Umelec a podnikateľ – to je kombinácia, ktorá je dodnes pre niektorých nezlučiteľná. Herec JURAJ ĎURDIAK si toho dosť užil na oboch frontoch. Teraz zúročuje svoje skúsenosti ako riaditeľ divadla. Popritom - vraj výnimočne - účinkuje v muzikáli a dokonca mu to zachutilo aj na televíznej obrazovke.
Začali ste sa po rokoch zrazu objavovať v rozbehnutom televíznom seriáli. Čo to bolo za rozhodnutie?
Má to svoje dôvody – profesionálne, ekonomické, emocionálne, aké chcete. Pravdou je, že necítim extra potrebu hrať, ale seriál Búrlivé víno som nemohol nevnímať a zdalo sa mi, že by som sa za účinkovanie v ňom nemusel hanbiť. Nastúpil som niekde okolo 88. dielu. S pánmi Slovákom a Horváthom mi to chutí.
Vlani ste sa vrátili aj na javisko - v muzikálovom titule Princ a Večernica. Bolo to len pre filmovú rozprávku, ktorá vás v minulosti preslávila, alebo to myslíte vážne?
S divadlom to myslím vážne, ale čo sa týka môjho herectva, toto bol špecifický prípad. Mám dosť práce ako riaditeľ Novej scény, muzikálového divadla, a to dáva príležitosť hlavne mladým ľuďom.
Musela by to byť veľmi dôležitá herecká výzva, aby som schizofréniu každodenného skúšania a šéfovania zniesol. Mňa dosť napĺňa, keď sa podarí uskutočniť inscenáciu – že získame a zaplatíme práva, že sa titul naštuduje a hrá.
V seriáli Búrlivé víno si užíva dobrú spoločnosť Mariána Slováka. Foto: Pressdata
Ako sa cítite ako herec?
Dobre, dokonca slobodnejšie, ako keď som bol mladý a bol som pod tlakom, že treba byť krásny, štíhly a mať hustú hrivu. Dnes nemusím nič (smiech).
Ani v mladosti ste pre to nemuseli nič robiť, či áno?
Príroda vie byť vďačná, ale dobrá vizáž sa očakávala od mojich postáv vo viacerých filmoch, ktoré som v mladosti nakrútil. Táto požiadavka sa celkom prirodzene vytratila, keď pribudli kilá a ubudli vlasy. V staršom veku sa už v tvári skôr zračí niečo iné, čo treba prečítať.
V mladosti ste dosť hrávali, ale skôr v zahraničných filmoch. Ako to?
Juraj Durdiak
60 rokov oslávil vlani ako čerstvý riaditeľ divadla Nová scéna.
2 roky vydržal v trnavskom Divadle pre deti a mládež (1974 - 1976).
4 maďarské a štyri nemecké filmy má na konte ako mladý herec v slobodnom povolaní (Dlhé čakanie, Klavír vo vzduchu, Hviezdooký, Júlia od vedľa, Anamnéza).
15 rokov fungovala legendárna bratislavská kaviareň U anjelov, ktorú prevádzkoval.
35 rokov sa objavuje na obrazovke v televíznej rozprávke Princ a Večernica po boku Libuše Šafránkovej ako princ Velen.
13 slovenských televíznych rozprávok poctil svojou hereckou prítomnosťou: Zlatá runa, Zlaté klasy, Miško Drotár a naozajstná princezná, Zlatá panna a prekliaty brat, Tam je hviezda Sírius, Palculienka, Čarovné kresadlo a ďalšie
Bola to do veľkej miery vec náhody. Za starých čias existovali v kolibských štúdiách kartotéky a katalógy, cez ktoré si ma vybrali. Dostal som pozvanie na kamerové skúšky do Budapešti a obsadili ma za sebou hneď v troch filmoch.
Pár týždňov predtým, než som tam prvý raz išiel, mi režisér pustil asi päťdesiat maďarských filmov, aby som sa dostal do formy a aspoň pasívne nasal do seba jazyk. Maďarská kinematografia ma očarila. Neskôr som sa podobnou cestou dostal aj do nemeckých filmov. Tu som s jazykom nemal až taký problém, keďže mama bola pôvodom Nemka a od malička som sa učil po nemecky.
V divadle ste v tom čase ako herec ani nepôsobili. Prečo?
Po štúdiu herectva sa to začalo v trnavskom Divadle pre deti a mládež, kde vtedy pôsobil ako režisér aj môj spolužiak Blaho Uhlár. Nešiel som tam s veľkou chuťou a necítil som sa bohvieako dobre využitý.
Minister Válek nám dal takzvané umiestenky, čo znamenalo, že tam pracovať musíme a že režiséri z iných divadiel majú zákaz nás obsadzovať. Skončilo sa to mojou výpoveďou po dvoch rokoch. Odišiel som s tým, že som netušil, čo budem robiť ďalej, ktorým smerom sa pustím.
Napokon ste sa rozhodli ešte pre operný spev. Kde sa vo vás vzal?
Prišlo to až po niekoľkých rokoch, počas ktorých som bol viac za hranicami. Operný spev ma lákal vlastne už oveľa skôr, ale obával som sa každodenného tvrdého štúdia. Mal som k hudbe vzťah z rodiny: ako dieťa som chodil na klavír, ktorý som typicky nenávidel.
V puberte sme však začali so staršou sestrou Evou viesť debaty o hudbe, začala ma oslovovať klasická hudba a obľúbil som si ju. Keď som sa usídlil opäť v Bratislave, dal som sa na to. Maturoval som na konzervatóriu, kde som zároveň aj vyučoval javiskovú reč. Aj profesorom bolo čudné, že so mnou preberajú stredoškolskú látku, ale nejako extra veľa mi toho neodpustili.
Nie je zvláštne, že ste sa ešte po vysokej škole odhodlali na také štúdium?
Ja sa viem odhodlať. Niekoľkokrát v živote som sa takto odhodlal a urobil rozhodnutie. A dobre som urobil. Keď som končil konzervatórium, práve vznikla Komorná opera pri Slovenskej filharmónii, kde hľadali tenora. Nastúpili sme dvaja, no kolega hneď emigroval. Zostal som jediný, takže som bol chvíľu najlepším tenoristom Komornej opery (smiech).
Toto ste chceli dosiahnuť?
Áno. Operný spev ma nesmierne bavil. Vďaka mojej profesorke, pani Černeckej, som mal veľmi dobrú techniku, akurát, že pánboh mi nenadelil až taký vynikajúci hlas. Obstál som skôr v súčasnejších, napríklad v Brittenových operách alebo v dielach slovenských skladateľov, ale zaspieval som si aj Glücka či Mozarta.
Spevácku kariéru som ukončil práve vtedy, keď bolo treba posunúť sa do veľkých verdiovských partií. A na to som hlas nemal. Ale zároveň som sa vtedy cítil veľmi naplnený, lebo som spieval nielen v Komornej opere, ale zároveň som hosťoval aj v Opere SND, na Novej scéne a robil som aj činohru.
To bolo výdatné obdobie, o akom niektorí mohli len snívať. Zároveň sa však v našej rodine rozbehli iné veci a do života mi vstúpilo podnikanie. Sestrin manžel z Rakúska sa rozhodol rozbehnúť na Slovensku biznis a chcel, aby som mu v tom pomohol. Urobil som rozhodnutie a už sa to nedalo zastaviť.
S Petrom Lipom a Wandou Hrycovou na pôde Novej scény. Foto: Peter Procházka
V tom čase, začiatkom deväťdesiatych rokov, mohol začať podnikať hocikto v hocičom. Ako ste k tomu pristupovali z pozície váženého herca?
Začínali sme bez kapitálu a bolo to otázkou odhodlania, odvahy, ochoty a schopnosti odolávať, v mojom prípade odolávať aj všelijakým príkoriam. Mnohí môj krok vtedy hodnotili ako čosi dehonestujúce. Navyše, podnikať znamenalo byť maximálne zainteresovaný a pohybovať sa v prvej línii.
Dnes sa častejšie vidí, že majiteľ a prevádzkar sa vo firme už veľmi neukazuje a má na všetko svojich ľudí. Vtedy bolo pre niektorých mojich kolegov nepochopiteľné, ako môžem predávať handry alebo viesť krčmu. Ráno nosiť prepravky s pivom, potom ísť na divadelnú skúšku, poobede zametať pred obchodom, večer hrať predstavenie a po ňom ísť zatvárať krčmu.
Takto to fungovalo roky. Netvrdím, že je to nejaká harmonická činnosť v živote, ale dodnes platí to, čo som aj vtedy hovoril: že sa za svoju prácu nehanbím.
V čom všetkom ste podnikali?
Napríklad v oblasti textilu a kozmetiky, realizoval som import aj export vo veľkých rozmeroch. Človek ani nečakal, v čom všetkom sa bude musieť vyznať. Vytvorili sme spoločnosť, ktorá dovážala aj vyvážala textil. Napríklad v Ozete Trenčín sme dohodli, že zahraničný partner dodá takzvanú drobnú prípravu, čiže gombíky, nite, zipsy, plus nastrihaný materiál – ktorý bol často vyrobený pôvodne u nás – a trenčianska fabrika to potom „len“ spracuje.
To bola obvyklá forma spolupráce, mimoriadne intenzívna, a nielen v oblasti textilu, ale aj v elektronike či v automobilovej výrobe. Myslím, že republiku vtedy táto forma práce aj ekonomicky podržala. Hneď v roku 1990 som otvoril prvý a najväčší butik v Bratislave, volal sa Allegro a sídlil v Alžbetke.
Zrekonštruovali sme budovu, za všetkým stál vtedy môj rakúsky švagor. V danej chvíli to bola veľká bomba a udržali sme sa na trhu dosť dlho. Obchod sme otvárali za asistencie polície, lebo tam bolo toľko ľudí, že museli nákup usmerňovať. Na jednej strane to boli krásne okamihy, na druhej kopa starostí, ktoré nikto nevidel.
S hereckou kolegyňou Zdenou Studenkovou. Foto: Peter Procházka
Čo tento spôsob života s vami spravil?
Ťažko posúdiť, lebo neviem, aký by som bol, keby som to nebol absolvoval. Ale nutnosť starať sa sám o seba, viesť firmy a mať zodpovednosť za ľudí, to s človekom nemôže nepohnúť.
Vašou podnikateľskou imidžovkou bola kaviareň a reštaurácia U anjelov – miesto, na ktoré ľudia dodnes spomínajú. Rád u vás sedával Egon Bondy, ktorý býval hneď vedľa, či rôzni umelci, výtvarníci. Aj vy ešte spomínate?
Fascinuje ma, že ľudia na to miesto dodnes nezabudli a mnohým chýba, to je jedna z mojich najdôležitejších satisfakcií. Z Anjelov sa vyvinul kultový priestor práve tým, aké špecifické skupiny ľudí tam chodili.
Niekedy nastávali neopakovateľné situácie, keď celá krčma spoločne debatovala o všelijakých filozofických problémoch, o civilizácii či vesmíre. Pôvodne som chcel týmto podnikom nahradiť divadelný klub, ktorý zatvorili v Central pasáži, ale zaujímavé je, že práve herci chodili do Anjelov dosť málo. A keď prišli, tak ma väčšinou len nahnevali, lebo si doniesli svoj šalát z bufetu a fľašu vína a chceli, aby som im ju otvoril.
Podnik ste po rokoch museli zatvoriť. Nebanujete?
Začal som s ním v roku 1993, ku kaviarni pribudla reštaurácia. Mali sme hviezdne časy, keď celé strapce ľudí stáli pred bránou a nevedeli sa dostať dnu, potom aj krízu, z ktorej sme sa napokon dostali.
Zatvorili sme vynútene, lebo budovu získala cirkev v reštitúcii. Potom ju predala a tuším je dodnes zatvorená, takže sme teoreticky mohli v nej dodnes fungovať. Ale v podstate sa nehnevám, že sa to muselo skončiť, pretože také niečo by som aj tak nedokázal robiť donekonečna.
Ste si istý? Veď Anjeli fungovali pätnásť rokov.
Možno so mnou niektorí nebudú súhlasiť, ale mať vlastný podnik, zamestnancov a predovšetkým v gastronómii, to je heroická práca. Ľudský faktor je komplikovaný, ste závislý od množstva návštevníkov, k tomu množstvo administratívy.
Devastácia, amortizácia, nervy, žijete od šiestej ráno do druhej v noci nepretržite nejakým problémom. Na miestnom úrade mali založenú knihu so sťažnosťami, logickými, oprávnenými, ale predovšetkým neoprávnenými.
Bolo to dosť zničujúce. Možno som bol schopný ťahať to práve preto, že som medzitým sporadicky aj niečo skúšal v divadle alebo nakrúcal. To ma psychicky držalo.
V domácej filmovej produkcii sme Juraja Ďurdiaka veľmi vidieť nemohli, častejšie sa objavoval v maďarských a nemeckých filmoch. Jednou z výnimiek bol film Martina Hollého Smrť šitá na mieru (1979) z obdobia hospodárskej krízy za prvej republiky. Foto - SFÚ
Vedeli ste, že budova patrí cirkvi, keď ste podniku dali anjelský imidž?
Kdeže, v čase jeho vzniku budovu ešte spravovalo mesto. Priestory boli v dosť dezolátnom stave, sami sme trhali podlahu a demolovali. Ten názov sa zrodil niekde medzi nebom a zemou. Doma som mal odložené dve sadrové figúrky anjelov, s ktorými som nemal čo robiť.
Tak som ich zavesil nad dvere kaviarne. Deň pred otvorením sme sa s kamarátom postavili na druhú stranu cesty, aby sme videli, ako to vyzerá. A, prisámvačku, vtedy sme si všimli, že tá budova je celá posiata anjelmi.
Postupne začali prichádzať hostia a nosili svojich anjelikov, ktorých sme vešali po stenách. Nazbieralo sa ich vyše tisíc. Mám ich doma plnú izbu. Niektoré majú umeleckú alebo historickú hodnotu, iné ľudskú.
Ako ste teda vnímali koniec podniku?
V podstate ako katastrofu. Už len pre fakt, že máte nejaký majetok, a z neho je zrazu hromada vecí, s ktorými neviete, čo urobiť, nikto ich nechce ani za päť korún: mrazáky, chladničky, hrnce, zvukové zariadenie, nože, taniere, poháre, ventilátory. Mali sme ešte pokusy premiestniť podnik na iné miesto, ale nakoniec sme to neurobili. Buď to boli Anjeli, alebo nič.
Niekoľko rokov ste už paralelne fungovali aj ako umelecký šéf, najprv na Novej scéne, neskôr v Štúdiu L+S, aj s tým ste napokon skončili. Ako prišiel súčasný post generálneho riaditeľa Novej scény?
Konalo sa normálne výberové konanie, ktoré dobre dopadlo.
Ozvali sa hlasy, že výber bol zmanipulovaný a že bola zostavená účelová komisia.
Komisia sa stáva účelovou, keď jasne vyplynie, koho schváli. To je jasné. Po nástupe trvá minimálne tri mesiace, kým sa zorientujete. Zhodnotil som situáciu a niektorým hercom som nepredĺžil zmluvy. Z toho vznikli udania, listy ministrovi, premiérovi, prezidentovi. Za svojím rozhodnutím si stojím, urobil som to korektne a čestne.
Prečo ste to urobili?
Naučil som sa v praxi, že okolo marca je obdobie, keď by už herec mal vedieť, čo bude v budúcej sezóne robiť, aby sa vedel zariadiť. Nastúpil som v auguste a do marca som pripravil sezónu. Vydiskutoval som s režisérmi ich predstavy a vznikla situácia, že s niektorými hercami ani jeden z režisérov nepočítal. Išlo o štyroch ľudí, ktorým som ponúkol iné zmluvy, mohli dohrávať vo fungujúcich tituloch a nemuseli ísť úplne preč.
Pre dotknutých to môže byť aj tak tvrdé riešenie.
Nemal som svedomie dať niekomu, o kom viem, že nebude mať rok prácu, rovnakú zmluvu ako tomu, kto bude vyťažený a zarobil by takmer to isté. Každá firma má svoje výnosy a náklady. Som závislý od toho, aby som inscenáciu stokrát predal pre šesťsto ľudí.
Inak to môžem rovno zavrieť, nebude na výplaty ani na elektrinu, akože s tou situáciou aj stále bojujeme. Nová scéna je štátne divadlo, príspevková organizácia. Zákon jej umožňuje, že si vlastnou činnosťou môže zarobiť 50 percent svojich nákladov.
Viac nesmie, inak by mal zriaďovateľ povinnosť modifikovať ho na neziskovú organizáciu, čo je koniec. Súčet štátnej dotácie a výnosov, ktoré sme schopní si zarobiť, nedosahuje zďaleka tú sumu, ktorú potrebujeme na náklady divadla.
Nová scéna je muzikálové divadlo, ktoré prakticky úplne vytlačilo činohru, a tá viacerým hercom u vás chýba. Je šanca vrátiť ju?
Samozrejme, ale tak, aby sa to vybudované nezničilo, nepoprelo, nespálilo. Je to aktuálna otázka, štrnásteho septembra otvárame nové divadlo Olympia, komorný priestor, ktorý sa nám podarilo získať späť a chceme doň do značnej miery premiestniť činohru.
Jednak máme v divadle veľmi potentných činoherných hercov, mladých aj starých, ktorí si zaslúžia hlbšiu prácu na kvalite vlastnej hereckej osobnosti, a druhý dôvod je, že vo veľkej sále nemôžem stanoviť takú vysokú cenu vstupenky pre činohru ako pre muzikál.
Každá činohra, ktorú uvádzam teraz na veľkom javisku, je apriori stratová. Žiaľ, na veľkom javisku sa musím správať maximálne komerčne. To je celé. Bol by som však rád riaditeľom, ktorý niečo prinesie. Nie je to bez práce ani bez rizika, ani bez hádok, argumentácií. Možnosti sú obmedzené a nedostanem zvýšenú dotáciu preto, že budem hrať na dvoch javiskách.
Pred pár rokmi bol kráľom po prvýkrát – ako Ľudovít XIII. v muzikálovej lovestory Traja mušketieri. Foto: Ctibor Bachratý
Čo znamená správať sa na veľkom javisku komerčne?
To je zložité. Na jednej strane ma muzikály už zvlášť nebavia. Nevzruší ma uviesť tu svetové tituly ako Mačky, Fantóm opery či Ples upírov, bez ohľadu na vysokú kvalitu. Myslím si, že muzikál celosvetovo, samozrejme, v rôznych fázach vývoja, už dosiahol vrchol a ide trochu dolu kopcom.
Napríklad na Broadwayi je v pomerne veľkej kríze, čo sa nemeria tým, či je vypredané, ale počtom repríz, počtom premiér, cenou vstupenky, a všetko je v úplne inej rovine ako pred piatimi rokmi. O nejaký čas to príde sem.
Komerčne sa správať znamená, že vymyslíme spolu s tímom - lebo sám nemám patent na rozum ani na pravdu - taký titul, na ktorý príde veľa ľudí. Napríklad Romea a Júliu, Ôsmy svetadiel. A môže si o tom hovoriť kto chce, čo chce, viem, že úžitok z toho má predovšetkým Nová scéna.
Čo by ste teda ďalej chceli?
Chcel by som, aby vznikol opäť neobvyklý titul, najlepšie pôvodný slovenský, v ktorom sa spojí kvalita, atraktivita aj komerčný predpoklad. To je aj požiadavka ministerstva, ktorú musím brať do úvahy, ale splniť ju viem iba za predpokladu, že taký titul vznikne.
Bojím sa povedať, že chcem, aby vzniklo niečo nové. Lebo už tu bolo všetko. Uvidíme, akú šancu bude mať Mata Hari, ktorú pripravujeme na september, alebo Obchod na korze, ktorý sa chystá v marci 2014.
Zostala vám nejaká spomienka na najkrajšiu hereckú rolu?
Nemám najkrajšiu rolu. Život je moja rola. Hovorím vám to úplne vážne a bez pátosu. A potom je tu ešte rola ovplyvňovateľa v dobrom zmysle slova. Tú hrám najradšej.
