„Keď sa ma niekto opýta, čo robím, hovorím: Päťdesiat rokov sa snažím porozumieť Kafkovi," s obľubou vraví Josef Čermák. A keďže je excelentným znalcom Franza Kafku, ktorého 130. výročie narodenia si pripomenieme 3. júla, jeho slová môžu bežného čitateľa len utvrdiť v rozšírenom názore, že Kafka je ťažký autor. Naozaj nie je ľahké ho čítať, on svoje dielo nevysvetľuje a čitateľovi nepomáha, no napriek tomu má jeho tvorba obrovský celosvetový ohlas. „Je to zvláštny prípad autora, ktorý je nesmierne náročný na pochopenie, a pritom sa stal bestselleristom," pokračuje Čermák.
Jedno z vysvetlení obľuby prozaika, presláveného predovšetkým románmi Proces, Zámok a Amerika, ktoré Kafkov najbližší priateľ a správca jeho pozostalosti Max Brod nazýva trilógiou samoty, ponúka slovenský literárny historik Július Pašteka. Podľa neho sú Kafkovi hrdinovia natoľko zanonymizovaní, že za ich masku sa môže skryť ktokoľvek, teda nikto a každý, a práve toto spojenie najosobnejšieho s univerzálnym a čítanie ako sebaprojekcia ho robia takým príťažlivým.
Literárnych vedcov zasa donekonečna lákajú ďalšie interpretácie jeho diela, traduje sa názor, že vedia o Kafkovi viac než on sám. No kým v prípade literárnych vedcov ide skôr o bonmot, naozaj to, platí, žiaľ, o mystifikátoroch, ktorí sa na Kafkovi priživovali.
Toto by Kafka mohol povedať, to použijem
Josef Čermák, excelentný znalec Franza Kafku, desaťročia odhaľoval literárnych mystifikátorov života a diela geniálneho pražského spisovateľa
„Naposledy som ho videl jedného krásneho jarného dňa roku 1924 na Staromestskom námestí. Franz Kafka hádzal veľkú pestrú loptu akémusi dievčatku, ktoré mi predstavil ako svoju neter a prizerajúcu sa dámu ako svoju sestru. Podal mi ruku a s obvyklým krásnym, ale trochu už pergamenovým úsmevom sa opýtal, či by som nešiel s nimi na obed. Dnes ľutujem, že som nešiel,“ líči svoje stretnutie v článku z roku 1946 Michal Mareš, jeden z dvoch významných českých mystifikátorov priživujúcich sa na sláve pražského génia.
Skutočnosť však bola trochu iná. Ako hovorí literárny historik, editor a prekladateľ Josef Čermák, najvýznamnejší znalec Kafkovho života a diela, túto historku pozná z Marešovho podania v niekoľkých verziách. „Pritom Kafka už bol v tom čase veľmi ťažko chorý, lekár chodil k nemu dvakrát denne, takže celá hra s loptou v samotnm centre Prahy je číry výmysel. Znie to, samozrejme, veľmi pôsobivo, a v čase vypuknutia celosvetového kafkovského boomu v štyridsiatych rokoch boli zahraniční novinári vďační a ochotní platiť za každú historku z neznámeho života slávneho spisovateľa. Mareš to veselo využíval,“ hovorí pre SME Josef Čermák.
Josef Čermák (1928), literárny historik – komparatista, editor a prekladateľ. Bol šéfredaktorom vydavateľstva Odeon, prednášal na Karlovej univerzite v Prahe, viedol autorský tím desaťzväzkovej encyklopédie Universum, je spoluzakladateľom Spoločnosti Franza Kafku. Preložil viaceré Kafkove diela, je autorom mnohých kníh, z posledných je to napríklad Franz Kafka – výmysly a mystifikace, Zápas jménem psaní: o životním údělu Franze Kafky či Život ve stínu smrti. Franz Kafka. Dopisy Robertovi.
FOTO – ARCHÍV SPOLOČNOSTI FRANZA KAFKU
Vhodný objekt pre podvodníkov
Podľa neho Kafka bol a doteraz je vhodným objektom na vytváranie legiend a mystifikácií práve pre svoj málo známy a v mnohých smeroch ťažko zrozumiteľný životný príbeh. „Mýtizujúci účinok mala najmä až dvadsať rokov po smrti priam tryskajúca a prudko rastúca Kafkova svetová sláva. Spomínaný Michal Mareš a ešte sofistikovanejší Gustav Janouch pražského spisovateľa poznali, vycítili svoju šancu a úspešne sa udomácnili v role znalcov jeho života, o ktorom prinášali rozmanité informácie,“ pokračuje Čermák.
O tom, že obom mystifikátorom šlo o profitovanie na náhlej Kafkovej sláve, svedčí aj fakt, že dovtedy dvadsať rokov o ňom nenapísali ani riadok. A ako obaja verejne priznali, v podstate nepoznali ani Kafkovo dielo. Dokonca svorne vyhlasovali, že ho nečítali zámerne, že ako autor je cudzí českému naturelu, ale že to bol múdry človek, ktorého oni poznali skôr ako geniálneho mysliteľa, priateľa a učiteľa. Dá sa predpokladať, že deklarovaná úmyselná neznalosť jeho tvorby bola pre nich výhodnou obranou, keby došlo k prípadnému analyzovaniu ich vymyslených tvrdení prostredníctvom Kafkových románov či poviedok.
Nemčina bola istejšia
To však, najmä spočiatku, nehrozilo. Svet hltal ich „objavné“ informácie, teda hlavne svet, keďže obaja všetko publikovali vonku, v nemčine, po česky nevyšiel ani riadok. Bolo to bezpečnejšie, vtedy ešte žili desiatky ľudí, ktorí Kafku osobne poznali. „Treba však zdôrazniť, že odhaliť ich falzifikáty nebolo jednoduché, obaja boli profesionálni mystifikátori s literárnym talentom, obaja boli básnici a spisovatelia. Navyše v ich textoch, keďže Kafku poznali, bolo aj mnoho pravdivých skutočností, z čoho potom vznikala ťažko rozplietateľná zmes právd, poloprávd až bohapustých výmyslov.“
A tak sa do sveta vďaka Marešovi napríklad šírilo, že sa Kafka stretol s Jaroslavom Haškom a hlasno sa smial pri jeho prejave na volebnej schôdzi Haškovej politickej Strany mierneho pokroku v medziach zákona. Pre dôveryhodnosť Mareš reprodukuje tento dlhý prejav, ktorý si údajne desaťročia doslovne zapamätal (!). Akurát žiadny takýto prejav sa nenachádza v Haškovej pozostalosti.
Iný výmysel, ktorý Josef Čermák tiež vyvracia, je údajná Kafkova spolupráca s anarchistami. Vierohodným protiargumentom sú opakované policajné osvedčenia o Kafkovej bezúhonnosti, ktoré potreboval napríklad pri prijímaní do štátnej služby.
Nové „autentické“ výroky
„Pri takýchto lžiach som Mareša a Janoucha pristihol nespočetnekrát,“ hovorí Josef Čermák, ktorý svoje dlhoročné úsilie v odhaľovaní praktík oboch falzifikátorov opísal v knihe Franz Kafka - výmysly a mystifikace. Uvádza, že kým Mareš líči vcelku vierohodné udalosti, ktorých bol svedkom, Kafkovu spoluúčasť na nich si vymyslel, Janouch si stanovil vyšší cieľ - prinášal spisovateľove „nové“ autentické výroky a pasoval sa tak za objaviteľa dovtedy neznámych častí Kafkovho diela.
„Keď Janouch čítal niečo, čo sa mu pozdávalo, pomyslel si, že toto by mohol povedať Kafka, a prevzal to,“ hovorí Čermák. „Chcel sa stať súčasťou jeho diela, a najmä pri aforizmoch je ťažko dodnes úplne presne rozlíšiť, čo je autentické a čo Janouchom odpísané od iných autorov. Napríklad sa zistilo, že jeden z výrokov je kompletne ukradnutý z diela istého amerického sociológa.“
Pravda, v tej obrovskej zmesi Kafkových výrokov verifikovať každé slovíčko by bola sizyfovská robota pre tím vzdelancov. „Navyše Janouch vystihol intonáciu Kafkovej reči a voľbu slov, v tom bol výborný.“
Odporúčanie od Maxa Broda
V roku 1951 vydal Janouch v nemčine Hovory s Kafkom. „To bola bomba, pretože v knihe bolo množstvo vecí skutočne prežitých, keďže Janouch sa s Kafkom stretával. Ten zasa poznal jeho básničky, v Denníkoch i korešpondencii na neho niekoľkrát spomína. Janouch rukopis poslal Maxovi Brodovi, Kafkovmu najlepšiemu priateľovi a správcovi jeho pozostalosti, ktorý naň najskôr nemal čas, a tak ho čítala jeho sekretárka. Zdal sa jej báječný, a odporučila ho Brodovi, ten s jej názorom súhlasil a potvrdil, že je to Kafkova čeština. To Janouchovi ohromne pomohlo, lebo vtedy už niektorí mali mierne podozrenia, keďže novôt bolo v texte až príliš veľa. Kniha sa potom vyše 15 rokov považovala za prvoradý prameň k poznaniu Kafku,“ hovorí Čermák.
Kým však Janouch bol vo výmysloch vtedy ešte opatrný, pri druhom vydaní koncom 60. rokov doslova uletel. Vo vidine slávy a zisku obsah knihy strojnásobil, čo sa mu vypomstilo a dôvera v jeho texty značne poklesla.
„Kafkovi sa s prestávkami venujem vyše päťdesiat rokov,“ hovorí Josef Čermák. Hoci vďaka nemu sa o oboch falzifikátoroch už dnes všeobecne vie, tí ľudia, ktorí o odhaleniach netušia, pokojne napríklad Janouchovým Hovorom s Kafkom môžu uveriť. „Je však aj dosť takých, ktorí vedia celú pravdu, ale radšej by ju nepoznali, a tak mi prišli aj listy s otázkou: Prečo nám beriete ilúzie, veď sa to tak krásne číta? A jeden kolega, svetová literárna kapacita, mi povedal: Človeče, to, čomu som roky veril, musím teraz zahodiť a začať odznova.“
