Deti slávnych pesničkárskych osobností to nemajú v nijakom prípade jednoduché. Na jednej strane je tu síce viac-menej podedený talent a predpokladaná podpora slávneho mena, ale na strane druhej neustále ubíjajúci rodičovský tieň, silná autocenzúra a istá nedôvera okolia pre potenciálnu protekciu všemožného druhu.
Folkrockový „klub dedičov“ (Jakob Dylan, Adam Cohen) však napriek tomu naberá na sile a získal ďalšieho nenápadne úspešného člena. Je to Harper Simon (1972), prvorodený syn svetového pesničkára Paula Simona (ešte z manželstva s Peggy Harperovou, onou „silver girl“ z Bridge Over Troubled Water). Harper vyštudoval slávnu bostonskú Berklee College of Music a potom pôsobil striedavo v New Yorku a Londýne ako muzikant v množstve kapiel. Hral napríklad s Carlom Perkinsom, Seanom Lennonom alebo Danielom Merriweatherom a napísal haldy filmovej a televíznej hudby.
Na svojom oneskorenom eponymnom debute v roku 2010, ktorý produkoval veterán Bob Johnston (spolupracovník Leonarda Cohena, Boba Dylana, Johnnyho Casha), nezaprie svoj genetický fond – spieva a hrá na gitaru naliehavo a mysticky, mäkko a melodicky – takmer ako jeho otec v čase prvých platní ešte s Artom Garfunkelom.
Tento rok vymenil producenta (Tom Rothrock) a predstavil aktuálnu pesničkovú kolekciu vlastných kompozícií Division Street (Tulsi Records/PIAS Recordings) – tak trochu trucovitej muziky v akomsi postpsychedelickom (al)obale. Sem-tam to znie ako Jefferson Airplane v časoch Surrealistic Pillow alebo The Beatles v „zahuhňanom“ období experimentálneho filmu Magical Mystery Tour, dá sa rozoznať výrazný vplyv The Hollies, raného obdobia The Mannfred Mann a genetickej informácie od otca (Just Like St. Teresa, Leaves Of Golden Brown).
Postavil výnimočnú kapelu – na basu hrá Nikolai Fraiture z kapely The Strokes, bicie obsluhuje Pete Thomas zo skupiny Elvisa Costella The Attractions a klávesy Nate Walcott z Bright Eyes spolu s Mikaelom Jorgensenom z Wilco. Nad tým sa vznášajú obláčiky gitarových intarzií Marca Ribota (Ceramic Dogs, Tom Waits Band).
Celá kolekcia desiatich pesničiek je skutočná chuťovka a bez akejkoľvek extrémne presvedčovacej propagandy Harper Simon potvrdzuje, že kritika ho právom považuje za veľmi talentovaného umelca „next rock generation“. Predbežne asi jediného, v ktorom by mohol žiť jeho otec svoj ďalší pesničkársky život.
