ané za jeden z pilierov modernej hudby, nebolo doteraz v Slovenskom národnom divadle vôbec uvedené. Na neprebádanú pôdu sa rozhodol vstúpiť režisér Anton Nekovar a autor hudobného naštudovania, dirigent Peter Feranec. Sú presvedčení, že moderná hudba nemá byť určená iba elitnému krúžku znalcov. Vravia, že je to láska na druhé počutie. A ak je dobre zinscenovaná, určite vzbudí záujem a položí množstvo otázok.
Expresívna Schönbergova opera, hoci mala premiéru už v roku 1924, je veľkou neznámou aj pre renomovaných slovenských hudobných kritikov. Jednodejstvová monodráma Očakávanie rozpráva príbeh ženy, ktorá hľadá v lese milého, no keď ho nájde, je už mŕtvy. Na sopranistku kladie táto inscenácia veľké nároky - musí vyjadriť zúfalstvo, ale v spomienkach tiež šťastie, lásku, erotiku. V Opere SND ju stvárňujú dve alternujúce protagonistky - čerstvá absolventka VŠMU Karin Varkondová a japonská sopranistka žijúca na Slovensku NAO HIGANO, ktorú sme požiadali o rozhovor.
Na Slovensku žijete už dvanásť rokov. Vydali ste sa tu, zhodou okolností za hudobného teoretika. Od začiatku ste mali v pláne usadiť sa tu natrvalo?
„V Japonsku som študovala operný a koncertný spev, chcela som ho učiť. Na VŠMU som prišla, aby som sa zdokonalila v európskom opernom speve.“
To sa v Japonsku nedá?
„Dá, ale možnosti sú veľmi obmedzené. Zhodou okolností som doma spievala v zbore, ktorý mal v repertoári aj slovenskú a českú tvorbu. Spievala som sólové party, páčili sa mi hudba aj jazyk a náš dirigent, profesor Moroi mi navrhol, aby som išla práve do Československa. Najprv som tu mala zostať iba dva roky, no keďže pochádzam z celkom inej kultúry, cítila som, že je to málo. Predĺžila som si štúdium na päť rokov a začala s koncertnými vystúpeniami.“
Spievali ste v Žilinskom komornom orchestri, v košickej aj banskobystrickej opere, s košickou filharmóniou, v Slovenskom komornom orchestri aj Orchestri Slovenského rozhlasu. V Slovenskom národnom divadle hosťujete už od roku 1998. Až toto je vaša hlavná rola.
„Áno. Väčšia už nebude, keďže je to jediná postava na javisku. Tridsať minút musím sama vydržať to napätie, navyše musím nielen spievať, ale aj hrať. Ale o to viac sa mi to páči, lebo kedysi som chcela byť herečkou.“
Opera Očakávanie je neznáma. Autor sa vzdal zákonitostí hudobnej kompozície a na Slovensku sa takáto operná tvorba prakticky neuvádzala. Ako Schönbergovo dielo pôsobí na vás? Už ste sa s ním v minulosti stretli?
„Nie. Schönbergovu hudbu som doteraz nespievala. Keď sme ale začali študovať Očakávanie, počúvala som mnohé jeho skladby a zapáčili sa mi. Je v nich aj romantika, aj impresionizmus, no aj moderný pohľad, blízky súčasnému človeku.“
Nebojíte sa neprijatia?
„Je to experiment, ale hlavné mesto ako Bratislava má najvyšší čas, aby sprostredkovalo aj takúto hudbu. Nemôžeme predsa stále počúvať len Verdiho a Mozarta. Existuje mnoho autorov, ktorých stojí za to počúvať, a pritom sú menej známi. A nemyslím iba súčasných, rezervy sú, povedzme, aj v starších barokových skladbách.“
Máte skúsenosti aj so súčasnou slovenskou vážnou hudbou. Písali pre vás Juraj Beneš, Iľja Zeljenka a ďalší. Ako je to v Japonsku s modernou opernou tvorbou?
„Sú skladatelia, ktorí píšu operu európskym spôsobom, ale je to záležitosť až dvadsiateho storočia, takže veľký repertoár nie je. Predtým sa v divadlách uvádzalo iba tradičné japonské divadlo, povedzme, kabuki, čo je úplne iný štýl. No ja ho už, bohužiaľ, poznám oveľa menej než európsku divadelnú kultúru.“
Snažíte sa na Slovensku propagovať japonskú hudobnú tvorbu a naopak?
„V Japonsku som mala niekoľko Suchoňových a tiež Bellových recitálov. A v minulosti sa na Slovensku konali týždne japonskej kultúry, kde som pravidelne spievala slovenskú aj japonskú tvorbu. Možno by som sa časom mohla japonskej hudbe venovať viac. Teraz však na to nie je čas. Mám množstvo operných a koncertných vystúpení a musím na sebe pracovať, aby som bola dobrá v európskom opernom speve.“
