Písanie oficiálne zakázané, vykázané na okraj, je dialógom o tom najpodstatnejšom
Krajina predkov, karpatských roľníkov, pastierov aj zbojníkov, prastará rurálna kultúra prírodného človeka s uctievaním tradícií a posvätna a európske historické a kultúrne centrá Praha a Paríž, mestá mladosti a štúdií, nových myšlienok a revolty, avantgardných výbojov aj disidentského odboja – spisovateľ Dominik Tatarka po celý tvorivý život osciloval medzi týmito základnými súradnicami a čerpal z nich posilu v úzkostiach hľadania aj na samotárskej púti „oprôť noci“ po auguste 1968.
Tak to bolo od surrealizmom inšpirovanej Panny Zázračnice (1944) cez nostalgické Prútené kreslá (1963), cestopisné črty, ale aj eseje o mýtickej podstate umenia a spolčovacej kultúre až po voľnú autobiografickú trilógiu Listy do večnosti, Sám proti noci, Písačky (1984 – 1988). Jej posledná časť prvý raz vyšla v roku 1979 v legendárnej a ilegálnej samizdatovej edícii Ludvíka Vaculíka Petlice, neskôr po Nežnej revolúcii pod rozšíreným a výstižným názvom Písačky pre milovanú Lutéciu (Praha, Labyrint, 1999, Bratislava, LIC, 2013).
Vášeň a archetypy
V básnicko-meditatívnej asociatívnej próze milované mesto Lutécia (pôvodný názov Paríža) a milovaná žena Natália (nazývaná aj Lutécia-Parízia), mladá filmová scenáristka, vydatá v Prahe a chystajúca sa na študijný pobyt do Francúzska, splývajú v jedno: pre odstaveného spisovateľa a jeho literárnu sebaprojekciu Bartolomeja Slzičku sú v komunisticky znormalizovanom Československu svetlom v tme, symbolom slobodného a zmysluplného života. Ten je dosiahnuteľný - znovu a znovu vytváraný písaním, ktoré sa vracia k literatúre ako ústne tradovanej slovesnosti, k slovu ako osloveniu.
Písanie oficiálne zakázané, vykázané na okraj, je dialógom o tom najpodstatnejšom, je rozprávaním-obcovaním s tým druhým, projekciou aj aktom lásky. S výnimočnou otvorenosťou bez dvojzmyselnosti aj bez naturalizmu sprítomňuje Tatarka vášnivý až obsesívny vzťah, v ktorom je nekonvenčná femme fatale s ruskou šľachtickou krvou spisovateľovou erotickou i intelektuálnou spoluhráčkou, partnerkou v slasti aj strasti, ale aj možnou protivníčkou („nasadenou“ naňho, aby jej dovolili vycestovať), pretože totalitná moc a jej nástroj Štátna bezpečnosť zneužíva ľudskú prirodzenosť na kontrolu a manipuláciu jednotlivca, na potlačenie jeho neposlušnosti či vzdoru.
Ale písačky-rozprávačky-obcovačky sa dotýkajú aj skúsenosti obsiahnutej v spomienkach, v reči, v snoch. Tatarka sa vracia k svojim ľudovým koreňom („slovenská folklórna dedina“), ale nepristupuje k nim ani fundamentalisticky, ani sentimentálne – traktuje ich básnicky a filozoficky či skôr kultúrno-antropologicky. Svet archetypov a prazážitkov je nedeliteľnou súčasťou príbehu starnúceho Tristana a spoločenského vydedenca a Tatarkova biografická autofikcia je v istom zmysle „pokračovaním“ jeho úvah o kultúre a umení.
Fascinujúca „jazyková archeológia“, odkrývanie pozostatkov kolektívnych mýtov, všetky tie výlovy z hlbín nevedomia tvoria v Písačkách pre milovanú Lutéciu sieť žiarivých bodov, v ktorých splýva okamih s večnosťou, Ja s Ty, ale aj Ja s My, sceľujú sa úrovne individuálneho vedomia aj mikrokozmos človeka s makrozmom. Ženským princípom otvorenosti, velebením lona ako žriedla života, žriedla slasti aj žriedla metafyzických predstáv, lásky ako hybného princípu života s presahom k „božskosti“, sa Tatarka vyníma v slovenskom literárnom kontexte, no možno si dať otázku, či sa práve preto samizdatovým textom z obdobia jeho ľudskej a umeleckej zrelosti slovenskí kritici mužského pohlavia nevyhýbajú.
Hlas novej situácie
„O mne pravdu nikto nenapíše,“ opakuje „smiešny pastier, nepochopiteľný človek“ pražskej profesorke češtiny a publicistke Eve Štolbovej v Navrávačkách s Dominikom Tatarkom, takmer tristostranovom autorovom „závete“ vo forme dialógu z rokov 1985 – 1986 (druhé prepracované a doplnené vydanie, vybavené poznámkami editora Norberta Gašaja aj fragmentmi nahrávok na CD, LIC, 2013). Oproti „malým“, literárne i jazykovo upraveným Navrávačkám (reedícia Artforum, 2013) prinášajú „veľké“ Navrávačky „navravený materiál“ v plnom rozsahu, zachovávajúc čaro a poéziu kľukatého a zadŕhavého, ustavične dopovedúvaného príbehu, zloženého z množstva minipríbehov, ale aj hluchých miest.
„Dvojjazyčnosť“, teda „navrávacia autenticita“ tejto oral story je z dokumentárneho hľadiska dozaista cenná, no z estetického hľadiska a v písanej (tlačenej) podobe je aj úskalím, keďže prehovory Štolbovej a najmä Tatarku skĺzavajú do slovensko-českej makarónčiny, kde pritesné príbuznosti a priveľké podobnosti mätú a pôsobia ako jazykové šlendriánstvo.
Na magnetofónové kazety zaznamenaná „životná história“ Dominika Tatarku v dvadsiatich častiach vznikala ako spontánna rozprávačská sebareflexia, v ktorej sa vynárajú isté kľúčové zážitky najmä z detstva a mladosti aj rôzne okolnosti, týkajúce sa Tatarkovej účasti v SNP, vzniku a osudov niektorých jeho diel či stretnutí so slovenskými, českými aj zahraničnými kolegami, intelektuálmi a politikmi (Novomeský, Husák, Tiso, Jilemnický, Nezval, Slánský, sovietski spisovatelia opojení veľkými nákladmi i honorármi a masami čitateľov ako Erenburg...).
Navrávačky súbežne zachytávajú aj druhú históriu, vzťah medzi obidvomi účastníkmi navrávania, vzťah intelektuálny, kolegiálny, dvojgeneračný aj dvojnárodný, a najmä milenecký. Práve to sčasti komplikuje komunikačnú situáciu a vyvoláva u interviewovaného popudené či uštipačné odmietavé reakcie (najmä v súvislosti s požadovaným objasňovaním jeho niekdajšieho súhlasu s komunistickou ideológiou a praxou). Svedčí sa len pred súdom, oponuje Tatarka Štolbovej, keď mu pripomína povinnosť „vydať svedectvo“.
V čase vzniku boli Písačky i Navrávačky „hlasom absolútne novej situácie“ po okupácii Československa v roku 1968, keď sa „človek pokúšal orientovať vo všetkom tom sklamaní. V sklamaní z oslobodenia, sklamaní zo socializmu alebo sovietskeho, stalinského (modelu)...“ V podmienkach vonkajšej neslobody boli prejavom vnútornej autorskej slobody a vytrvalého hľadania absolútna a transcendentna v zrelativizovanom svete hodnôt, vo svete prázdnoty, prepchatom myšlienkovým a rečovým balastom.
Tieto rozmery názorovej nezávislosti si uchovali Tatarkove samizdatové texty dodnes, ba v novej „novej situácii“ sú ešte aktuálnejšie – napríklad presvedčením, že „takisto ako o zúfalstve by sme mohli uvažovať o vzmáhajúcej sa nádeji“ a že „planetárna, kozmická koncepcia“ prekonáva a prekoná národnú, rasovú, triednu, kontinentálnu obmedzenosť ľudstva. Ich sprístupnenie vďaka Literárnemu informačnému centru pri príležitosti Tatarkovej storočnice je najúčinnejším holdom duchovnému odkazu slovenského spisovateľa európskeho formátu a potvrdením provokujúcej i podnecujúcej sily jeho slova.
Autor: Michaela Jurovská
