Divadelný festival Dotyky a spojenia má za sebou svoju prvú polovicu. Diskusie o predstaveniach zatiaľ celkom spoľahlivo priťahujú skupinu prítomných divadelných odborníkov i laikov, časť tvorcov, fanúšikov i študentov. Študovňa, v ktorej každý festivalový deň prebieha kritická platforma, síce nemá šancu praskať vo švíkoch, dôležitejšie však v danej chvíli je, že sú preplnené sály v prípade väčšiny hosťujúcich predstavení.
I keď nie celkom to platí pre stredajšie vystúpenie komárňanského divadla Jókai színház, ktoré na festival priviezlo Shakespearovu inscenáciu Richard III. v réžii Martina Hubu. Zrejme zohral úlohu náročný divadelný kus i cudzie jazykové prostredie (napriek tomu, že text bol z maďarčiny simultánne tlmočený). Inscenácia zaujala svojím scénickým tvarom, režisér počítal so skúseným divákom znalým historických aj divadelných súvislostí. Ponúkol zjednocujúci obraz zakomplexovaného zloducha, ktorý svoju moc a kráľovskú korunu vykúpil krvou rodiny a slepo oddaných posluhovačov. Na dne morálky sa však topí nielen on, ale aj jeho obete a všetci tí, čo nie sú schopní postaviť sa čestne proti jeho besneniu. Dôsledne prepracovaný herecký výkon v hlavnej úlohe podal Attila Mokos.
Oveľa kontaktnejšou, no významovo plochejšou sa ukázala prešovská inscenácia Tučné prasa. Mladá generácia hercov z Divadla Jonáša Záborského nezaprela nadšenie a chuť naštudovať hru súčasného amerického autora Neila LaButea o tom, ako dnešná konzumná spoločnosť nie je schopná prijať ľudskú nedokonalosť, ktorá môže byť aj zdrojom výnimočnosti. Príbeh hovorí o dobre zavedenom, šmrncovne vyzerajúcom Tomovi. Pracuje v istej korporátnej firme a popri vehementnej ponuke zodpovedajúcej trendovým fyzickým kritériám krásy ho zaujme žena s objemnejšími krivkami. To sa však jeho kolegovcom vôbec nepozdáva, a tak sa pokúšajú experiment s láskou znehodnotiť. Herci si to užili na javisku najlepšie, ako vedeli. Tvorivému tímu sa podarilo pobaviť divákov ľahkými gagmi, no nechali sa niesť na zradnej konverzačnej vlne hry. Jej autor sa totiž nepokúša rozpracúvať témy nahodené samým sebou.
Niečo podobné možno badať aj v inscenácii divadla GUnaGU. Hre Viliama Klimáčka Mutanti však dodáva ďalší rozmer jej silný autorský charakter. Príbeh je postavený do značnej miery na reálnych skúsenostiach a životných pocitoch herca Viktora Horjána. Spoločne s Csongorom Kassaiom a Zuzanou Šebovou sa dotýkajú tém homosexuality, rakoviny, prostitúcie, výchovy dieťaťa vo zväzkoch rovnakého pohlavia, ale aj motívov viery, žiarlivosti. Tragikomický charakter inscenácie sa buduje viac v ľahšej vtipnej, než hlbšej rovine, napriek tomu kdesi za plánom cítiť vážnejší pokus o úprimnú výpoveď.
