FÓRUM

Obcovačky s Dominikom Tatarkom

Písanie oficiálne zakázané, vykázané na okraj, je dialógom o tom najpodstatnejšom

Písanie oficiálne zakázané, vykázané na okraj, je dialógom o tom najpodstatnejšom

Krajina predkov, karpatských roľníkov, pastierov aj zbojníkov, prastará rurálna kultúra prírodného človeka s uctievaním tradícií a posvätna a európske historické a kultúrne centrá Praha a Paríž, mestá mladosti a štúdií, nových myšlienok a revolty, avantgardných výbojov aj disidentského odboja – spisovateľ Dominik Tatarka po celý tvorivý život osciloval medzi týmito základnými súradnicami a čerpal z nich posilu v úzkostiach hľadania aj na samotárskej púti „oprôť noci“ po auguste 1968.

Tak to bolo od surrealizmom inšpirovanej Panny Zázračnice (1944) cez nostalgické Prútené kreslá (1963), cestopisné črty, ale aj eseje o mýtickej podstate umenia a spolčovacej kultúre až po voľnú autobiografickú trilógiu Listy do večnosti, Sám proti noci, Písačky (1984 – 1988). Jej posledná časť prvý raz vyšla v roku 1979 v legendárnej a ilegálnej samizdatovej edícii Ludvíka Vaculíka Petlice, neskôr po Nežnej revolúcii pod rozšíreným a výstižným názvom Písačky pre milovanú Lutéciu (Praha, Labyrint, 1999, Bratislava, LIC, 2013).

Vášeň a archetypy

V básnicko-meditatívnej asociatívnej próze milované mesto Lutécia (pôvodný názov Paríža) a milovaná žena Natália (nazývaná aj Lutécia-Parízia), mladá filmová scenáristka, vydatá v Prahe a chystajúca sa na študijný pobyt do Francúzska, splývajú v jedno: pre odstaveného spisovateľa a jeho literárnu sebaprojekciu Bartolomeja Slzičku sú v komunisticky znormalizovanom Československu svetlom v tme, symbolom slobodného a zmysluplného života. Ten je dosiahnuteľný - znovu a znovu vytváraný písaním, ktoré sa vracia k literatúre ako ústne tradovanej slovesnosti, k slovu ako osloveniu.

Písanie oficiálne zakázané, vykázané na okraj, je dialógom o tom najpodstatnejšom, je rozprávaním-obcovaním s tým druhým, projekciou aj aktom lásky. S výnimočnou otvorenosťou bez dvojzmyselnosti aj bez naturalizmu sprítomňuje Tatarka vášnivý až obsesívny vzťah, v ktorom je nekonvenčná femme fatale s ruskou šľachtickou krvou spisovateľovou erotickou i intelektuálnou spoluhráčkou, partnerkou v slasti aj strasti, ale aj možnou protivníčkou („nasadenou“ naňho, aby jej dovolili vycestovať), pretože totalitná moc a jej nástroj Štátna bezpečnosť zneužíva ľudskú prirodzenosť na kontrolu a manipuláciu jednotlivca, na potlačenie jeho neposlušnosti či vzdoru.

Ale písačky-rozprávačky-obcovačky sa dotýkajú aj skúsenosti obsiahnutej v spomienkach, v reči, v snoch. Tatarka sa vracia k svojim ľudovým koreňom („slovenská folklórna dedina“), ale nepristupuje k nim ani fundamentalisticky, ani sentimentálne – traktuje ich básnicky a filozoficky či skôr kultúrno-antropologicky. Svet archetypov a prazážitkov je nedeliteľnou súčasťou príbehu starnúceho Tristana a spoločenského vydedenca a Tatarkova biografická autofikcia je v istom zmysle „pokračovaním“ jeho úvah o kultúre a umení.

Fascinujúca „jazyková archeológia“, odkrývanie pozostatkov kolektívnych mýtov, všetky tie výlovy z hlbín nevedomia tvoria v Písačkách pre milovanú Lutéciu sieť žiarivých bodov, v ktorých splýva okamih s večnosťou, Ja s Ty, ale aj Ja s My, sceľujú sa úrovne individuálneho vedomia aj mikrokozmos človeka s makrozmom. Ženským princípom otvorenosti, velebením lona ako žriedla života, žriedla slasti aj žriedla metafyzických predstáv, lásky ako hybného princípu života s presahom k „božskosti“, sa Tatarka vyníma v slovenskom literárnom kontexte, no možno si dať otázku, či sa práve preto samizdatovým textom z obdobia jeho ľudskej a umeleckej zrelosti slovenskí kritici mužského pohlavia nevyhýbajú.

Hlas novej situácie

„O mne pravdu nikto nenapíše,“ opakuje „smiešny pastier, nepochopiteľný človek“ pražskej profesorke češtiny a publicistke Eve Štolbovej v Navrávačkách s Dominikom Tatarkom, takmer tristostranovom autorovom „závete“ vo forme dialógu z rokov 1985 – 1986 (druhé prepracované a doplnené vydanie, vybavené poznámkami editora Norberta Gašaja aj fragmentmi nahrávok na CD, LIC, 2013). Oproti „malým“, literárne i jazykovo upraveným Navrávačkám (reedícia Artforum, 2013) prinášajú „veľké“ Navrávačky „navravený materiál“ v plnom rozsahu, zachovávajúc čaro a poéziu kľukatého a zadŕhavého, ustavične dopovedúvaného príbehu, zloženého z množstva minipríbehov, ale aj hluchých miest.

„Dvojjazyčnosť“, teda „navrávacia autenticita“ tejto oral story je z dokumentárneho hľadiska dozaista cenná, no z estetického hľadiska a v písanej (tlačenej) podobe je aj úskalím, keďže prehovory Štolbovej a najmä Tatarku skĺzavajú do slovensko-českej makarónčiny, kde pritesné príbuznosti a priveľké podobnosti mätú a pôsobia ako jazykové šlendriánstvo.

Na magnetofónové kazety zaznamenaná „životná história“ Dominika Tatarku v dvadsiatich častiach vznikala ako spontánna rozprávačská sebareflexia, v ktorej sa vynárajú isté kľúčové zážitky najmä z detstva a mladosti aj rôzne okolnosti, týkajúce sa Tatarkovej účasti v SNP, vzniku a osudov niektorých jeho diel či stretnutí so slovenskými, českými aj zahraničnými kolegami, intelektuálmi a politikmi (Novomeský, Husák, Tiso, Jilemnický, Nezval, Slánský, sovietski spisovatelia opojení veľkými nákladmi i honorármi a masami čitateľov ako Erenburg...).

Navrávačky súbežne zachytávajú aj druhú históriu, vzťah medzi obidvomi účastníkmi navrávania, vzťah intelektuálny, kolegiálny, dvojgeneračný aj dvojnárodný, a najmä milenecký. Práve to sčasti komplikuje komunikačnú situáciu a vyvoláva u interviewovaného popudené či uštipačné odmietavé reakcie (najmä v súvislosti s požadovaným objasňovaním jeho niekdajšieho súhlasu s komunistickou ideológiou a praxou). Svedčí sa len pred súdom, oponuje Tatarka Štolbovej, keď mu pripomína povinnosť „vydať svedectvo“.

V čase vzniku boli Písačky i Navrávačky „hlasom absolútne novej situácie“ po okupácii Československa v roku 1968, keď sa „človek pokúšal orientovať vo všetkom tom sklamaní. V sklamaní z oslobodenia, sklamaní zo socializmu alebo sovietskeho, stalinského (modelu)...“ V podmienkach vonkajšej neslobody boli prejavom vnútornej autorskej slobody a vytrvalého hľadania absolútna a transcendentna v zrelativizovanom svete hodnôt, vo svete prázdnoty, prepchatom myšlienkovým a rečovým balastom.

Tieto rozmery názorovej nezávislosti si uchovali Tatarkove samizdatové texty dodnes, ba v novej „novej situácii“ sú ešte aktuálnejšie – napríklad presvedčením, že „takisto ako o zúfalstve by sme mohli uvažovať o vzmáhajúcej sa nádeji“ a že „planetárna, kozmická koncepcia“ prekonáva a prekoná národnú, rasovú, triednu, kontinentálnu obmedzenosť ľudstva. Ich sprístupnenie vďaka Literárnemu informačnému centru pri príležitosti Tatarkovej storočnice je najúčinnejším holdom duchovnému odkazu slovenského spisovateľa európskeho formátu a potvrdením provokujúcej i podnecujúcej sily jeho slova.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Ako na refinancovanie hypotéky
  2. Ukážeme vám, prečo je dobré sporiť si na dôchodok
  3. Na čo myslieť v rekonštrukcii bytu
  4. Nečakaným favoritom na predsedu PSK je prešovský advokát Garaj
  5. M-MARKET s novým konceptom KOCKAminiv Prešove
  6. Pivovar Šariš opäť podporí rozvoj domáceho regiónu
  7. Koncert a diskusia s názvom „Otvorene o extrémizme“
  8. Koncert a diskusia s názvom „Otvorene o extrémizme“
  9. Pravda o privátnych značkách. Firmy ich vyrábajú podľa zadania
  10. Splnený sen
  1. Nečakaným favoritom na predsedu PSK je prešovský advokát Garaj
  2. M-MARKET s novým konceptom KOCKAminiv Prešove
  3. Pivovar Šariš opäť podporí rozvoj domáceho regiónu
  4. Športová akadémia Mateja Tótha powered by O2 už na 24 školách
  5. Na čo myslieť v rekonštrukcii bytu
  6. Nová emisia dlhopisov spoločnosti HB Reavis s výnosom 3,25 % p.
  7. Koncert a diskusia s názvom „Otvorene o extrémizme“
  8. Top Ten najviac prehliadaných vozidiel na trhu
  9. Vysoká hra o súdne trovy
  10. 60 rokov európskej integrácie: úspechy a výzvy
  1. Pravda o privátnych značkách. Firmy ich vyrábajú podľa zadania 13 703
  2. Drobné nepozornosti v domácnosti môžu stáť aj tisíce eur 13 587
  3. Ukážeme vám, prečo je dobré sporiť si na dôchodok 5 099
  4. Za 30 rokov sa cena fotovoltických panelov znížila 100-násobne 3 471
  5. Títo Slováci sa rozhodli zveľadiť svoje okolie 2 541
  6. Splnený sen 2 246
  7. Neobjavené emiráty Fujairah a Ajman 1 746
  8. Majte všetky svoje účty za energie pod kontrolou 1 119
  9. 3 slovenské projekty, ktoré sa nestratia ani vo svete 1 085
  10. Zaparkujte tak, aby ste s vaším vozidlom odišli vy, a nie iný 975

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Šitie bez umŕtvenia či facka. Pôrody sprevádza aj násilie, tvrdia aktivistky

Prednostovia pôrodnickych kliník násilie na rodičkách odmietajú.

KOMENTÁRE

Odsúdenci, ktorí dávno prišli o politický vplyv

Aspoň jedna emblematická kauza sa neskončila v stratene a zmare.

Neprehliadnite tiež

Vec a Midi: Neonacisti na nás čakali pred klubom. A polícia nás neochránila

Kultový album Trosky oslavuje dvadsať rokov. Vtedy to mal rap ťažké, vravia jeho tvorcovia.

Aké je počúvať Trosky po dvadsiatich rokoch

Debut Trosiek z roku 1997 je jedným z najzásadnejších albumov slovenskej modernej hudby.

Hrobári mali súťaž, rozhodcom bola smrtka. Česi oceňujú reportáž fotografa zo SME

Jozef Jakubčo nechcel znevažovať súťaž hrobárov, ale musel sa smiať.