Ako romantickú lásku mení plynúci čas a ako ju ovplyvňujú naše životné rozhodnutia, to je veľká téma hollywoodskej hviezdy Ethana Hawka. Po úspešných filmoch Pred úsvitom a Pred súmrakom sa k nej ako herec a spoluscenárista vracia vo filme Pred polnocou, ktorý práve vstupuje do našich kín. Hawke v rozhovore pre SME divákom sľubuje, že základný koncept romance sa uchoval. Je ním úprimnosť.
Akú máte skúsenosť s krátkymi chvíľami, ktoré dokážu zásadne ovplyvniť život?
Zažil som ich niekoľko, len som práve vtedy nevedel, že budú také dôležité. Ešte teraz ma strasie, keď si predstavím, že by som sa kedysi dávno nedostavil na konkurz k Petrovi Weirovi a nehral vo filme Spoločnosť mŕtvych básnikov. Aký by bol môj život? Kam by som sa dostal? Bol to len jeden banálny krok, neurobil som nič iné, iba že som prešiel cez jedny dvere. A zrazu som mal pred sebou stovky ďalších dvier a možnosti, o ktorých som netušil. Myslím si, že ani moja mama si pred pätnástimi rokmi nevedela predstaviť, čo sa stane, keď vstúpi do Mierových zborov. A vidíte. Aj vďaka tomu sme sa dnes stretli tu v Bukurešti a rozprávame sa o filme, v ktorom som, mimochodom, tiež vôbec nemusel hrať.
Čo vtedy vaša mama od takého rozhodnutia čakala?
Bola pripravená cestovať a myslela si, že pôjde do Južnej Ameriky. Ale v Mierových zboroch si nemôžete vybrať, kam pôjdete. Idete tam, kam vás vyšlú, a ju poslali do Rumunska. Vedela, že je to v strednej Európe, ale až neskôr sa priznala, že si túto krajinu nespojila ani s Draculom. Nakoniec sa tu zdržala dlhšie, ako plánovala, lebo ju prekvapilo, že pred zrekonštruovanými kostolmi vysedávajú malé deti - namiesto toho, aby boli v škôlke. Začala teda pracovať na tom, aby ich dostala do vzdelávacieho systému. V Rumunsku je 60-tisíc mimovládnych organizácií, ale ak sa niektoré venujú vzdelávaniu, tak rozdávajú najmä štipendiá pre stredoškolákov a vysokoškolákov. Tieto deti ulice sa tak ďaleko nikdy nedopracujú, ak im niekto nepomôže už v detstve. Aj moja najstaršia dcéra mala v detstve problémy, bola dyslektička. Keby sme nemali peniaze a nepracovali s ňou, ľudia by ju prosto považovali za hlúpu. A mala by problém viesť dôstojný život.
Vy si dobre pamätáte na časy v škôlke?
Nebudem klamať, spomínam si najmä na jednu Sáru, lebo tá sa nedala prehliadnuť. Viem, že som sa do škôlky tešil vďaka nej. Nikdy som už s ňou potom nebol v kontakte, ale nezabudol som na ňu. Pamätám si tiež, že škôlka bola prvým miestom, ktoré ma vytrhlo z pocitu bezpečia. Dovtedy ma obskakovali rodičia a starkí, a v škôlke som zrazu zažil pocit poníženia, s ktorým som sa už potom stretával celý život.
Ako ste sa cítili, keď ste spolu s režisérom Richardom Linklaterom prišli do Európy nakrúcať film Pred úsvitom? Tiež ste mali menší kultúrny šok?
Náš film získal veľmi veľa energie práve vďaka tomu, že pri ňom na seba narazili dve rozličné kultúry. Julie Delpy bola vtedy absolútnym stelesnením Francúzska, hrala už u Godarda aj vo francúzskom filme Kieslowského. Prosto, bola neuveriteľne európska. Vo mne asi videla vyrasteného amerického tínedžera. Ale zase, mohol som ja za to, že sa v Európe usadil McDonald´s?
V trilógii vaše postavy postupne dozrievajú a vo filme Pred polnocou sú z nich už štyridsiatnici, ktorí sa hádajú ako v dráme Ingmara Begmana Scény z manželského života. Našťastie ste pri písaní scenára nedopustili, aby dopadli rovnako zle ako ten švédsky pár.
To bude asi tým, že sme optimistickejší ľudia ako pán Bergman. Tí jeho manželia urobili chybu v tom, že sa navzájom začali podkopávať. Boli ako dva svetové kontinenty, ktoré sa od seba začali vzďaľovať a v niektorých scénach bolo jasne vidno, že sa už nikdy nemôžu pochopiť. Náš Jesse a naša Céline sa tiež hádajú, ale zmyslom ich hádky je, aby zachránili to, čo ich spojilo. Vtedy, keď pred dvadsiatimi rokmi cestovali vlakom do Viedne a rozhodli sa spolu vystúpiť. Ale máte pravdu, Bergman bol našou inšpiráciou, pretože sme chceli nakrútiť úprimný pohľad na romantickú lásku. Aj keby mal byť trochu drsnejší.
Takže ako môže vyzerať romantická láska po desiatich rokoch?
Po desiatich rokoch pochopíte, aké ťažké je dosiahnuť stav, že dvaja ľudia chcú to isté. Keď sa zaľúbite, túžite najmä po tom, aby bol ten druhý šťastný, vymýšľate spôsoby, ako mu spraviť radosť. No čím viac je váš život prepojený, tým viac si uvedomujete, že šťastie toho druhého je možné len vďaka tomu, že vy sa niečoho vzdáte. Také niečo sa ťažko prijíma.
Ego sa vracia?
Bohužiaľ. A ak nehľadáte vo vzťahu rovnováhu a nie ste ochotný robiť v ňom kompromisy, nikdy nebude fungovať.
A ak hovoríme o živote vo filmovom biznise, aké ego na to treba mať?
Musíte ho mať silné a zdravo vysoké. Potrebujete ho predovšetkým na to, aby ste prežili kritiku. A tej je teda dosť, lebo ľudia vás kritizujú už len za to, že vôbec niečo robíte. Tolstoj povedal, že jeho starší brat bol oveľa talentovanejší ako on. Lenže nebol ani márnomyseľný, ani samoľúby, prosto, chýbali mu niektoré zlé vlastnosti na to, aby sa stal dobrým umelcom. Tolstoj chcel zmeniť svet a na to potreboval istú aroganciu. A aj ju mal.
Aj vy ste niekedy chceli zmeniť svet?
Pristihol som sa pri tom, že aj keď skladám obyčajnú pesničku alebo píšem drobnú básničku, mám tajnú vieru, že môže byť dôležitá.
Máte to šťastie alebo nešťastie, že všetko, čo robíte, je verejne dostupné. No výsledok vašej práce ovplyvňujú aj iní. Ako sa chránite pred tým, aby ste nakoniec neboli za blázna?
Áno, napríklad režiséri môžu hercov veľmi zraniť... Zachrániť nás preto môžu len múdre rozhodnutia. Film je ako kolektívny šport, keď máte skvelých spoluhráčov, vyzeráte skvelo, keď sa spojíte s nesprávnymi, vyzeráte ako idiot. Aj o mne platí, že môžem byť len taký dobrý, akí sú filmári okolo mňa. Bývajú medzi nimi aj takí, čo si nedajú námahu, aby si svoje filmy dobre premysleli a zapracovali na nich. Myslia si, že nedostatok myšlienok vyvážia obrazovou pestrosťou, krásnou kamerou, lenže mňa taký prístup hnevá. Ak chce niekto deliť filmy na dobré a zlé, potom toto je moja definícia zlého filmu.
Vy ste na každej časti trilógie pracovali niekoľko rokov a výsledkom je, že pôsobia veľmi jednoducho. Akoby boli nakrútené bez námahy. Nie je vám to ľúto?
Je pravda, že dnes herci vyhrávajú ceny, ak vidno, ako veľmi hrajú. Majú na sebe silný mejkap, umelý veľký nos, nacvičujú si výrazný prízvuk. My sme mali presne opačný cieľ: vyzerať, že nehráme. Ak sa nejaký záber musel opakovať, s Julie sme sa podpichovali: To preto, že bolo vidno, ako si hral! Takže ak raz dostaneme hereckú cenu, budete vedieť, že sa nám zámer pôsobiť prirodzene nevydaril.
Čo je teda vašou odmenou?
Teší nás, ak si ľudia myslia, že vo filme improvizujeme. To berieme ako veľký kompliment. Viete, keby sme improvizovali, museli by sme byť oveľa múdrejší, ako v skutočnosti sme. Ale keďže nie sme, všetko sme si radšej podrobne rozpísali a niekoľko týždňov to tvrdo nacvičovali. Len tak môžeme vyzerať ako geniálni pianisti, ktorí odpália Beethovena a ani si pritom nemusia sadnúť na stoličku.
Na začiatku filmu Pred polnocou je patnásťminútová scéna z auta, vy a Julie ju celú a na jeden šup prerozprávate. Aj tá bola pripravená a nacvičená?
Aj tá. Samozrejme, tiež sme ju museli opakovať viackrát. Keďže som v nej mal dojedať jablko po našich dcérach, ktoré spali na zadných sedadlách, mal som za sebou košík plný rozhryzených jabĺk. Dokonca sme mali premyslené aj to, kedy ich do auta dať. Aby potom, keď sme začali scénu nakrúcať, boli v tej najsprávnejšej miere hnedé a zošúverené.
Julie Delpy už raz bola s vami nominovaná v kategórii najlepší scenár. Je to národná americká cena, ale v poslednom čase sa stáva, že ju dostávajú Európania. Najmä francúzski herci. Čo to s vami robí? Nežiarlite?
Ale nie. Je to v poriadku. Veď Američania zas občas dostanú cenu pre najlepšieho herca v Cannes.
Francúzske médiá každoročne riešia to, či je v Cannes veľa amerických filmov, alebo málo. Je medzi vami evidentne vzťah plný lásky a nenávisti.
To áno, ale povedal by som, že všetka tá nenávisť pochádza od Francúzov. Chápem, že sú pred Hollywoodom v strehu. Hollywood je svetom veľkého biznisu, požiera umenie a Cannes využíva najmä na vlastnú propagáciu a na to, aby si ekonomicky pomohol. Sám som bol nadšený, keď tam vyhral rumunský film 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni. A nielen preto, že je skvelý, ale preto, že pochádza z malej kinematografie, ktorá potrebuje, aby ju svet objavil. Lenže prečo by mal mňa niekto odpisovať len preto, že som z USA?
Už sa vám to stalo?
Do Cannes sme posielali prvú časť našej trilógie Pred úsvitom – do súťaže nás nepustili, lebo sme vraj nakrútili iba pochabú americkú romancu. Keď som potom videl zloženie súťaže, mal som pocit, že sa do nej dostali horšie filmy. Ale ktovie, možno to nebola pravda, možno si len zle pamätám. Veď je to jedno. Bol by som z toho všetkého už chorý, keby sme filmy posudzovali len podľa súťaží a cien.
Vo filme Pred polnocou trochu relativizujete dôležitosť ľudskej existencie, vraj sme len epizódnou súčasťou vesmíru. Čo také poznanie robí s veľkosťou vašich ambícií?
V prvom filme je podobný dialóg. Pamätáte sa? Céline a Jesse sa pristavia pri plagáte k výstave Georgesa Seurata a Céline hovorí: ‚Fascinuje ma, ako sa jeho postavy rozpúšťajú v pozadí. Zdá sa, že životné prostredie je silnejšie ako ľudia, my len vďaka nemu získavame dočasnú energiu.‘ A ja si myslím čosi podobné. Naše životy sú efemérne, svetom len prechádzame a potom z neho zmizneme. Nie je to nič tragické, skôr sa z toho dá čerpať radosť. Veď ako inak sa dá precítiť prchavá chvíľa, ako inak si ju možno užiť? Je zbytočné a hlúpe rozčuľovať sa nad detailmi, ktoré nám v živote nevyšli. Netreba sa nimi trápiť. Všetko, čo sa deje a čo práve žijeme, je zaujímavé. V každom prípade je to lepšie ako druhá alternatíva.
A tou je čo?
Že by sme nežili a vôbec tu neboli.
Dospievanie s Ethanom Hawkom
Film Pred polnocou nadväzuje na populárne a kritikou chválené filmy Pred úsvitom (1995) a Pred súmrakom (2004).
Ethan Hawke a Julie Delpy hrajú stále tie isté postavy - Američana Jesseho a Francúzku Céline. S pribúdajúcim vekom sa menia ich debaty o láske a o svete, najprv boli filozofické, teraz sú viac pri zemi. Hoci sú to v zásade konverzačné filmy a pôsobia veľmi jednoducho, všetky tri chystali niekoľko rokov.
Fanúšikovia dúfajú, že s Jessem a Céline to dotiahnu minimálne do dôchodku.
