Posledný festivalový deň v Martine patril hlavne Hamletovi, čo možno hodnotiť ako duchaplný dramaturgický počin organizátorov.
Hostiteľské Slovenské komorné divadlo ponúklo Hamleta v modernej interpretácii režiséra Doda Gombára. Vrcholný shakespearovský kus, príbeh dánskeho princa, otočil naruby a ponúkol ju ako drámu rodiny, v ktorej ako v základnej bunke spoločnosti je čosi zhnité tak ako v štáte dánskom. Súboj s pretvárkou, lžou a túžbou po moci vyúsťuje na pozadí rodinných stereotypov do tragédie, ktorá postihuje mŕtvych aj živých.
Príjemný prechod do zákulisia divadelného života zabezpečila bratislavská inscenácia Hamlet dnes nebude z pera nemeckého dramatika Reinera Lewandovského. V minimalistickej réžii Michala Vajdičku sa v dobre napísanej monodráme (mierne prispôsobenej na slovenské pomery) predstavil Ján Mistrík. Svedomitým prístupom k rôznym polohám svojej postavy ponúkol predstaviteľ starej hereckej školy príbeh vyslúžilého herca a neskôr inšpicienta a oponára v divadle, ktorý kedysi dávno brázdil divadlá po celkom Slovensku a osudový zvrat ho prinútil aj s hereckou manželkou dosky opustiť.
Čaro noci zvýraznilo Bábkové divadlo na Rázcestí. Ich inscenácia Diagnóza slovo si za hlavnú postavu vytýčila ženský chór. Vznikla na základe reálnych výskumov, na čo hra odkazuje aj rozprávaním troch žien-neherčiek v dôchodkovom veku o svojich životných osudoch v súvislosti s násilím. Tvorkyne si veľmi jasne vytýčili predmet svojho záujmu: pátrali v istých slovesných okruhoch po sile slov, ktoré určujú význam a fungovanie žensko-mužských vzťahov. Zaujímala ich ľudová tradícia, rozprávky, riekanky, príslovia, poézia, žurnalistika či novodobé mýty. Vtipnou a komunikatívnou, výtvarne príťažlivou formou tak poukázali na večne živé rodové stereotypy.
