Alternatívne inscenácie nezávislých produkcií zaradili organizátori festivalu Dotyky a spojenia v rámci neskorých nočných hodín. Napriek tomu dokázali výnimočne inšpirovať.
Ojedinelý zážitok prinieslo komorné vystúpenie Voľného zoskupenia Martinka-Kalinka-Mikuláš. Autorská monodráma Bartimejove pašie rozpráva biblický príbeh z pohľadu slepca Bartimeja, ktorému sa stal zázrak, keď sa mu vrátil zrak. Pre Ježiša to bol posledný zázrak, ktorý urobil predtým, než vstúpil do Jeruzalema. Pre slepca to bol osobný moment osvietenia, poznania novej skutočnosti, novej pravdy, ktorej padá za obeť tá stará. Dilema je ťažká: nedalo by sa všetko vrátiť, nasledovať Boha, byť opäť nevidomý a nevedomý, mať svoj ohraničený život, od ktorého človek presne vie, čo očakávať? Výbornému výkonu Ivana Martinku v hereckej i bábkohereckej úlohe citlivo s rovnocenne kontruje hudobná dvojica Andrej Kalinka a Michal Mikuláš.
Druhým malým nočným zázrakom bolo vystúpenie bratislavského súboru Ticho a spol. Déja vu je intímnou, krehkou, umne vypracovanou hrou na motívy textov poviedkara Miloša Janouška, ktoré po úprave Viki Janouškovej a v réžii Róberta Horňáka zhmotnili tvorcovia do poeticko-patafyzickej, vtipnej inscenácie s nádychom fantastiky. Rozprávajú príbeh dvojice, ktorá v samote veľkého sveta hľadá zmysel svojho spolužitia. V hlavných úlohách zasvietili vo výbornej hereckej forme Jana Lieskovská a Pavol Plevčík.
Vystúpenie rusínskeho Divadla A. Duchnoviča z Prešova s Úbohým čertom ruského symbolistu Fiodora Sologuba patrilo skôr medzi tie slabšie, do istej miery aj v dôsledku samotného výberu predlohy, napriek presvedčivým hereckým výkonom. Mametov November v podaní Divadla Aréna sľuboval herecký koncert, no inscenácia sa neudržala na uzde sarkastickej grotesky, postupne strácala sily a divadelné kvality, až skončila ako zvrhlá fraška.
Bratia Jurgovci inšpirovali k úvahám o divadelnom priestore v širokom slova zmysle. Zaujali scénografickou výpoveďou (Jozef Ciller) a dali priestor na polemiku o literárnom texte ako predmete divadelnej hry.
Dostojevského Zločin a trest v spracovaní žilinského súboru bol pokusom o náročnú výpoveď mladého súboru, nemohol sa však vyhnúť aktuálnemu porovnávaniu, keďže rovnaký titul priniesol režisér Edo Kudláč na festival vlani s košickým súborom. Žilinský Raskoľnikov (Michal Režný) sa usiloval o sústredený rozkol vo vedomí a svedomí svojej postavy, málo sa však vyvíjal z hľadiska vzťahov k ostatným postavám.
