FÓRUM

Obcovačky s Dominikom Tatarkom

Písanie oficiálne zakázané, vykázané na okraj, je dialógom o tom najpodstatnejšom

Písanie oficiálne zakázané, vykázané na okraj, je dialógom o tom najpodstatnejšom

Krajina predkov, karpatských roľníkov, pastierov aj zbojníkov, prastará rurálna kultúra prírodného človeka s uctievaním tradícií a posvätna a európske historické a kultúrne centrá Praha a Paríž, mestá mladosti a štúdií, nových myšlienok a revolty, avantgardných výbojov aj disidentského odboja – spisovateľ Dominik Tatarka po celý tvorivý život osciloval medzi týmito základnými súradnicami a čerpal z nich posilu v úzkostiach hľadania aj na samotárskej púti „oprôť noci“ po auguste 1968.

Tak to bolo od surrealizmom inšpirovanej Panny Zázračnice (1944) cez nostalgické Prútené kreslá (1963), cestopisné črty, ale aj eseje o mýtickej podstate umenia a spolčovacej kultúre až po voľnú autobiografickú trilógiu Listy do večnosti, Sám proti noci, Písačky (1984 – 1988). Jej posledná časť prvý raz vyšla v roku 1979 v legendárnej a ilegálnej samizdatovej edícii Ludvíka Vaculíka Petlice, neskôr po Nežnej revolúcii pod rozšíreným a výstižným názvom Písačky pre milovanú Lutéciu (Praha, Labyrint, 1999, Bratislava, LIC, 2013).

Vášeň a archetypy

V básnicko-meditatívnej asociatívnej próze milované mesto Lutécia (pôvodný názov Paríža) a milovaná žena Natália (nazývaná aj Lutécia-Parízia), mladá filmová scenáristka, vydatá v Prahe a chystajúca sa na študijný pobyt do Francúzska, splývajú v jedno: pre odstaveného spisovateľa a jeho literárnu sebaprojekciu Bartolomeja Slzičku sú v komunisticky znormalizovanom Československu svetlom v tme, symbolom slobodného a zmysluplného života. Ten je dosiahnuteľný - znovu a znovu vytváraný písaním, ktoré sa vracia k literatúre ako ústne tradovanej slovesnosti, k slovu ako osloveniu.

Písanie oficiálne zakázané, vykázané na okraj, je dialógom o tom najpodstatnejšom, je rozprávaním-obcovaním s tým druhým, projekciou aj aktom lásky. S výnimočnou otvorenosťou bez dvojzmyselnosti aj bez naturalizmu sprítomňuje Tatarka vášnivý až obsesívny vzťah, v ktorom je nekonvenčná femme fatale s ruskou šľachtickou krvou spisovateľovou erotickou i intelektuálnou spoluhráčkou, partnerkou v slasti aj strasti, ale aj možnou protivníčkou („nasadenou“ naňho, aby jej dovolili vycestovať), pretože totalitná moc a jej nástroj Štátna bezpečnosť zneužíva ľudskú prirodzenosť na kontrolu a manipuláciu jednotlivca, na potlačenie jeho neposlušnosti či vzdoru.

Ale písačky-rozprávačky-obcovačky sa dotýkajú aj skúsenosti obsiahnutej v spomienkach, v reči, v snoch. Tatarka sa vracia k svojim ľudovým koreňom („slovenská folklórna dedina“), ale nepristupuje k nim ani fundamentalisticky, ani sentimentálne – traktuje ich básnicky a filozoficky či skôr kultúrno-antropologicky. Svet archetypov a prazážitkov je nedeliteľnou súčasťou príbehu starnúceho Tristana a spoločenského vydedenca a Tatarkova biografická autofikcia je v istom zmysle „pokračovaním“ jeho úvah o kultúre a umení.

Fascinujúca „jazyková archeológia“, odkrývanie pozostatkov kolektívnych mýtov, všetky tie výlovy z hlbín nevedomia tvoria v Písačkách pre milovanú Lutéciu sieť žiarivých bodov, v ktorých splýva okamih s večnosťou, Ja s Ty, ale aj Ja s My, sceľujú sa úrovne individuálneho vedomia aj mikrokozmos človeka s makrozmom. Ženským princípom otvorenosti, velebením lona ako žriedla života, žriedla slasti aj žriedla metafyzických predstáv, lásky ako hybného princípu života s presahom k „božskosti“, sa Tatarka vyníma v slovenskom literárnom kontexte, no možno si dať otázku, či sa práve preto samizdatovým textom z obdobia jeho ľudskej a umeleckej zrelosti slovenskí kritici mužského pohlavia nevyhýbajú.

Hlas novej situácie

„O mne pravdu nikto nenapíše,“ opakuje „smiešny pastier, nepochopiteľný človek“ pražskej profesorke češtiny a publicistke Eve Štolbovej v Navrávačkách s Dominikom Tatarkom, takmer tristostranovom autorovom „závete“ vo forme dialógu z rokov 1985 – 1986 (druhé prepracované a doplnené vydanie, vybavené poznámkami editora Norberta Gašaja aj fragmentmi nahrávok na CD, LIC, 2013). Oproti „malým“, literárne i jazykovo upraveným Navrávačkám (reedícia Artforum, 2013) prinášajú „veľké“ Navrávačky „navravený materiál“ v plnom rozsahu, zachovávajúc čaro a poéziu kľukatého a zadŕhavého, ustavične dopovedúvaného príbehu, zloženého z množstva minipríbehov, ale aj hluchých miest.

„Dvojjazyčnosť“, teda „navrávacia autenticita“ tejto oral story je z dokumentárneho hľadiska dozaista cenná, no z estetického hľadiska a v písanej (tlačenej) podobe je aj úskalím, keďže prehovory Štolbovej a najmä Tatarku skĺzavajú do slovensko-českej makarónčiny, kde pritesné príbuznosti a priveľké podobnosti mätú a pôsobia ako jazykové šlendriánstvo.

Na magnetofónové kazety zaznamenaná „životná história“ Dominika Tatarku v dvadsiatich častiach vznikala ako spontánna rozprávačská sebareflexia, v ktorej sa vynárajú isté kľúčové zážitky najmä z detstva a mladosti aj rôzne okolnosti, týkajúce sa Tatarkovej účasti v SNP, vzniku a osudov niektorých jeho diel či stretnutí so slovenskými, českými aj zahraničnými kolegami, intelektuálmi a politikmi (Novomeský, Husák, Tiso, Jilemnický, Nezval, Slánský, sovietski spisovatelia opojení veľkými nákladmi i honorármi a masami čitateľov ako Erenburg...).

Navrávačky súbežne zachytávajú aj druhú históriu, vzťah medzi obidvomi účastníkmi navrávania, vzťah intelektuálny, kolegiálny, dvojgeneračný aj dvojnárodný, a najmä milenecký. Práve to sčasti komplikuje komunikačnú situáciu a vyvoláva u interviewovaného popudené či uštipačné odmietavé reakcie (najmä v súvislosti s požadovaným objasňovaním jeho niekdajšieho súhlasu s komunistickou ideológiou a praxou). Svedčí sa len pred súdom, oponuje Tatarka Štolbovej, keď mu pripomína povinnosť „vydať svedectvo“.

V čase vzniku boli Písačky i Navrávačky „hlasom absolútne novej situácie“ po okupácii Československa v roku 1968, keď sa „človek pokúšal orientovať vo všetkom tom sklamaní. V sklamaní z oslobodenia, sklamaní zo socializmu alebo sovietskeho, stalinského (modelu)...“ V podmienkach vonkajšej neslobody boli prejavom vnútornej autorskej slobody a vytrvalého hľadania absolútna a transcendentna v zrelativizovanom svete hodnôt, vo svete prázdnoty, prepchatom myšlienkovým a rečovým balastom.

Tieto rozmery názorovej nezávislosti si uchovali Tatarkove samizdatové texty dodnes, ba v novej „novej situácii“ sú ešte aktuálnejšie – napríklad presvedčením, že „takisto ako o zúfalstve by sme mohli uvažovať o vzmáhajúcej sa nádeji“ a že „planetárna, kozmická koncepcia“ prekonáva a prekoná národnú, rasovú, triednu, kontinentálnu obmedzenosť ľudstva. Ich sprístupnenie vďaka Literárnemu informačnému centru pri príležitosti Tatarkovej storočnice je najúčinnejším holdom duchovnému odkazu slovenského spisovateľa európskeho formátu a potvrdením provokujúcej i podnecujúcej sily jeho slova.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Naše mobilné bankovníctvo si prišli vyskúšať novinári z Rakúska
  2. Týchto 8 kritérií by mal kvalitný kolagén spĺňať
  3. Legendárna Transsibírska magistrála
  4. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov
  5. Venujte na Vianoce darček plný informácií!
  6. Týchto 18 rád ako ušetriť som mal počuť ešte pred osemnástkou
  7. Päť faktorov, prečo môže skolabovať slovenský dôchodkový systém
  8. Ceny elektriny rastú. Firmy ale môžu ušetriť
  9. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám
  10. Hyundai Kona prekvapí výbavou aj dizajnom
  1. Legendárna Transsibírska magistrála
  2. Auto ako vianočný darček, rastie záujem o zánovné vozidlá
  3. Vianočný bázar chalaňov
  4. Vianočné mecheche 2017
  5. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov
  6. Študentskou osobnosťou Slovenska Ing. Martina Majorošová
  7. Majstrovstvá Stavebnej fakulty STU v Bratislave v plávaní 2017
  8. Týchto 8 kritérií by mal kvalitný kolagén spĺňať
  9. Beam Suntory zaznamenal silný rast predaja po zmene distribútora
  10. Zamestnanci a študenti EU v BA darovali radosť a vyčarili úsmev
  1. Týchto 18 rád ako ušetriť som mal počuť ešte pred osemnástkou 8 088
  2. Päť faktorov, prečo môže skolabovať slovenský dôchodkový systém 6 167
  3. Naše mobilné bankovníctvo si prišli vyskúšať novinári z Rakúska 4 311
  4. Legendárna Transsibírska magistrála 3 985
  5. Venujte na Vianoce darček plný informácií! 2 408
  6. Hyundai Kona prekvapí výbavou aj dizajnom 2 027
  7. Top First moment dovolenky na leto 2018 1 944
  8. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám 1 738
  9. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov 1 642
  10. Ceny elektriny rastú. Firmy ale môžu ušetriť 1 313

Hlavné správy zo Sme.sk

TRNAVA

Trnavskí policajti zastrelili muža, ktorý mal šéfovať bankomatovej mafii

Obeťou policajnej streľby v obci Opoj je 42-ročný Ján Golis.

DOMOV

Na policajtov útočili autom členovia bankomatovej mafie

Policajný prezident Tibor Gašpar informoval o incidente v obci Opoj.

KOMENTÁRE

A toto vám ako napadlo, pani Nicholsonová?

Kým Pašku musela schladiť Laššáková, Nicholsonovú poslal do reality Galko.

KULTÚRA

Herečka zo Slovenska môže získať Oscara

Film s Alexandrou Borbély zaujal americkú akadémiu.

Neprehliadnite tiež

Môže byť z toho ešte aj Oscar. Herečka zo Slovenska stúpa ďalej

Film s Alexandrou Borbély zaujal americkú akadémiu.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Podarilo sa nemožné, nový film zachránil Hviezdne vojny

Nové Hviezdne vojny sa môžu stať filmom roka.

Katarína Kerekesová: Aj pavúky riešia ľudské poklesky

Animovaný seriál Websterovci bol dva roky len vo vývoji. Akú širokú cieľovku obsiahne?

Jan P. Muchow: Pri Beatles nevadilo, že nepoznali noty. Nikto ich neodsudzoval

Známy český skladateľ filmovej hudby si spomína, že ho režiséri zvykli žiadať, aby hudbou zachránil, čo oni nevedeli nakrútiť.

Jej telo dostalo záchvat hnusu. Salma Hayek vraví, že Weinstein sa jej vyhrážal zabitím

Pri filme Frida ju donútil k sexuálnej scéne s kolegyňou.