„Na albume, ktorý je o komunikácii, som sa už nemohol skrývať za virtuálneho Kevina,“ hovorí Roman Ferianc.
FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
ion. Bez kaviarne by však nevznikol úvodný singel Nehovorím po slovensky, kde Američan Kyle lámanou slovenčinou vysvetľuje čašníkovi, že týmto jazykom fakt nehovorí.
Keď This Is Kevin začal v deväťdesiatych rokoch, mal podobu štvorčlennej kapely , ktorá hrá experimentálny indie-pop. Keď vyčerpali všetko, čo sa dá gitarami vyjadriť, našli inšpiráciu v novej tanečnej vlne. This is Kevin sa sformovali do voľného zoskupenia, v ktorom nie je stanovené, kto hrá na aký nástroj. Roku 1999 vyšiel prvý album Slowly to the Sun, mix rôznych žánrov, elektroniky, a slovenského folklóru. Deviateho septembra vyšiel Communication. V opäť elektronickej hudbe dáva Ferianc najavo, že v poslednom čase počúva všetko okrem popu. Samplovanie používa momentálne minimálne alebo „sampluje“ svojich hudobníkov.
V tom singli zas počuť fujary. Chceli ste sa takto pripomenúť ľuďom, ktorí od vás poznajú Páslo dievča pávy?
„Nie, fujary mali len zdôrazniť kontrast slovenčiny a angličtiny. Podobné motívy na albume už nie sú.“
Celá platňa je po anglicky, slovenčina znie iba vo vete Nehovorím po slovensky. Je to jasný odkaz vydavateľským podmienkam?
„Nebol to účel pesničky. Vždy sa nájde viac spôsobov, ako interpretovať jeden názor, takže ma takáto verzia neprekvapuje, aj som s ňou rátal. Hlavným zámerom je ale fór.“
Hráte s neprofesionálnymi muzikantmi. Nie je to riziko pre projekt, za ktorým stojí veľká značka?
„Už prvý album ukázal, že nie. Baví ma v hudbe tá špina, nedokonalosť, ktorá jej dodá rafinovanosť, vzrušivosť. Nevyrábam ju síce účelovo, ale nie je to ani z núdze cnosť. Protipólom je napríklad spolupráca s Martinom Gašparom, ktorého považujem za výnimočného muzikanta.“
Hrávali ste na módnych prehliadkach, Hammelovi ste produkovali pesničku na nový album, remixovali ste Táslera. Ako sa cítite medzi umelcami z prvého radu?
„Rovnako ako medzi inými umelcami. Je fajn, keď ľudia len nekecajú, ale je za nimi vidieť aj nejakú prácu.“
Pomenúvate svoju hudbu?
„Nie, ja ju komponujem a ostatné nechávam na iných. Je len vecou aranžu, či z gitary a jedného vokálu spravím nakoniec trip-hop, alebo rýchlejší drum and bass, alebo pritvrdíme gitary a vznikne rock. Preto škatuľkovanie neberiem príliš vážne. Ak má moja pesnička štruktúru sloha-refrén-sloha, vnímam ju ako pop. Hudobné žánre sú však dnes už navzájom príliš prepletené.“
Čoho sa týka komunikácia na albume?
„Najvnútornejších potrieb ľudí, o ktorých nevedia hovoriť. Myslia si, že by vyšli na posmech, majú strach. Mám pocit, že oveľa jednoduchšie je komunikovať priamo. Okrem toho na albume komunikujú rôzne hudobné názory šesťdesiatych až deväťdesiatych rokov. Aj v hudbe treba zvoliť vhodnú formu. Záleží na tom, koho chceš osloviť a čo mu chceš povedať. Dnes je už naozaj veľa možností ako dostať medzi ľudí čokoľvek.“
Dnešný pop je elektronika. Čo je progresívne?
„To čo vždy - nový pohľad, výrazové prostriedky, iná forma alebo obsah. Nepoviem jeden žáner, ktorý je ten pravý - taký bol možno na začiatku, kým sa neobjavili ďalšie kapely, ktoré znejú rovnako. To je problém progresivity, zostarne hneď, ako sa narodí. Budúcnosť hudby vidím ešte stále v kombinácii elektro a akustickej hudby, len pesničky budú oveľa teplejšie, pre ľudí.“
DENISA VOLOŠČUKOVÁ
