Román Hana ponúkal PAVEL TAUSSIG niekoľkým vydavateľom. Bezvýsledne. Ako to býva, tip na vydavateľstvo Rak Pavla Dvořáka, ktorého síce osobne poznal, ale vôbec mu nenapadlo ho osloviť, mu musel dať niekto iný. A dočkal sa nielen promptného vydania, ale aj účasti vo finále Ceny Anasoft litera.
Všetky osoby a dej románu sú autorovým výmyslom, v skutočnosti nejestvovali, rovnako ako v Bratislave nejestvovalo Slovenské nakladateľstvo beletrie, píšete v úvode. Čo však nespochybníte, sú vaše zážitky v práci v „nejestvujúcom“ vydavateľstve.
„A spomienky, ktoré som písal najskôr len ako črty. Keď sa ich nazbieralo viac, tak som si povedal, že by to bolo vhodné navliecť na jednu šnúru, dať tomu hlavného hrdinu. Ide, samozrejme, o moje postrehy, ale sa mi zdalo, že keď ich hodím na krk nejakej deve, vyznie to hádam vkusnejšie. Vybral som si jednu kolegyňu, ktorá však s tým, čo je v knihe, nemala nič spoločné. Poslúžila len ako model a všetky príbehy, ktoré som zažil alebo počul od kolegov, som prerozprával prostredníctvom nej.“
V ktorých rokoch sa odohráva dej vášho románu?
„V onom nakladateľstve som pracoval dlhšie, ale kniha sa týka rokov 1956 a 1958.“
Dnes tie príbehy ľuďom, ktorí nezažili 50. roky, pripadajú neuveriteľne a bizarne, ale vďaka vášmu vtipnému rozprávaniu zároveň, paradoxne, pôsobia veľmi vierohodne.
„Áno, chcel som písať žartovným spôsobom o vážnych veciach, vysmiať sa tým absurdným časom.“
„Náš pozdrav práci česť! Naše oslovenie súdruh,“ citujete vývesku z holičstva na Nedbalovej ulici. Také a podobné boli v tých rokoch všade. Aj jazyk vašej knihy je verný tej dobe. Máte bohatý archív z tých čias?
„Nie, je to v mojej pamäti navždy zakonzervované. Iste k tomu prispel aj fakt, že po odchode z nakladateľstva som až do roku 1968 pracoval ako redaktor v satirickom týždenníku Roháč.“
Kde bolo lepšie, v nakladateľstve či v časopise?
„Radšej spomínam na Roháč, to boli veľmi pekné roky. Už predtým som písal satirické poviedky pre rozhlas a niektoré periodiká, a keď ma zobrali do Roháča, bol som ako v siedmom nebi. Oproti nakladateľstvu, kde sa práca ideologicky prísne kontrolovala, bol Roháč oveľa príjemnejším prostredím.“
Roháč, to sú úsmevy strany a vlády, hovorilo sa vtedy. Asi nie bezdôvodne...
„Áno, no hoci sme všetci boli vo vydavateľstve patriacom pod ústredný výbor komunistickej strany, rovnako všetci sme boli kriticky naladení proti smerniciam ideologického oddelenia. Chceli sme kritizovať pokiaľ možno najvyššie zložky, ale na to striehla cenzúra, aby sme príliš vysoko nezaťali, takže sme sa usilovali kritizovať tak, aby sa to cez cenzúru prešmyklo. Žiadne písomné pravidlá neexistovali, čo sa smie a čo nie, učili sme sa na vlastnej škode. Napríklad nik nepovedal, že červená farba by sa nemala používať v negatívnom zmysle. Ja som sa to dozvedel tak, že mi v poviedke cenzúra nepustila vetu, ako ktosi niečo škrtá červenou ceruzkou. Keď som svojmu hrdinovi dal do ruky obyčajnú ceruzku, už to bolo v poriadku.“
Po okupácii Československa ste hneď odišli do emigrácie. Niektorí sa pre ňu rozhodovali roky, skúšali, či to tu nejako pôjde aj pod „dočasným“ pobytom cudzích armád. Čo vás vyhnalo tak rýchlo?
„Po okupácii Roháč pripravoval ilegálne vydania, ktoré sa rozdávali zadarmo. Keď vyšlo druhé číslo, pozval si ma šéfredaktor a spýtal sa, či nechcem emigrovať. Ubezpečil som ho, že nie, že môže so mnou rátať aj pri príprave tretieho ilegálneho čísla, no on mi povedal: Ja vám chcem naznačiť, že by ste mali odísť. Táto situácia, keď národ drží spolu, dlho nevydrží, to sa zmení, budú sa hľadať vinníci, a vy by ste si to odniesli.“
Rozhodli ste sa pre Frankfurt nad Mohanom. Prečo?
„Jednak tam dostal ponuku pracovať svokor, takže sme na začiatok mali kde bývať, a okrem toho som tam poznal šéfa satirického časopisu Pardon. On bol u nás na jar na oslave 20. výročia Roháča, práve vtedy zrušili cenzúru, bola to veľká sláva a ja som ho sprevádzal. Zamestnal ma na desať rokov.“
Ako ste si zvykali robiť satiru bez cenzúry?
„Tu bolo cieľom kritizovať čo najvyššieho funkcionára tak, aby to čitateľ pochopil, ale cenzúra nie. Tam išlo o to, aby sa ten kritizovaný v tom spoznal, ak už nebol priamo menovaný, a čo najviac sa naštval a žaloval redakciu. Každý proces totiž znamenal reklamu pre časopis, doslova sme sa modlili, aby nás žalovali. Nuž, zvykal som si na to, že všetko sa smie.“
Ste textový autor, ale občas sa vyskytnete aj v komunite karikaturistov. Ako ste sa k tomu dostali?
„Kedysi som s Tomášom Janovicom príležitostne vyrábal bubliny do fotografií. Tri týždne pred 21. augustom 1968 sme napríklad vzali fotografiu Brežneva, ako sa zhovára s Dubčekom, a dali sme mu do úst obláčik s textom: Čort odin, ugovoril meňa. Bol to výraz zbožného želania, že Brežnev sa dal Dubčekom presvedčiť a dá nám pokoj. Potom som sa k tomuto vrátil až v emigrácii, a keď začali vychádzať exilové časopisy, predovšetkým Západ u Škvoreckých v Toronte, posielal som im rytiny zo starých nemeckých časopisov, také idylické obrázky v bubline s aktuálnym textom proti československému režimu. V tom som pokračoval v nemeckom lekárskom denníku.“
Lekárskom denníku?
„Áno, je to denník len pre lekárov, voľne sa nepredáva. V ňom som uverejňoval bubliny s kritickým textom, boli to narážky nie na lekárov, ale na zdravotnícky systém, na ministerstvo. To som vymýšľal desať rokov každý deň.“
Uvažovali ste po revolúcii o návrate na Slovensko?
„Nie, je mi v Nemecku dobre, sme tam celá rodina. A keď treba, tak sem prídem.“
Teraz treba viac než inokedy, ako finalista Ceny Anasoft litera ste tu boli na festivale a určite prídete na finálový večer v septembri.
„To sú veľmi príjemné návraty, a hlavne nečakané. Ani sa mi nesnívalo, že by sa Hana mohla ocitnúť v desiatke najlepších vlaňajších kníh.“
