FÓRUM

Obcovačky s Dominikom Tatarkom

Písanie oficiálne zakázané, vykázané na okraj, je dialógom o tom najpodstatnejšom

Písanie oficiálne zakázané, vykázané na okraj, je dialógom o tom najpodstatnejšom

Krajina predkov, karpatských roľníkov, pastierov aj zbojníkov, prastará rurálna kultúra prírodného človeka s uctievaním tradícií a posvätna a európske historické a kultúrne centrá Praha a Paríž, mestá mladosti a štúdií, nových myšlienok a revolty, avantgardných výbojov aj disidentského odboja – spisovateľ Dominik Tatarka po celý tvorivý život osciloval medzi týmito základnými súradnicami a čerpal z nich posilu v úzkostiach hľadania aj na samotárskej púti „oprôť noci“ po auguste 1968.

Tak to bolo od surrealizmom inšpirovanej Panny Zázračnice (1944) cez nostalgické Prútené kreslá (1963), cestopisné črty, ale aj eseje o mýtickej podstate umenia a spolčovacej kultúre až po voľnú autobiografickú trilógiu Listy do večnosti, Sám proti noci, Písačky (1984 – 1988). Jej posledná časť prvý raz vyšla v roku 1979 v legendárnej a ilegálnej samizdatovej edícii Ludvíka Vaculíka Petlice, neskôr po Nežnej revolúcii pod rozšíreným a výstižným názvom Písačky pre milovanú Lutéciu (Praha, Labyrint, 1999, Bratislava, LIC, 2013).

Vášeň a archetypy

V básnicko-meditatívnej asociatívnej próze milované mesto Lutécia (pôvodný názov Paríža) a milovaná žena Natália (nazývaná aj Lutécia-Parízia), mladá filmová scenáristka, vydatá v Prahe a chystajúca sa na študijný pobyt do Francúzska, splývajú v jedno: pre odstaveného spisovateľa a jeho literárnu sebaprojekciu Bartolomeja Slzičku sú v komunisticky znormalizovanom Československu svetlom v tme, symbolom slobodného a zmysluplného života. Ten je dosiahnuteľný - znovu a znovu vytváraný písaním, ktoré sa vracia k literatúre ako ústne tradovanej slovesnosti, k slovu ako osloveniu.

Písanie oficiálne zakázané, vykázané na okraj, je dialógom o tom najpodstatnejšom, je rozprávaním-obcovaním s tým druhým, projekciou aj aktom lásky. S výnimočnou otvorenosťou bez dvojzmyselnosti aj bez naturalizmu sprítomňuje Tatarka vášnivý až obsesívny vzťah, v ktorom je nekonvenčná femme fatale s ruskou šľachtickou krvou spisovateľovou erotickou i intelektuálnou spoluhráčkou, partnerkou v slasti aj strasti, ale aj možnou protivníčkou („nasadenou“ naňho, aby jej dovolili vycestovať), pretože totalitná moc a jej nástroj Štátna bezpečnosť zneužíva ľudskú prirodzenosť na kontrolu a manipuláciu jednotlivca, na potlačenie jeho neposlušnosti či vzdoru.

Ale písačky-rozprávačky-obcovačky sa dotýkajú aj skúsenosti obsiahnutej v spomienkach, v reči, v snoch. Tatarka sa vracia k svojim ľudovým koreňom („slovenská folklórna dedina“), ale nepristupuje k nim ani fundamentalisticky, ani sentimentálne – traktuje ich básnicky a filozoficky či skôr kultúrno-antropologicky. Svet archetypov a prazážitkov je nedeliteľnou súčasťou príbehu starnúceho Tristana a spoločenského vydedenca a Tatarkova biografická autofikcia je v istom zmysle „pokračovaním“ jeho úvah o kultúre a umení.

Fascinujúca „jazyková archeológia“, odkrývanie pozostatkov kolektívnych mýtov, všetky tie výlovy z hlbín nevedomia tvoria v Písačkách pre milovanú Lutéciu sieť žiarivých bodov, v ktorých splýva okamih s večnosťou, Ja s Ty, ale aj Ja s My, sceľujú sa úrovne individuálneho vedomia aj mikrokozmos človeka s makrozmom. Ženským princípom otvorenosti, velebením lona ako žriedla života, žriedla slasti aj žriedla metafyzických predstáv, lásky ako hybného princípu života s presahom k „božskosti“, sa Tatarka vyníma v slovenskom literárnom kontexte, no možno si dať otázku, či sa práve preto samizdatovým textom z obdobia jeho ľudskej a umeleckej zrelosti slovenskí kritici mužského pohlavia nevyhýbajú.

Hlas novej situácie

„O mne pravdu nikto nenapíše,“ opakuje „smiešny pastier, nepochopiteľný človek“ pražskej profesorke češtiny a publicistke Eve Štolbovej v Navrávačkách s Dominikom Tatarkom, takmer tristostranovom autorovom „závete“ vo forme dialógu z rokov 1985 – 1986 (druhé prepracované a doplnené vydanie, vybavené poznámkami editora Norberta Gašaja aj fragmentmi nahrávok na CD, LIC, 2013). Oproti „malým“, literárne i jazykovo upraveným Navrávačkám (reedícia Artforum, 2013) prinášajú „veľké“ Navrávačky „navravený materiál“ v plnom rozsahu, zachovávajúc čaro a poéziu kľukatého a zadŕhavého, ustavične dopovedúvaného príbehu, zloženého z množstva minipríbehov, ale aj hluchých miest.

„Dvojjazyčnosť“, teda „navrávacia autenticita“ tejto oral story je z dokumentárneho hľadiska dozaista cenná, no z estetického hľadiska a v písanej (tlačenej) podobe je aj úskalím, keďže prehovory Štolbovej a najmä Tatarku skĺzavajú do slovensko-českej makarónčiny, kde pritesné príbuznosti a priveľké podobnosti mätú a pôsobia ako jazykové šlendriánstvo.

Na magnetofónové kazety zaznamenaná „životná história“ Dominika Tatarku v dvadsiatich častiach vznikala ako spontánna rozprávačská sebareflexia, v ktorej sa vynárajú isté kľúčové zážitky najmä z detstva a mladosti aj rôzne okolnosti, týkajúce sa Tatarkovej účasti v SNP, vzniku a osudov niektorých jeho diel či stretnutí so slovenskými, českými aj zahraničnými kolegami, intelektuálmi a politikmi (Novomeský, Husák, Tiso, Jilemnický, Nezval, Slánský, sovietski spisovatelia opojení veľkými nákladmi i honorármi a masami čitateľov ako Erenburg...).

Navrávačky súbežne zachytávajú aj druhú históriu, vzťah medzi obidvomi účastníkmi navrávania, vzťah intelektuálny, kolegiálny, dvojgeneračný aj dvojnárodný, a najmä milenecký. Práve to sčasti komplikuje komunikačnú situáciu a vyvoláva u interviewovaného popudené či uštipačné odmietavé reakcie (najmä v súvislosti s požadovaným objasňovaním jeho niekdajšieho súhlasu s komunistickou ideológiou a praxou). Svedčí sa len pred súdom, oponuje Tatarka Štolbovej, keď mu pripomína povinnosť „vydať svedectvo“.

V čase vzniku boli Písačky i Navrávačky „hlasom absolútne novej situácie“ po okupácii Československa v roku 1968, keď sa „človek pokúšal orientovať vo všetkom tom sklamaní. V sklamaní z oslobodenia, sklamaní zo socializmu alebo sovietskeho, stalinského (modelu)...“ V podmienkach vonkajšej neslobody boli prejavom vnútornej autorskej slobody a vytrvalého hľadania absolútna a transcendentna v zrelativizovanom svete hodnôt, vo svete prázdnoty, prepchatom myšlienkovým a rečovým balastom.

Tieto rozmery názorovej nezávislosti si uchovali Tatarkove samizdatové texty dodnes, ba v novej „novej situácii“ sú ešte aktuálnejšie – napríklad presvedčením, že „takisto ako o zúfalstve by sme mohli uvažovať o vzmáhajúcej sa nádeji“ a že „planetárna, kozmická koncepcia“ prekonáva a prekoná národnú, rasovú, triednu, kontinentálnu obmedzenosť ľudstva. Ich sprístupnenie vďaka Literárnemu informačnému centru pri príležitosti Tatarkovej storočnice je najúčinnejším holdom duchovnému odkazu slovenského spisovateľa európskeho formátu a potvrdením provokujúcej i podnecujúcej sily jeho slova.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  3. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  4. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  6. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  8. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom?
  9. Jarné prázdniny pri mori?
  10. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta
  1. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  2. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  3. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  4. Svadba v kraji lietajúceho mnícha Cypriána
  5. Vecný dar pre Detské kardiocentrum v Bratislave
  6. VZN o hazarde sa dá zachrániť
  7. Prieskum: Ako si Slováci požičiavajú? Hlavne rýchlo
  8. Čo prinieslo tohtoročné Záhradnícke fórum?
  9. Diplomaciu v praxi na EU v BA otvorila veľvyslankyňa Nórska
  10. Študenti z rôznych kútov sveta prichádzajú študovať na EU v BA
  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 9 849
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 9 713
  3. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 7 947
  4. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 7 499
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 6 857
  6. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 5 304
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 4 112
  8. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 3 625
  9. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord 2 837
  10. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet 2 717

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Prieskum Focusu: Smer mierne klesá, vládu by skladal ťažko

Ak by boli voľby tento mesiac, v parlamente by bolo osem strán.

DOMOV

Štúdia spochybňuje liek na cukrovku dovezený z Kuby

Najdôležitejšími výhradami sú nevýrazná účinnosť a otázna bezpečnosť.

SVET

Prečo vo Švédsku vidia krach multikulturalizmu

Švédsko priznáva problémy so začlenením utečencov.

Neprehliadnite tiež

Tajná služba si objednala vraždu. Na film Únos bolo treba odvahu

Politické trilery u nás nevznikajú, riaditeľ Art Film Festu Peter Nágel vysvetľuje prečo.

Beyoncé to nie je, ale má k nej blízko. Na Pohodu príde jej talentovaná sestra

Najväčší slovenský hudobný festival predstavil, kto bude jednou z jeho najväčších hviezd.

Rozdali Brit Awards: David Bowie nahral najlepší britský album

Pozrite si zoznam všetkých víťazov cien najlepšej britskej hudby.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop