Nie vždy sa Michelovi Gondrymu podarilo na svoje remeselné schopnosti zbaliť dievča. Ale aspoň mu za to tlieskali v kine.
Michel Gondry mal za úlohu viesť v Karlových Varoch lekciu o tom, ako sa robí film – a prejavil sa v nej trochu nečakane, predovšetkým ako dobrý matematikár. Keď rozprával o práci na videoklipoch a reklamách, akoby ľuďom v hľadisku dával príklady zo sústavy rovníc.
Približne takéto: „Klip k pesničke Kylie Minogue stál asi desatinu z rozpočtu, ktorý som mal na celovečerný film Náuka o snoch. Najdrahší boli Rolling Stones a Daft Punk vyšiel drahšie ako pesničky Bjork. Keď som v USA nakrúcal Zeleného sršňa, produkcia rozhadzovala rovnako, ako sa kedysi zvyklo pri reklamách. Ponúkal som sa, že mnohé triky vyrobím ručne a lacnejšie, ale oni o tom nechceli počuť, báli sa, že to bude vyzerať amatérsky. Tak si viete predstaviť, koľko sa dalo ušetriť.“
Tajomné rozprávanie o rozpočtoch reklám a videoklipov nebolo práve v programe tejto filmovej lekcie. Michel Gondry otváral karlovarský festival svojím novým filmom Pena dní a bolo by teda prirodzené, keby sa publikum pýtalo najmä na to. Ale akosi nebolo inšpirované.
Nie som Travolta
Základy Gondryho filmárskych zručností siahajú do čias, keď pozeral okrem iného české rozprávky Břetislava Pojara. Keďže na nich bolo vidno, ako boli urobené, malý Michel si rovno všetky triky utekal vyskúšať. Na takú vypestovanú zručnosť a šikovnosť sa potom spoliehal aj v mladosti, keď bol zaľúbený, a najmä plachý.
„Vymýšľal som spôsoby, aby sa do mňa vysnívané dievča zaľúbilo tiež, dúfal som, že ho moja tvorivosť ohúri. Stéphane, ten chlapec z filmu Náuka o snoch, to som vlastne celý ja,“ hovorí Gondry. „Rád by som niekedy nakrútil príbeh s takým hrdinom, ktorého by mohol zahrať John Travolta, ale to by nebol film zo sveta, aký poznám ja.“
Nie vždy na dievčatá táto stratégia nedospelého a popleteného chlapca platila, ale platila aspoň na divákov. Fantázia a filmársky talent mu umožnili, aby vytváral vlastnú logiku a vlastné zákony, v ich medziach si uspôsoboval realitu, robil ju krajšou a pripodobňoval ju k snom. V roku 2005 získal celkom zaslúžene Oscara za film Večný svit nepoškvrnenej mysle.
Knihu Borisa Viana Pena dní zadaptoval preto, že sa mu podobá. Je plná neexistujúcich slov, neexistujúcich vecí a prístrojov, je vizuálna, je surreálna. Popritom je v nej zaznamenaná silná túžba po pocite zamilovanosti, pochabá radosť z toho, keď sa zamilovanosť dostaví – zároveň trápenie z toho, keď sa milovaná osoba vzďaľuje a aj smútok, keď naozaj odíde.
Vydeľte tisícimi
Veľké množstvo fanúšikov (nielen francúzskych) dokazuje, že v knihe je intenzívny experiment so slovami možný. Rovnomenný film Michela Gondryho je skôr príkladom toho, že v kinematografii sa to zatiaľ nedá. Aj on sám sa musel pri výrobe všemožných mechanizmov a trikov zblázniť. Ak sa nezbláznil on, museli sa pri tom zblázniť jeho kolegovia.
A ak ani tí nie, tak to zrejme postihne tých, čo sa na to budú musieť pozerať. Srdce im to možno nezasiahne, zato hlava im pravdepodobne praskne.
Tentoraz to Gondry nejako dobre nevypočítal. Príbeh lásky medzi Colinom a Chloé by možno fungoval a dýchal, keby počet experimentov a prístrojčekov vydelil tisícimi. Bude si to musieť nabudúce opraviť.
Nový film však zatiaľ premyslený nemá. Vraj je po Pene dní úplne vyšťavený, čo si vieme predstaviť.
