Kniha núka ucelený pohľad na jeden z najvýznamnejších budhistických kláštorov.
Od dávnoveku človek túži zliezať vysoké vrchy či utiahnuť sa do hôr na istý čas, ba i na celý život. Zdalo by sa, že novodobé kláštorné pobyty sú už iba samopašou západného človeka, kým domorodé kmene prevádzkujú tieto zariadenia ako špecifické turistické ciele.
Paul Brunton chodil meditovať do Himalájí na miesta, kam ľudská noha nevkročila. Nikým a ničím nerušený potom písal pútavé state o tamojších zvláštnostiach. V našej literatúre kdesi na križovatke vysokohorských úšustov severoindického Lehu len toť nedávno hľadal a nachádzal zmysel takéhoto počínania na severe Indie Robert Bielik, ktorý zhrnul svoje pozorovania v knihách Gompa a Sansília.
Viac než len pokus
Celkom iný druh publikácie dali dovedna spisovateľ Martin Slobodník a fotograf Pavol Breier. Ich kniha Labrang (Slovart 2013) hovorí rovnako podrobne slovom i obrazom o jednom z najvýznamnejších tibetských budhistických kláštorov. Nachádza sa ďaleko od Lhasy i Pekingu v oblasti Amdo – v tradičnej provincii koní, jednom z centier tibetskej kultúry a náboženstva. Ako skromne vraví autor textovej časti, „je to iba jeden z pokusov cudzinca preniknúť do kultúry Snežnej zeme“. Dodajme, že oveľa viac než len pokus.
Možno ešte viac ako slová povedia o Tibete čiernobiele fotografie. Veľmi dobre korešpondujú so snahou „zachytiť svet Tibetu na rozhraní minulosti a budúcnosti. Svet, kde majú miesto stáročia tradované obrady, ale aj mnísi s mobilnými telefónmi a vysokopostavení lámovia voziaci sa na japonských terénnych autách.“
Na jednej z fotografií s komentárom „Symbol prosperity - motorka a jej hrdá majiteľka“, vidíme miestnu krásku opretú o motocykel na tráve pri pozinkovanej vaničke.
Spoločný menovateľ
Inde vidíme dvoch mníchov, starého a mladého – pohrúžených do učenia? sedenia? mrmlania? – zatiaľ čo medzi nimi pobehujú mačiatka. Stránky sútier, dedinčanky odchádzajúce z posvätnej jaskyne či špalier mníchov, úctivo sa klaňajúcich malému gungthangovi v automobile šinúcom sa po pastvine – to všetko je tu pod spoločným menovateľom Breierových snímok so striebornou patinou tibetských šperkov.
Text sa odvíja od tradícií, zvykov a usporiadania spoločensko-náboženského života kláštorných komunít, jestvujúcich po stáročia vedľa starých obchodných ciest, stredísk či horských dediniek, na hranici sveta stepných nomádov. Medzi riadkami sa dostanú k slovu aj osobné zážitky, spo〜mína sa tu napríklad excentrický šiesty dalajláma, jeho verše preložil Martin Slobodník s Vierou Prokešovou (vyšli v nie celkom docenenej knižke Hlasy Lhasy vydavateľstva Petrus v roku 2003).
Ktovie, či je to pri všetkých výtlačkoch, ale recenzent mal k dispozícii knižku, ktorá pri obracaní každej stránky vŕzgala ako vráta na starej tibetskej chyži. Azda až takto autenticky sa podarilo priniesť do dosahu našich zmyslov aj čosi z hlasov, zvukov a zvykov Labrangu.
