Ako vyzerá láska v dvadsiatke, tridsiatke, štyridsiatke? Režisér RICHARD LINKLATER sa spolu s hercami Ethanom Hawkom a Julie Delpy každých deväť rokov vracia k postavám Jesse a Céline a skúšajú na túto otázku odpovedať. Pri ich filmoch Pred úsvitom a Pred súmrakom dospela celá generácia divákov a tento štvrtok môže ísť do kina znovu, už sa tam premieta najnovšia časť trilógie Pred polnocou.
Režiséra Linklatera sme stretli na premiére v Bukurešti, a hoci už oslavoval na večierku a ledva stál na nohách, položili sme mu niekoľko otázok.
Máte teraz chvíľu čas?
„Mám, najmä ak vy ste mali čas, aby ste na náš film prišli zo Slovenska do Bukurešti. Viete, že čas je to najcennejšie, čo môžeme poskytnúť druhému človeku? Pretože čas je to najdôležitejšie, čo máme. Čím som starší, tým mi je to jasnejšie.“
Vaši filmoví hrdinovia majú ešte len štyridsať rokov, ale už do ich dialógov prenikli úvahy o konečnosti života. Takže za tým treba hľadať vás?
„Ja viem, niekto sa takých úvah desí a radšej na to nemyslí. Ale to nie je môj prípad. Myslím na to rád, roky uvažujem nad veľkosťou vesmíru, nad nekonečnosťou času – ale nie nášho, a rozmýšľam, či by sa v ňom nejako dala odmerať dôležitosť jedného ľudského života. Nie je v tom poézia?“
Zdá sa vám jeden život dosť?
„Dosť na čo? Ja dúfam, že je. Jeden život stačí, ak si uvedomíme, aký je úžasný. Ľudia zvyknú v živote trpieť, lebo si myslia, že ho majú zúfalý, obyčajný, nevýrazný. Do takého uvažovania sa dá ľahko spadnúť, keď po niečom fanaticky túžite – to nie je práve najlepší spôsob, ako tráviť čas. Konečnosť života je trpkosladké poznanie, od ktorého sú zrejme iné zvieratá uchránené, ale aspoň nás to núti konať a využiť čas. Čo by sme robili, keby sme boli nesmrteľní?“
Prečo túto otázku filmári až tak často neriešia?
„Woody Allen ju evidentne riešil. Nebudem už nič predstierať, jeho výrok o nesmrteľnosti sa mi páči najviac. On hovorí, že nechce, aby sa stal nesmrteľným vďaka tomu, že ľudia budú donekonečna pozerať jeho filmy. Chce byť nesmrteľný vďaka tomu, že bude večne žiť.“
Keď ste začínali s trilógiou a nakrútili film Pred úsvitom, vaši hrdinovia mali dvadsať rokov. Mladí diváci s nimi dospievali, Jesse a Céline sú pre nich ako Harry Potter pre deti...
„Ako Harry Potter? Myslíte? To by bolo skvelé.“
Aký to má význam pre vás tvorcov, že takto každých deväť rokov sumarizujete svoj život?
„Cítime, aký to má pre nás katarzný účinok. Keď sme v roku 1995 nakrútili film Pred úsvitom, ešte sme nevedeli, že o deväť rokov neskôr nakrútime Pred súmrakom. Vlastne nikto to vtedy od nás ani nechcel. Myslím si, že aj teraz ľudia zabudli, že už prešlo ďalších deväť rokov a že by sme hádam chceli nakrútiť film o tom, ako Jesse a Céline pokročili. Ale my sme nezabudli. To, že sme ich znovu nechali rozprávať o živote, znamená, že my – Julie, Ethan a ja sme sa potrebovali vyjadriť a znovu niečo o živote povedať.“
Pamätáte si ešte, prečo ste si pred osemnástimi rokmi vybrali na konkurze práve Ethana Hawka a Julie Delpy?
„Dobre spolu vyzerali a jeden k druhému okamžite pasovali. Zaujímali sa jeden o druhého, nemali problém sa spolu rozprávať a pýtať sa na všetko možné. A čo je najdôležitejšie, boli bystrí. Na tom konkurze som stretol množstvo hercov, ale nikto nebol taký tvorivý, ako boli oni. Chvalabohu, vytušil som hneď, že s nimi sa dá čosi vybudovať. Bola to skvelá voľba.“
V ich dialógoch je rovnako zastúpený mužský aj ženský prvok. Hoci vy muži ste pri písaní v početnej prevahe. Ako sa Julie Delpy darí medzi vami presadiť?
„Myslím si, že s tým žiadny problém nemá. My s Ethanom sme feministi a ona je zas dosť maskulínna, má v sebe silný mužský element. Vie výborne argumentovať aj manipulovať so slovami. Okrem toho, všetci traja sme sa už dostali na takú úroveň, že poznáme všetky svoje slabosti, nielen silné stránky, sme schopní nejaké slovné údery rozdať aj prijať.“
Málokedy počuť vo filmoch duchaplné dialógy. Čo sa to deje? Na zručných dialogistov nie sú peniaze?
„Obávam sa, že dialógy sa dnes považujú za prekonané, zábavná je akcia. Teda, ja si myslím, že aj náš film je zábavný. Ale nebudem sa čudovať, keď raz ľudia prestanú chodiť do kina, lebo si povedia, že nič múdre tam aj tak nebudú počuť. A vezmú si radšej knihu alebo pôjdu do divadla.“
Také dialógové filmy vyzerajú veľmi jednoducho.
„Vyzerajú. Viem.“
A asi chcete povedať, že sa tak jednoducho nenakrúcajú.
„Samozrejme, že nie. Je to veľmi ťažké.“
Aký je teda váš trik na to, aby to vyzeralo jednoducho?
„Každý film je nejaká konštrukcia a vy máte nekonečné množstvo možností, ako si ju postaviť. Lenže mojou základnou otázkou bolo: ako sa mi podarí ľudí dojať? Ako dosiahnem, aby sa ich náš príbeh dotkol? A zostalo mi len jedno riešenie: musíme byť realistickí.“
Ako herci reagujú na také ponuky? Chce sa im hrať také realistické, obyčajné postavy?
„Je pravda, že pri realistických úlohách si málokto všimne, aké namáhavé je zahrať ich. Bohužiaľ to platí o každej časti filmového remesla, ale aj Ethan, aj Julie vedia, ako to v našom umení funguje. Nie sme z toho nešťastní. My vieme, že sme sa narobili, ale nikdy by sme to nechceli robiť inak. Je to úloha, ktorú musíme a chceme splniť sami pred sebou.“
V prvej časti vašej trilógie Jesse poprosil Céline, aby sa ho nepýtala na lásku, lebo vraj láska je príliš komplikovaná téma. Ako sa dá o láske nakrútiť zmysluplný film?
„Hm. To je pravda. Ale o láske sa už nakrútili milióny filmov, takže to zrejme nemôže byť až také ťažké. Nám filmárom pomáha to, že na láske je čosi všeobecne známe, že všetci sa s ňou v nejakej podobe stretávame. A ešte o niečom som vedel, že ma môže zachrániť. Tým bolo, že sme nakrútili niečo osobné a netvárili sme sa pri tom, že je to niečo iné ako naša verzia lásky.“
Je toto zvyčajnou ambíciou režisérov, nakrúcať romance?
„Romance... Nie je to nič zvláštne, však? Intelektuáli sa môžu čudovať a ohŕňať nos, že je to len taký žánrový film. Ale skupina kritikov nedávno rozhodla, že Pred polnocou je zatiaľ najlepší film roka. Nech to už znamená čokoľvek.“
Beriete rebríčky vážne?
„Niekedy.“
Vedeli by ste vybrať najlepší film?
„Najlepší zo všetkých čias?“
Povedzme.
„To by som asi nevedel, to je veľmi ťažká otázka. (Z diaľky sa približuje Ethan Hawke a pýta sa, o čom sa rozprávame.) Ethan, ty by si vedel povedať, ktorý film je podľa teba najlepší? (Hawke vraví, že Občan Kane, potom sa opraví, že najradšej má Star Wars). Star Wars? Veď vravím, bol to len rebríček za tento rok.“
Rozhovor s Ethanom Hawkom čítajte vo štvrtok v prílohe TV Oko.
Trilógia Richarda Linklatera
Trilógia s Američanom Jessem (Ethan Hawke) a Francúzkou Céline (Julie Delpy) sa začala v roku 1995 filmom Pred úsvitom. Dvojica sa na jeden deň stretla a bez toho, že by si vymenili adresy, sa zase rozišli.
Stretli sa o deväť rokov v Paríži, či na viac ako jeden deň, film Pred súmrakom (2004) nedopovedal.
V najnovšom filme Pred polnocou sú z nich už štyridsiatnici.
