príznačné, že nám to v celej sile došlo až vo chvíli, keď umrel.
