Vo štvrtok sa v Trenčíne začína najväčší slovenský festival. Jeho šéf Michal Kaščák nerád hovorí o hlavných hviezdach, ale NICK CAVE ňou bez debaty je. Austrálsky päťdesiatnik patrí medzi najvýraznejšie hudobné osobnosti. Po projekte Grinderman sa vrátil k pokojnejším pesničkám a ku kapele The Bad Seeds. Vo februári vydal album Push the Sky Away a teraz ho predstavuje na turné, ktoré bude mať cez víkend zastávku v Trenčíne.
Usadili ste sa v prímorskom mestečku Brighton. Do akej miery nový album dokumentuje váš súčasný život?
Vždy pri nových pesničkách venujem veľa času výskumom, takže mám veľa poznámok. Keď ich považujem za pripravené, prepíšem ich písacím strojom na strany, ktoré vytrhnem zo starých kníh a prilepím späť. V tých knihách sú zaznamenané anatómie piesní a tie najnovšie súviseli s tým, kde som v tom čase bol – v pracovni v Brightone. Skladanie trvalo dlho, časť prebehla v lete, keď som písal na terase, čo je v piesňach občas spomenuté. Takže v konečnom dôsledku je tá nahrávka aj o určitom konkrétnom mieste a čase.
Ako sa zo zápisníkov stali skladby?
Najskôr sme si párkrát zadžemovali. Všetko sme nahrali, potom vypočuli, deväťdesiat percent vyhodili a nechali to, čo malo nejaký potenciál. Tak som získal atmosféru na texty, ale ešte to neboli pesničky. K nahrávkam sme sa vrátili až po príchode do štúdia, tvoria základ, sú to vlastne akordy, podľa ktorých nahrávame. Napríklad Higgs Boson Blues je skladba o putovaní, je to púť, ktorá sa postupne buduje v texte aj v hudbe. Nevedeli sme kam tá pieseň smeruje, muzikanti išli podľa spevu a text som naživo editoval z mojich poznámok. Takto sme pri nahrávaní mali pocit sviežosti a dobrodružstva.
V Grindermanovi a The Bad Seeds sú tí istí hudobníci, no hudba je úplne odlišná. Podľa čoho sa rozhodujete, s ktorým projektom ju vydáte?
Vždy sa venujem len jednému. Nestáva sa, že by som odkladal veci nabok pre Grindermana, tak nepracujem.
Prečo je na albume Push the Sky Away tak veľa ženských postáv?
Robil som dlho Grindermana a napísal som knihu Smrť Bunnyho Munra. Všetko to boli mužské témy, neurotické, sexuálne nabité. Takže keď som začal rozmýšľať o novinke pre The Bad Seeds, snažil som sa hľadať iné témy.
Do akej miery stoja postavy z vašich textov na reálnych ľuďoch?
Povedal by som, že sú iba o mne. Ak píšem o svojej žene, nič o nej neviem. Trávime spolu veľa času, ale nie som si istý, či naozaj vieme, čo sa deje vnútri toho druhého. Myslím, že všetky pesničky sú cestou do imaginatívneho priestoru, ktorý je premenou toho, kto skutočne som, na čosi iné.
Čo na to vraví vaša manželka?
Taká je dohoda, nie? Faustovská dohoda medzi umelcom a múzou – vo vzťahu nie je nič sväté. Možno sa stať nesmrteľným vďaka piesni, ale každý posvätný moment je strávený a vyvrhnutý ako pieseň. Tento album sa jej páči, nikdy som ju nevidel silnejšie zasiahnutú niečím, čo som spravil. Všetko je premleté predstavivosťou a zmenené, ale autentické. Chcem, aby ľudia pri počúvaní mojich vecí boli na chvíľu vtiahnutí do iného sveta. To hľadám aj sám, keď idem na výstavu obrazov. Ak vidím diela El Greca, som vtiahnutý do istého konkrétneho sveta aj videnia vecí. Do toho, ako ich vníma on, no zároveň to prináša veľa aj pre mňa.
Je po toľkých rokoch na scéne a albumoch ťažké vybrať, čo zaznie na koncerte?
Musíte zistiť, ako hrať pesničky naživo a to je celkom iná vec, lebo tie songy poznáte a musíte zabrániť tomu, aby stvrdli. Sú skladby, ktoré som udržal živé tri dekády. Vždy napríklad môžem vytiahnuť The Mercy Seat a nezáleží na tom, čím prechádzame alebo akú novú hudbu práve robíme. Vždy vyznie inak a zostáva živá, čo je dôkazom dobrej piesne. Iné piesne jednoducho zomrú, skončia veľmi rýchlo, v skutočnosti nie sú dobré, čo zistíte, keď ich hráte naživo. Takže sa naučíte tridsať piesní, ale funguje z nich len polovica.
Čo vám dnes dáva živé vystupovanie?
Je to jeden zo spôsobov, ako sa stať niekým iným, než ste v skutočnosti. Myslím, že všetci to pravdepodobne chceme robiť, alebo byť toho schopní, nech robíme čokoľvek. Ak dokážeme niečo robiť dobre, cítime sa povznesení. Keď vyjdete na pódium, pod ktorým stojí množstvo ľudí, cítite to veľmi intenzívne. Ten pocit, že ste sa stali niekým iným, niekým lepším. Netrvá to dlho, ale je vyčerpávajúce prechádzať touto premenou noc čo noc. Na konci si chcete už len pozrieť telku, nič neriešiť a hlavne neriešiť seba samého. To je hlavný problém s turné - že sa tak intenzívne koncentrujete na seba.
V posledných rokoch úzko spolupracujete s Warrenom Ellisom, robili ste s ním aj hudbu do niekoľkých filmov. Prečo práve s ním?
Byť v tomto bode kariéry a mať niekoho, kto vie priniesť niečo nové a posúvať vás, je na nezaplatenie. Vždy som hudbu robil s inými ľuďmi, no s nikým ešte nie tak intenzívne ako s Warrenom. Je spoluautorom všetkých skladieb. Nechápem, kde tie rôzne zvuky berie. Myslím, že do istej miery je to záhada aj preňho (smiech). Keď sa ho na niečo konkrétne spýtate, pôsobí, že to nevie, alebo nechce odpovedať.
Dokážu ešte ľudia počúvať albumy od začiatku do konca?
Dnes už je to väčšinou len o singloch. Nájdete si nejakú skladbu na YouTube. Väčšinu ľudí už nezaujíma album ako celok. Keď môj manažér počul prvýkrát nový album, povedal „takže čakáš, že ľudia si sadnú a 40 minút ho budú počúvať“. Keď som mu povedal, že hej, vraví „fajn, na tom musíme zapracovať“. Vnímal to ako výzvu. Už to nie je samozrejmosť, je to naozaj výzva, ľudia dnes na také veci nemajú čas.
pozn. red. Rozhovor sprostredkovala agentúra Pohoda
Autor: Sally Stratton
