Výstava Tieň minulosti je malým fragmentom stále tajomného príbehu toho, ako a kam sa dostali umelecké diela z domácností Židov počas druhej svetovej vojny.
Asi bude ťažké o tom napísať, lebo tento príbeh nemá koniec a zrejme ho ani nikdy mať nebude. Nič z toho, čo sa stalo počas holokaustu, sa nedá len tak uzavrieť, lebo nikdy si nebudeme úplne istí, či máme všetky dokumenty a dôkazy, vraví ku koncu nášho rozhovoru historička umenia Jana Švantnerová.
Môže to znieť bezvýchodiskovo, no z jej pohľadu to tak nie je. „Vždy sa musí niekde začať a toto je ten začiatok. Chce to čas a trpezlivosť.“ Rozprávame sa o Tieni minulosti, výstave, ktorá prebieha v Židovskom komunitnom múzeu, v jedinej zachovanej a dodnes aktívnej synagóge v Bratislave.
Je to výstava, ktorá sa celá zmestí do jednej malej miestnosti. Jej predmetom je iba sedem diel. A hoci je medzi nimi aj grafika slávneho Rembrandta van Rijna, viac než o jej umeleckej hodnote je namieste hovoriť o tej historickej.
Jana Švantnerová verí, že by ich mohlo byť viac. Aj preto je najdôležitejšou súčasťou výstavného projektu katalóg, ktorý obsahuje kompletný prepis dostupných zoznamov arizovaných diel. Týchto sedem diel je zatiaľ jediných sedem diel pochádzajúcich z množstva arizovaných umeleckých diel Židov žijúcich na území Slovenska, ktoré sa podarilo s istotou identifikovať. Prípad, v ktorom sa dosiaľ podarilo zistiť aj pôvodného majiteľa, je iba jeden.
Možno si poviete, že do neho stačí pozorne nahliadnuť a zistíte, či sa opis niektorého z nich náhodou neponáša na obraz, ktorý dôverne poznáte zo steny svojej obývačky, zo zbierky svojej obľúbenej galérie či z aukčného katalógu spoločnosti, v ktorej si dopĺňate zbierku umenia.
Pochopiteľne, nie je to ani také jednoduché a ani také jednoznačné. A ak by aj bolo, ešte stále to nedáva odpoveď na otázku – komu sa to zisťovať chce.
Fotografia súpisného hárku evidencie arizovaných židovských umeleckých diel. FOTO – ŽKM
Ten jediný: Žid Bárkány
Jana Švantnerová vraví, že tá téma si ju našla akoby náhodou, no ako sa neskôr ukázalo, bol to len dočasný pocit. Na začiatku a aj pri doterajšom závere jej výskumu bolo rovnaké meno: Eugen Bárkány. Architekt a zberateľ umenia z Prešova ju spočiatku zaujímal z celkom iného dôvodu než z pátrania po arizáciách.
V Prešove totiž v roku 1928 založil Židovské múzeum, o ktorom Švantnerová spracúva dizertačný výskum. Zároveň to bol práve on, kto aj po vojne zbieral judaiká, s ktorými kunsthistorička už niekoľko rokov pracuje a ktoré sú dnes základom zbierkového fondu Židovského komunitného múzea v Bratislave.
Dnes sú dva Bárkányho obrazy tými jedinými z množstva arizovaných, ktorých pôvodného majiteľa vieme určiť. Jeden je v Slovenskej národnej galérii a druhý v Baníckom múzeu v Gelnici, oba namaľoval Július Szent-Istvány.
„Bárkány sa s ním spoznal v ruskom zajatí počas prvej svetovej vojny,“ objasňuje príbeh Jana Švantnerová. „Bárkány si neskôr v Prešove postavil vilu a tieto obrazy vraj viseli v jej vstupnej hale. Cez vojnu mu vilu vzali, on sa skrýval s manželkou pod falošným menom v Budapešti a podarilo sa im prežiť. Keď sa vrátili do Prešova, nezostalo im nič. Postupne ich odstavili aj z verejného života a vysídlili na vidiek.“
Niekto im však musel povedať, že ich dva obrazy sú v Gelnici, ktorá si aj s Banskou Štiavnicou na ne robila nárok, hneď ako sa tam dozvedeli o ich zabavení. Dodnes sa zachovala korešpondencia z Gelnice adresovaná ministerstvu školstva a národnej osvety. Predstavitelia mesta v tejto svojej „skromnej, ale oprávnenej žiadosti“ chceli, aby im štát maľby „Žida Bárkányho“ pridelil, lebo stvárňovali banícku tému a to sa im hodilo.
Obe maľby Bárkánymu po vojne zrejme vrátili, keďže Baníkov pred sfáraním sám predal do Slovenskej národnej galérie v päťdesiatych rokoch, druhá maľba ostala v Gelnici. „On už vtedy nemal veľmi na výber – podarilo sa mu ich síce získať späť, ale kam by si ich bol zavesil? Do konca života žil v malom byte,“ vysvetľuje Švantnerová.
Július Szent - Istvány: Baníci pred sfáraním. FOTO – SNG
Je to možné
To je len jeden z príbehov arizovaných diel, ktoré sú často dramatickejšie ako príbehy na stratených obrazoch. „Nie sú to iba ľudské osudy alebo iba príbehy umenia, ktoré ma zaujímajú,“ vraví Švantnerová. Nikdy sa však tieto dve veci nedajú od seba úplne oddeliť. Aj preto je hľadanie balansu a snaha o čiastočný odstup bádateľa na jednej strane nevyhnutná, no na druhej strane nesmierne náročná. „Inak by sa tie hrôzy nedali zvládnuť,“ priznáva Švantnerová.
K zoznamom arizovaných diel sa dostala v archíve Pamiatkového úradu SR. Nikto sa im dosiaľ detailnejšie nevenoval. Pod záštitou Slovenského národného múzea – Múzea židovskej kultúry urobila pred troma rokmi základný výskum. Keď potom nastúpila do Slovenskej národnej galérie, dosiahla jej záujem o spoluprácu na projekte.
Sedem zo štrnástich arizovaných diel, ktoré oficiálne prešli do štátnych zbierok, sa totiž podarilo identifikovať v jej zbierkach. Dostali sa tam v 50. rokoch prevodom z bývalého Slovenského múzea. „Zrazu bolo možné tých sedem diel vystaviť a poukázať na to, že ich spätná identifikácia je možná,“ vraví Švantnerová. „Zároveň to bola skvelá príležitosť vydať prepísané zoznamy arizovaných diel, ktoré by mohli slúžiť ďalším inštitúciám, zberateľom a obchodníkom s umením.“
Zoznamy arizovaných diel mali v čase vojny na celom území Slovenska na starosti iba dve osoby – Vladimír Wagner, ktorý pracoval na referáte pre ochranu pamiatok, a historička umenia Alžbeta Güntherová-Mayerová. Je šťastie, že sa vôbec zachovali. Veľká časť tejto agendy bola na ministerstve školstva a národnej obrody, ktorá to riadila, skartovaná. „Ak by sa archívne materiály nezachovali v pozostalosti Wagnera u pamiatkarov, je možné, že by sme nemali vôbec nič,“ hovorí Švantnerová.
Takto je k dispozícii abecedný zoznam s menami autorov diel a ich opisom a zoznam, kde sú diela usporiadané podľa pätnástich miest, v ktorých sa židovský majetok zhromažďoval. Okolnosti vzniku týchto zoznamov však boli podobne bizarné ako všetko naokolo.
Alžbeta Güntherová-Mayerová a Vladimír Wagner, ktorí spisovali arizované umelecké diela v slovenských mestách.
Plesniveli na úradoch
Umelecké diela sa zo židovských domácností zvážali na daňové úrady, prípadne do synagóg. Spočiatku s vyhláškou o ich zhabaní chodil aj obežník, ktorý kázal miestnym učiteľom, aby ich písomne charakterizovali a ohodnotili. Z ich záznamov mal vzniknúť výber toho najlepšieho, čo by putovalo do štátnych zbierok.
Ministerstvo však čoskoro zistilo, že to nie je dobrý spôsob, a preto poverilo odborníkov - Wagnera a Güntherovú-Mayerovú. Tí potom chodili po mestách a spisovali diela do zoznamov, priraďovali k nim autorov, názvy, cenu. Güntherová-Mayerová bola o niečo pedantnejšia a často písala aj poznámky – rozmery diel, rôzne detaily a zároveň bola veľmi efektívna v určovaní autorstva.
Zo všetkých vybrali v rámci celého územia Slovenska 180 najhodnotnejších, ostatné išli do verejných dražieb a na predaj z voľnej ruky. Avšak čudný zákon, ktorý zakazoval bezodplatný dar aj medzi štátnymi orgánmi, spôsobil takmer dvojročné administratívne ťahanice. Diela počas nich chátrali a možno aj plesniveli zhromaždené na daňových úradoch a úradníci len bezradne písali na ministerstvo, že nie sú vybavení na ich skladovanie.
V poslednom roku vojny sa napokon rozhodlo, že do štátnej zbierky pôjde iba štrnásť najlepších diel z Bratislavy, ostatné skončili nevedno kde.
Pieter Meulener: Jazdecká bitka (1651). FOTO – SNG
Nejde o čísla, ale o slušnosť
Hovoriť o presných číslach a množstve arizovaných umeleckých diel sa podľa Švantnerovej nedá. „Z niektorých miest sa zachovali iba konečné zoznamy diel vybraných pre štátne zbierky. Navyše nevieme, ako presne prebiehal celý ten proces, v rámci ktorého sa ocitli na daňových úradoch a v synagógach. A dosiaľ sa nenašli žiadne dokumenty, ktoré by obsahovali mená ľudí, ktorým boli vzaté. U nás nevládla nemecká pedantnosť, vďaka ktorej sa aj v Česku zachovala veľmi podrobná dokumentácia tejto odpornej mašinérie,“ vysvetľuje.
Dnes sa môže zdať takmer nemožné objaviť pôvodných majiteľov a aj identifikáciu jednotlivých diel sťažuje fakt, že mnohé z názvov v archívnych zoznamoch už nemusia byť tými, ktoré sa pre diela používajú dnes. „V prípade, že názov nebol uvedený na diele, Güntherová-Mayerová a Wagner nazývali obrazy podľa námetu či výjavu, ktoré identifikovali. V prípade Wagnera je charakteristika diel zväčša príliš strohá na akékoľvek určenie,“ hovorí Švantnerová.
Čas hrá podľa nej v prospech ďalšieho výskumu, ktorý stojí najmä na provenienčnom výskume galérií (výskum pôvodu diel), ale nielen na ňom. „Kedysi sa možno o tejto téme doma rodiny nerozprávali, ale dnešní mladí ľudia často pátrajú po svojich koreňoch a zaujímajú sa o minulosť,“ hovorí Švantnerová.
Myslí si, že viaceré z týchto diel sa skôr či neskôr po vojne dostali do predaja a do múzeí či galérií, lebo mnohým už zrejme nebolo príjemné, čo im visí na stenách.
„Teraz je rad na galériách, múzeách a aukčných spoločnostiach, aby po nich skúsili pátrať. Pravdepodobnosť, že by natrafili na majiteľa diel, ktorý by si na ne nárokoval, je, žiaľ, iba veľmi malá. No ak by sa na jeho meno alebo na tento nešťastný príbeh v pozadí diela prišlo, tak je jednoducho slušné, aby bol tento fakt k nemu pripísaný – aby sa to prípadný kupec či návštevník galérie dozvedel.“
Jana Švantnerová
- historička umenia, kurátorka výstavy Tieň minulosti.
Od roku 2006 pracuje pre Slovenské centrum židovského kultúrneho dedičstva.
Od roku 2012 je kurátorkou judaík v Židovskom komunitnom múzeu v Bratislave a kurátorkou Zbierky úžitkového umenia v SNG
Rembrandt van Rijn: V orientálnom tábore (1641). FOTO – SNG
Arizované diela? Nemáme
Galérií a aukčných spoločností sme sa spýtali, či zisťujú pôvod diel vo svojich zbierkach a predajných katalógoch.
Sedem diel na výstave Tieň minulosti pochádza z majetku Slovenskej národnej galérie. Nie je to veľmi prekvapujúce, keďže štrnásť diel, ktoré ku konci vojny prešli do štátnych zbierok, bolo z Bratislavy. Tie, ktoré sa podarilo identifikovať, získala galéria prevodom z bývalého Slovenského múzea.
„Niekto by mohol namietať, že galérie sa ako nástupníckej organizácie tieto prešľapy netýkajú, že sú 'maslom na hlave' tých, ktorí na systéme participovali. Teda sa jej netýka potreba ospravedlnenia i prevzatia zodpovednosti, dokonca, že to môže byť až prepiata snaha o korektnosť. Nie je to tak!“ píše v úvode katalógu k výstave Alexandra Kusá, šéfka SNG.
„Som zástankyňou myšlienky, že je potrebné hovoriť aj o menej pozitívnych úsekoch našich dejín. Obava z reputačného rizika tu musí ustúpiť vedeckému spracovaniu, informovanosti a aj prevzatiu zodpovednosti,“ dodáva.
Provenienčný výskum, ktorý zisťuje pôvod diel a ich okolnosti, je dôležitou súčasťou práce na pôde galérie. Informácie o spôsobe nadobudnutia diel sú aj súčasťou popisiek na výstavách.
Banská Bystrica
Zbierka Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici, ktorá vznikla v roku 1956, obsahuje asi 12-tisíc zbierkových predmetov. „S prípadom arizovaného diela sme sa vôbec nestretli,“ vraví Zuzana L. Majlingová. Pri každom diele je vždy známy posledný majiteľ. „Je však takmer nemožné urobiť hlbší výskum, ktorý by zaznamenal pohyb diel spätne,“ dodáva.
K téme arizácií sú v galérii veľmi citliví, keďže spravujú aj stálu expozíciu maliara Dominika Skuteckého, ktorý mal židovský pôvod. Skuteckého zbierku a pravdepodobne aj jeho pozostalosť v roku 1944 rozobralo Gestapo, keď sa po obsadení Bystrice nasťahovalo priamo do jeho vily. „Snažíme sa získavať čo najviac informácií, pre študentov sme pripravili aj špeciálny vzdelávací program Holokaust a osudy detí Dominika Skuteckého.“
Žilina a Dolný Kubín
Veľa diel prešlo do zbierky Považskej galérie umenia v Žiline prevodom pri vzniku galérie zo zbierok Považského múzea v roku 1976. „V prípade, že by sme niekedy v minulosti získali arizované dielo, snáď by sa dal jeho pôvod zistiť,“ hovorí Soňa Novotná z Považskej galérie umenia v Žiline. Zoznam arizovaných diel už vraj prešli a žiadne z nich u seba neobjavili.
Oravská galéria v Dolnom Kubíne má vo svojich zbierkach takmer osemtisíc predmetov, ku každému prislúcha takzvaný „rodný list diela“. „Keď sme nadobúdali diela, ktoré vznikli od konca roka 1945, vždy sme dôsledne zisťovali, od koho dielo nadobúdame. Nikdy sa nám nestalo, že by sme natrafili na arizované dielo,“ hovorí šéfka galérie Eva Ľuptáková.
Východoslovenská galéria v Košiciach nám do konca uzávierky na otázky neodpovedala.
Aukčné spoločnosti
Štandardnou súčasťou zmlúv aukčných spoločností je čestné prehlásenie majiteľov, že dielo, ktoré ponúkajú na predaj, je ich legálnym vlastníctvom a že s ním môžu oprávnene disponovať.
„Samozrejme, najmä pri významnejších dielach zisťujeme od majiteľov aj detaily ich pôvodu. Z jednoduchého dôvodu – proveniencia, a teda pôvod diela, je čoraz dôležitejšou súčasťou jeho ponuky a často rozhoduje o úspešnosti jeho predaja,“ hovorí Ján Abelovský, šéf aukčnej spoločnosti Soga. S dielami, ktoré by boli predmetom arizácií sa dosiaľ nestretli.
Zisťovať, či sa v archíve všetkých diel, ktoré kedy predložili na aukciách také dielo nenachádzalo, považuje za veľmi náročné. „Na také čosi naozaj nemáme kapacity a domnievam sa, že by to malo byť úlohou umenovedných pracovísk a umelecko-historických inštitúcií. Náš archív je verejne prístupný na webstránke a nič nebráni tomu, aby ho niekto preskúmal aj z tohto hľadiska,“ dodáva.
V košickej spoločnosti Darte tiež platí zmluvný princíp – majiteľ sa zaväzuje, že dielo je jeho majetkom. „Nemáme kapacity na to, aby sme detailnejšie tieto okolnosti preverovali,“ hovorí šéf Darte Jaroslav Krajňák. Uspokoja sa s informáciou, že dielo ktosi získal darom alebo ho zdedil. S tým, že by niekto priznal, že ide o arizované dielo sa dosiaľ nestretli. „Je možné, že túto informáciu niekto aj zatají, aby neohrozil predaj diela,“ hovorí.
V ich ponuke je vraj aj veľa židovských autorov. Aj nedávno predávali dielo, ktorého autor zomrel v koncentračnom tábore. „Neviem presné okolnosti, ako jeho majitelia k nemu prišli, tvrdili, že to bol dar. Iba ťažko sa to dá overiť,“ dodáva Krajňák.
