Ruský filmový génius Andrej Tarkovskij údajne s neľúbosťou znášal zaraďovanie svojich snímok Solaris a Stalker do kategórie science fiction. Vedeckofantastický námet mu poslúžil na skúmanie mágie sveta citov, túžob, snov, ambícií a vzťahov.
Litovská scenáristka a režisérka Kristina Buožyté to má naopak: pôvodne sa inšpirovala dielami Michelangela Antonioniho, ale napokon jej z toho vyšla fantastika.
Príbeh jej „erotickej sci-fi romance“ Miznúce vlny neoplýva originalitou: informatik Lucas (Marius Jampolskis) sa v rámci medzinárodného projektu pokúša prepojiť svoju myseľ s mozgom Aurory (Jurga Jutaite), ležiacej v kóme. Podarí sa mu to už na prvý raz – a zažije nespútaný cybersex s krásnou mladou ženou. Ihneď sa rozhodne falšovať výsledky a ako sa pri nasledujúcich seansách prepadá čoraz hlbšie do Aurorinho sveta, jeho reálny osobný i ľúbostný život upadá.
Nehreje a mrazí
Podobných sci-fi thrillerov i hororov vzniklo nemálo. Od Cely cez Matrix až po Počiatok. A mnohé, hoci netajili zámer zabávať, mali oveľa prepracovanejšie príbehy, vnútorné svety aj myšlienkový aparát.
Už debut Kristiny Buožyté Zberateľka (2008) bol o experimentoch lekárky, ktorá stratila schopnosť prežívať emócie. V Miznúcich vlnách síce city hrajú hlavnú rolu, ale z plátna sa ich divákovi dostáva len málo. Film nehreje, ale mrazí: striktne racionálnou štruktúrou, postavenou na vŕšení protikladov.
Realizmom stvárnenia, ktorý nenecháva miesto fantázii. Studenými farbami, kamerou, ktorá je vedecky nezúčastnená, ale emóciami neprekypuje ani tam, kde chce byť subjektívna. Odmeraným akademickým strihom, indiferentným, akoby zámerne tlmeným herectvom aj industriálnymi zvukmi a kakofóniami hudby Petra von Poehla.
Oči vidia a srdce nebolí
Vedecké i medicínske prostredie je načrtnuté minimalisticky, presvedčivo. Silný je i Lukasov súkromný život bez citov, kde vrcholom dôvernosti je onania, styk s prostitútkou či pokus o znásilnenie.
No autorka Aurorin vnútorný svet vykresľuje rovnako minimalisticky, rovnako deformovaný a pokrútený. Aurorino vnútro je červená pustatina. Scény s veľkou žranicou, hmyzom pojedajúcim vlastné výlučky či záplavou nahých kopulujúcich tiel sú vycizelované do formálnej dokonalosti a rozum atakujú nástojčivo, city však nechávajú mlčať.
Pohľady na nahé telá, ktorých film ponúka veľa, sú studené, nie vzrušujúce. Autorka scénam, možno vďaka francúzskym a belgickým koproducentom, dopriala toľko priestoru, že film napuchol na stodvadsať minút.
Každá z nich je očividne dokonale premyslená. Škoda, že nie aj precítená. Ukazujú nám toho veľa, ale hovoria málo a pocítiť dávajú ešte menej.
Miznúce vlny možno mali iné ambície, ale napokon sú skutočne iba „erotickou sci-fi romancou“, ktorá sa od iných béčkových snímok odlišuje najmä zvýraznenými formálnymi znakmi artového filmu. Tento výstrel z Aurory je možno hlasný, ale žiadnu revolúciu neznačí.
