Kým si nesadnete so skúsenými odborníkmi na divadlo za jeden stôl a nepodiskutujete s nimi o tom, čo ste práve videli a prežili v hľadisku, nezistíte, aké je to obohacujúce. Platí to, či už ste teatrológ, novinár, divadelný tvorca či obyčajný divák. No je to stále skôr vzácnosť.
Nie je novinkou, že slovenská divadelná kritika bije na poplach. To sa opäť ukázalo aj na tohtoročnom 9. ročníku festivalu Dotyky a spojenia, ktorý sa v nedeľu skončil v Martine. Predstavili sa na ňom divadlá zo všetkých kútov Slovenska vo výdatnom hlavnom i sprievodnom programe, ktorý trval každý deň od rána až do hlbokých nočných hodín. Týždňový maratón predstavení rôznorodých inscenácií z kamennej i nezávislej produkcie umožnilo rozbehnúť konštruktívnu kritickú platformu. Jej najvýraznejšou osobnosťou bol profesor Vladimír Štefko, ktorý denne viedol diskusie o jednotlivých inscenáciách a podnecoval k stále hlbším úvahám o divadelnej kvalite.
Hoci miestnosť pre kritickú platformu nepraskala vo švíkoch, je potešujúce, že sa v nej čoraz viac objavovali mladí ľudia ako diváci alebo budúci kritici, a bez problémov sa dokázali zapojiť svojím pohľadom. Skúsených teatrológov sa tentoraz veľa nezišlo, ani novinárov. Pomenej bolo aj tvorcov, ktorí by boli na diskusiu o svojich dielach medzi sebou zvedaví. Niekedy sú verdikty tvrdé, ale nie je úžasné, keď sa o tom čo najvýstižnejšie hovorí?
Deficit v tomto smere pociťujú inscenácie pre deti a divadelné rozprávky. Na festivale boli pomerne bohato zastúpené, ale mimo hlavného programu. Viaceré z nich sú výborné a ich odborná reflexia je, nech to znie akokoľvek akademicky, rovnako dôležitá. Zaslúžia si svoju porotu, najlepšie viacčlennú, a čas na živú diskusiu priamo na mieste. Dúfajme, že organizátorom sa takýto krok v budúcnosti podarí.
