Tvrdí, že ju veľký svet zachránil - od nutnosti byť stále na obrazovke aj v novinách ako jej spolužiaci z VŠMU, ktorí zostali na Slovensku.
Chýbate nám. Dobrých herečiek vo vašom veku nemáme na Slovensku veľa.
Zvláštne. Keď ma otec viezol z viedenského letiska do Martina, na benzínovej pumpe pri Piešťanoch som sa stretla s hercami z Astorky, ktorí išli na zájazd. Bolo absurdné sa po rokoch stretnúť práve takto. Ktosi prehodil, že by do novej produkcie potrebovali presne takú ako ja. Zdá sa mi to čudné, mala som predsa veľa fantastických spolužiačok, konkurencia na VŠMU bola veľmi vysoká. Chodila som do ročníka so Zuzanou Fialovou, Evou Bándorovou či s Luciou Lapišákovou.
Nepoviete si niekedy, že keby ste zostali doma, hráte dnes Kareninové, nehovoriac o množstve seriálov, ktoré by vám naše televízie ponúkali?
Ale áno, občas nad tým premýšľam. Ale keď vidím, ako sa všetko na Slovensku za posledných desať rokov zrýchlilo, obávam sa, že ja by som to tempo nevydržala. Nikdy som nemala široké lakte. Filmový svet mi vyhovuje aj v tom, že si popri ňom môžem udržať aj súkromný svet a zostať inkognito. Nemusím byť stále na obrazovke, nemusím o sebe stále rozprávať v rozhovoroch, čo mi vždy robilo problém. Veľký svet ma od toho všetkého uchránil.
Nie je vám teda ľúto za fotkami na titulných stránkach bulvárnych denníkov?
Samozrejme, bulvár asi k herectvu patrí, ale v Taliansku sa zaujímajú viac o manželky športovcov či hviezdy televíznych reality šou. Filmoví herci, kým práve nerobia nejaké škandály, nie sú pre bulvár zaujímaví, a to mi úplne vyhovuje.
V jednom zo starších rozhovorov ste spomínali, že ste sa ako študentka VŠMU vracali do Martina niekedy aj s plačom. S akými pocitmi prichádzate domov dnes?
S plačom už nie. Veľa vecí sa zmenilo, ale spočiatku sa mi Bratislava zdala neskutočne veľká, len postupne sa mi začala páčiť jej anonymita. Prešla som dráhou postupného približovania sa svetu od Bratislavy cez Prahu, New York až do Ríma, teraz sa už neviem dočkať, kedy sa tam znovu vrátim. Každý sa ma pýta, či necítim nostalgiu za Slovenskom. Ale mne sa páči vo veľkom svete, domov chodím kvôli rodine a známym.
Za film Sväté srdce získala v Taliansku národnú cenu David di Donatello.
Beriete do Martina so sebou aj deti?
Vraciam sa sem hlavne kvôli nim. Chcem, aby nezabudli na vlastné korene a jazyk. Ja sama už nemám ani slovenské občianstvo, podľa nového zákona mi ho totiž nadobudnutím talianskeho automaticky odobrali, čo mi je veľmi ľúto. V zákone však neexistujú výnimky. Moje deti už môžu mať dvojaké, hoci hovoria po slovensky len málo.
Fakty
Barbora Bobuľová (39)
16 rokov žije rodená Martinčanka v Taliansku.
Rok 2005 bol pre ňu úspešný, získala taliansku národnú filmovú cenu v kategórii Najlepší herecký výkon za film Sväté srdce aj Grand Prix Modrý anjel na Art filme Trenčianske Teplice za hlavnú postavu vo filme Diváčka.
44 filmov nakrútila. Na Slovensku to boli Vlakári, Nesmrteľná teta, Čierny mních, neskôr prišli zahraničné ako Princ Homburský, Svätý Pavol, Láska a vojna, Iný život, Sväté srdce, Coco Chanel a ďalšie.
má 2 dcéry - Leu a Anitu
Hovoríte s nimi doma po slovensky?
Nie vždy sa mi to darí. Keď sme v spoločnosti a oslovím ich po slovensky, ako by som ostatných nezahŕňala do konverzácie. Snažím sa to potom naprávať rozprávkami a knižkami. Dcéram spievam Kukulienka, kde si bola či Maličká som, húsky pasiem.
Hovoríte po taliansky so slovenským prízvukom alebo už nie? Cítia Taliani, že nie ste rodená Talianka?
Moje meno vždy zostane cudzie. V Taliansku neexistujú Barbory, oni majú len Barbary, pre nich je toto meno ťažké čo i len vysloviť. Taliani však majú radi cudzinky, nesprávajú sa voči nim nepriateľsky, preto si tam vedia vybudovať kariéru aj prisťahovalci.
Aj režisér vášho doteraz najúspešnejšieho filmu Sväté srdce Ferzan Özpetek je vlastne prisťahovalec, však?
Je Turek, ale tiež je v Taliansku zakorenený už dlhé roky. Kultúra nepozná hranice, cez ňu sa najjednoduchšie dajú prekonať rozdiely. Najkrajšie veci vychádzajú práve zo zmiešaných kultúr.
Vnímate v Ríme aktivity tamojšieho Slovenského inštitútu?
Často ma pozývajú na ich akcie, no nie vždy môžem prísť. Teraz som zachytila, že tam ako riaditeľ nastúpil Peter Dvorský. Veľmi ma prekvapilo, že nás bude reprezentovať taká osobnosť.
Poznajú ho Taliani?
Možno v Miláne viac, keďže operný svet je sústredený skôr tam.
Stretávate sa niekedy aj s predsudkami voči Slovensku?
Skôr s neznalosťou. Väčšinou musím povedať, že naše hlavné mesto je Bratislava a že sme neboli súčasťou Juhoslávie. Občas sa novinári pomýlia a napíšu mi herečka s českými koreňmi. Na imidži Slovenska treba ešte pracovať, aby sa dostal do podvedomia.
Na festival do Trenčianskych Teplíc ste sa vrátili po ôsmich rokoch. Ako si spomínate na film Diváčka, za ktorý ste v roku 2005 dostali cenu za herectvo?
To bola autorská prvotina, veľmi pekný artový film. Moja postava bola voyeurkou, ktorá trávila život pozorovaním iných ľudí. Po podobných psychologických drámach sa herec najviac naučí, môžete totiž ísť do väčšej hĺbky, nezostáva len pri banálnych povrchných dialógoch, ktoré vedú k mechanizovanému klišé, a určite nepomáhajú začínajúcim hercom. Ale to nie je ich chyba, samozrejme.
Najviditeľnejší z vašich úspechov je prestížna cena David di Donatello za film Sväté srdce. Išlo v ňom o vnútornú premenu workoholičky. Bola vám táto postava v niečom blízka?
Ťažko povedať, či ma s ňou niečo spájalo. Hrala som tam manažérku, ktorá chodila do práce helikoptérou. To som musela skutočne len hrať, lebo také zázemie som nikdy nemala. Moja postava si odrazu uvedomila, že ju materiálny svet nerobí šťastnou a začala spoznávať duchovné veci, prechádzať duševnou očistou. Svoje veci rozdala až do poslednej náušnice či prsteňa. Je to takmer rozprávka, neviem, koľko ľudí by bolo schopných také niečo urobiť.
Ak je vaše meno v zozname účinkujúcich aj s nejakou svetovou hviezdou, stretnete sa iba v záverečných titulkoch alebo sa vám niekedy podarí spoznať sa s nimi bližšie?
Závisí od filmu, aká sa pri ňom vytvorí nálada a kde ho točíme. Film Cudzinec s Gérardom Depardieuom som točila v Trentine, kde sme bývali v tom istom hoteli bez rodín a všetci sme sa stretávali na večeri.
Film Na hrane režiséra Ivana De Mattea rozpráva príbeh štyridsiatnika Giulia, ktorému manželka (Barbora Bobuľová) príde na neveru a jeho život sa odrazu ocitne v troskách.
Vo filme o Coco Chanel ste hrali mladú hrdinku, kým v staršom veku ju stvárňovala Shirley MacLaine. Mali ste spolu aj nejaké „koordinačné“ stretnutia?
To zabezpečoval režisér, so Shirley MacLaine som sa stretla len dvakrát, podávali sme si prakticky štafetu. Ona totiž netočila skôr ako o dvanástej, ja som teda musela vstávať o piatej ráno a robiť celé dopoludnie. Samozrejme, mala na to ako hviezda právo.
Aká bola?
Na pľaci by si ju nikto ani nevšimol. Keď ktosi v papučiach, teplákoch a vetrovke vchádzal do karavanu Shirley, museli mi až povedať, že to bola ona. Bola dosť odmeraná, všetci sa jej báli. Kým som točila ja, na pľaci vládla trma-vrma, keď prišla ona, všetci začali chodiť po špičkách. Až som sa na to musela sťažovať, prečo mňa nikto nerešpektuje?
Od čias, keď ste hrali Júliu, naše Národné divadlo po Romeovi a Júlii nesiahlo. Uvažovali s ním pre túto sezónu, ale nakoniec si vybrali inú hru aj preto, že nenašli jednoznačných predstaviteľov na milenecký pár.
A to už VŠMU nechrlí talenty? Je pravda, že dnes je už iná mentalita aj iný spôsob hrania pre televíziu, nič sa nerobí poriadne. Naše vzory boli iné, vyrastali sme na Čechovovi či Pirandellovi. Môj otec v televízii stále pozerá staré inscenácie.
Fakty
L´attrice slovacca
Na svet si musela pomaličky zvykať.
Aj po rokoch strávených v medzinárodnom filme pôsobí krehko, vie však veľmi dobre, čo nechce - napríklad obetovať svoje súkromie divadelnej kariére.
Život v Ríme sa takto nezrýchlil?
Ani v Taliansku to nie je ružové. Aj tam je ťažké prežiť, ale aspoň sa snažia robiť aj niečo iné ako komerčné veci.
Vaším Romeom bol nedávno zosnulý Peter Mankovecký.
Bol to môj prvý divadelný partner, ale potom sme už neboli veľmi v kontakte. Je mi veľmi ľúto, že už nie je medzi nami.
Ste ešte v kontakte so svojimi bývalými spolužiakmi zo školy?
Ešte tak s veľmi dobrým kamarátom Dodom Gombárom, s ktorým som bola istý čas na spoločnej dráhe, občas sa stretneme aj s mojou pedagogičkou Emíliou Vášáryovou.
Na VŠMU ste zažili romantickú porevolučnú éru plnú nádejí. Ako si na to spomínate?
Mám na to obdobie krásne spomienky, veľa sme cestovali, s inscenáciou Doda Gombára Krvavá svadba a Fernando Krap mi napísal list sme boli dokonca aj vo Venezuele. Spomínam si aj na režiséra Vladimíra Strniska, ktorý nás viedol, či na profesora Milana Čorbu, ktorý bol vtedy dekanom. Z toho, čo oni do nás vtedy húdli, čerpám celý život. Každému želám, aby stretol takých ľudí, je to na nezaplatenie.
Nehrozia vám v Ríme aj nejaké divadelné postavy?
Dostávam občas nejaké ponuky, ale doteraz som ich nebrala do úvahy. Zmenili by mi rytmus života, musela by som chodiť do divadla o piatej a vracať sa o jednej v noci. Zatiaľ si neviem predstaviť, že by som nebola s dcérami, keď idú spať. Byť večer s deťmi je pre mňa dôležitejšie.
S otcom svojich detí ste sa rozišli, zvládate starostlivosť o dve deti aj bez partnera a pomoci širšej rodiny?
Mám veľké šťastie, že obe staré mamy sú v kondícii a keď im zavolám, na druhý deň sadnú do lietadla a sú v Ríme. Keď práve nakrúcam náročný film, pri ktorom som každý deň na pľaci, okamžite nastúpi jedna z nich. Keď nepracujem, o deti sa postarám aj sama.
Tešíte sa teraz na niečo?
Že moja dcéra pôjde do prvej triedy. Na jeseň by som mala natáčať nový film. Situácia vo filmovom priemysle je však zložitá, vládne neistota. Nemám veľké plány, neviem, čo bude zajtra, no neobávam sa priveľmi, som optimistická, verím, že veci pôjdu dobre.
Aký žáner to tentoraz bude?
Opäť je to dramatický film. Je to malý zázrak, že ešte existujú, hoci je ich stále menej. Aj v Taliansku sme sa dali hlavne na komédie a dobrých je málo.
Keby vám ponúkli spoluprácu na nejakom slovenskom filme?
Nie som apriori proti ničomu. Ak by to bolo zaujímavé, prečo nie? Určite by som neodmietla prečítať si scenár.
Vo filme Iný život z roku 2004 mala možnosť hrať v réžii Michela Placida, známeho komisára Cattaniho zo seriálu Chobotnica. Film mal premiéru na 61. ročníku Medzinárodného festivalu v Benátkach.
