Medzi najdrahšími slovenskými obrazmi jeho diela nenájdete. Stretnutie milencov od Tivadara Csontváryho-Kosztku pritom vydražili za vyše milióna eur.
Keď Pablo Picasso videl v Paríži jeho výstavu, povedal: „Nevedel som, že v tomto storočí žije ešte iný geniálny maliar okrem mňa.“ Hovoril o rodákovi zo Sabinova, ktorého obrazy sa dnes predávajú za milióny eur, no na Slovensku sa k nemu, na rozdiel od Maďarov, nie veľmi hlásime.
Tivadar Csontváry Kosztka, ktorý sa narodil presne pred 160 rokmi, 5. júla 1853, pritom patrí k najoriginálnejším predstaviteľom stredoeurópskeho symbolizmu vo svete.
Väčší ako Rafael
Skonal v biede, samote a zabudnutí, jeho archív takmer postihla skaza, prežil len vďaka šťastnej náhode.
Keď ako 66-ročný v roku 1919 zomrel, v budapeštianskom ateliéri zostali jeho diela zabalené do roliek. Rodina ich chcela ponúknuť na dražbe, o plátna obrovských formátov mali záujem prepravcovia, ktorí si nimi chceli zakrývať svoje vozy.
V tom čase vošiel do jeho opusteného štúdia aj mladý architekt Gedeon Gerlóczy, neskorší významný modernista, autor mnohých známych budov v Budapešti. Hľadal si podnájom a práve pri jeho návšteve sa rozkrútil bal s dnes svetoznámym obrazom Osamelého cédra.
Ten na Gerlóczyho zapôsobil natoľko, že v dražbe, ktorá sa konala druhý deň, skúpil všetky Csontváryho diela.
Výjavy, ktoré maľoval, sú totiž malebné, záhadné, zvláštne farebné. Tí, čo majú nad gaučom zavesené ich kópie, zrejme ani netušia, s akou nástojčivosťou ich autor žil a tvoril.
Autoportrét, okolo roku 1900.
Filozof či blázon?
Csontváryho maliarsku kariéru otvoril zážitok z roku 1880, keď vtedy ako 27-ročný počul hlasy sľubujúce mu, že sa stane maliarom väčším ako Rafael. Tento okamih môžeme prisúdiť schizofrénii, ktorá sa uňho ku koncu života rozvinula, nesporne sa však vtedy zmenil jeho život. Vnuknutiu uveril a celých štrnásť rokov sa na dráhu veľkého umelca pripravoval.
Navštívil vatikánske múzeá, ale hlavne sa riadnym zamestnaním snažil získať prostriedky na cesty a štúdiá. Maliarske školy v Mníchove, Karlsruhe či v Paríži začal navštevovať až po roku 1894.
Jeho súčasníci ho museli považovať za blázna už len preto, že nefajčil, nepil, bol vegetarián, pacifista, panteista a povedané dnešným slovníkom aj ekológ. „Život nie je teória, je to realita s inherentnou povinnosťou voči všetkému a každému,“ napísal vo svojom diele Autorita. Ako sa vyjadril, na ľudí, ktorí znečisťujú Božiu prírodu, zbytočne svieti slnko.
Vo svojich dielach sa vyjadroval, že pozná cestu, ktorú musíme prejsť, veril v iný, férový svet, ktorý na nás čaká, hovoril o spirituálnej energii, ktorá stvorila svet. Vytváranie diel, ktoré prežijú, je podľa neho možné len v pravde a schopnosť tvoriť dáva ten, čo dáva ľuďom, ale aj vtákom či hmyzu nesmrteľnosť - teda Boh.
Akademici jeho tvorbu odmietali, opovržlivo o ňom hovorili ako o prorokovi z Východu.
Obdivovateľov si jeho obrazy, ale aj jeho autobiografické, vizionárske a filozofické diela našli až desaťročia po autorovej smrti. Excentrický umelec sa v nich sám označil za maliara slnečnej cesty.
Stretnutie milencov, 1902.
Maliar osamelých cédrov
Csontváryho umelecká kariéra bola veľmi zvláštna, stovku obrazov namaľoval prakticky v priebehu jediného desaťročia. Výnimočné sú aj ich rozmery – niektoré majú veľkosť až 40 štvorcových metrov.
Vrcholným obdobím jeho tvorby boli roky 1904 a 1905, keď vznikli napríklad jeho mystické obrazy ruín amfiteátra v Taormine či Múru nárekov v Jeruzaleme.
„Csontváryho maliarstvo vychádzalo z výstrednej filozofie dejín, pre ktorú hľadal maliarske analógie na svojich cestách do Ríma, Dalmácie, Švajčiarska, Talianska, Bosny, Hercegoviny, v mestách západnej Európy, ale aj Blízkeho východu,“ komentuje Ján Abelovský, výkonný riaditeľ aukčnej spoločnosti SOGA.
V roku 1907 mal výstavu v Paríži, ale nevzbudila záujem, aký očakával, a tak sa opäť utiahol do samoty. Tentoraz ho v Libanone nadchli cédre, ktoré začal maľovať ako zvláštny druh svojich autoportrétov.
„Ja, Tivadar Kosztka, som prijal volanie neviditeľného ducha v čase, keď som mal stále civilné zamestnanie, pohodlie a bohatstvo. Obetoval som svoju mladosť znovuzrodeniu sveta. V Paríži som sa postavil osamelý pred milióny ľudí len s výsledkami pôsobenia Božej prozreteľnosti. Nezarobil som, lebo ma nezaujímala publicita, naopak, opustil som svet a išiel na libanonské kopce maľovať cédre,“ takto zhodnotil sám Csontváry v knihe Pozitívum svoju životnú dráhu.
Jeden zo svojich posledných obrazov Jazdci na pláži namaľoval v Neapole v roku 1909. Keď ani ďalšie parížske výstavy prelom v jeho kariére nepriniesli, nepochopenie spoločnosti ešte skomplikovalo jeho duševnú chorobu. Do konca života už potom maľoval len skice svojich surreálnych vízií.
Vzácny autor
Csontováryho monumentálne diela na Slovensku nehľadajme. V štátnych zbierkach v SNG v Bratislave a v Novohradskej galérii sú len štyri jeho menej významné diela, na verejných aukciách jeho meno úplne absentuje. „Csontváry je nedostatkový tovar,“ hovorí Ján Abelovský. Na ich aukciách sa neobjavil. No jeden jeho obraz sa tu predsa len dražil a to v roku 2008, aukčná spoločnosť Darte ho ponúkala za vyvolávaciu cenu 66 387,84 eura.
Ani Maďari na tom nie sú lepšie. Za posledných pätnásť rokov sa verejne dražilo iba päť diel, nedopadli však zle.
Kieselbach galéria z Budapešti predala v roku 2006 jeho dielo z roku 1902 nazvané Stretnutie milencov neznámemu kupcovi za viac ako milión eur.
„Patologická podmienenosť jeho maľby a s ňou spojená insitná predstavivosť umožnila jeho maliarskemu talentu slobodný rozlet, ktorý nemá porovnanie v súdobom – v maďarskom ani v slovenskom - maliarstve na začiatku 20. storočia,“ uzatvára Abelovský.
Maliar slnečnej cesty
Tivadar Kosztka-Csontváry
5. júl 1853 - 20. jún 1919
Na jeho rodnom dome v Sabinove mu pred dvadsiatimi rokmi odhalili tabuľu. Po maďarsky a po slovensky hlási, že sa tam narodil významný maďarský maliar. Označenie „uhorský“ by bolo presnejšie. „Po celý život sa prejavoval ako hornouhorský lokálpatriot. Patrí teda aj do našich dejín umenia,“ tvrdí Ján Abelovský, šéf aukčnej spoločnosti Soga.
Umelecké meno Csontváry začal používať až od roku 1900 ako 47-ročný. Jeho otec pochádzal z rodiny poľských zemanov, matka zrejme z neďalekých Šarišských Draviec. Z korešpondencie sa dozvedáme, že ho ako malého posielali na prázdniny na Dolnú zem, aby sa naučil po maďarsky. Tri roky študoval v Prešove, keďže jeho otec stál počas revolúcie 1848 na strane cisára, po rakúsko-uhorskom vyrovnaní bola jeho rodina vysťahovaná do Seredného na Zakarpatskú Ukrajinu. Ako magister pôsobil v Spišskej Novej Vsi, ale predovšetkým v rokoch 1885 - 1894 v novohradskej Haliči.
Ťažkosti so zaradením Csontváryho diela spôsobuje zrejme fakt, že slovenskej problematike venoval len okrajovú pozornosť. „Okrem raných, ešte nevyzretých maliarskych pokusov s tatranskou tematikou namaľoval len Pohľad na Banskú Štiavnicu (1902) a potom známejší, panoramatický obraz Studenovodská dolina (1904 - 05), v ktorom je realita už celkom prestúpená osobitým vizionárstvom,“ opisuje Abelovský.
Po slávnych výstavách Csontváryho diel v Paríži a v Bruseli v roku 1949 sa plátna dostali do podzemných priestorov Národného umeleckého múzea v Budapešti, zopár kusov je vystavených v Národnej galérii. Na začiatku 70. rokov múzeum v Pécsi vytvorilo z jeho diel stálu výstavu.
Na Slovensku napísal o umelcovi knihu Anton Mesaroš. Volá sa Csontváry – maliar slnečnej cesty.
Zakliaty príbeh
Zvláštny životný príbeh človeka s poslaním pritiahol aj filmárov. Maďarský film Csontváry z roku 1980 však nemal veľmi šťastný osud. Herec Zoltan Latinovitsj, ktorý mal hrať titulnú postavu, spáchal počas príprav filmu samovraždu. Nakrúcanie sa preťahovalo a komplikovalo natoľko, až sa z filmu stal jeden z najdrahších maďarských vtedajších filmových projektov. Hoci si táto experimentálna snímka dodnes nachádza okruh fanúšikov, u širokého publika prepadla a nenadchla ani súdobých kritikov. Sklamaný režisér Zoltán Huszárik si rok po dokončení filmu tiež siahol na život.
