Výstava Uhol odvahy ukazuje cestu Milana Paštéku od príbehov starého sveta k ideálom sveta abstraktného.
Je legendou moderného slovenského výtvarného umenia, píše s razantnosťou a nepopierateľnou istotou teoretik Juraj Mojžiš hneď v prvej vete. A aj v závere svojho textu v knižke, ktorá je viac než sprievodcom po aktuálnej výstave v galérii Nedbalka, to ešte raz opakuje: Milan Paštéka je legendou.
Sám priznáva, že na to, aby sa na diela legendy dalo pozrieť z iného uhla než dosiaľ, potrebuje človek predovšetkým dobrý nápad. Lebo – načo opakovať staré čítania a interpretácie, keď sa všetko navôkol zmenilo.
Paštéka by na to možno hneď zareagoval: „Čosi sa (...) nemení, čosi dôležité zostáva konštantné: uhol odvahy.“
Je to veta z roku 1969 a súvisí s niečím úplne iným ako s týmto podsunutým kontextom, no ak by to divák nevedel, pravdepodobne by uveril jej aktuálnosti. Rovnako ako verí tomu, čo vidí v Paštékových obrazoch (nielen) na výstave Uhol odvahy.
Čierny vták (1995)
Úvahy o farebnej škvrne
K jednoduchému, no účinnému riešeniu koncepcie výstavy prišiel Juraj Mojžiš vďaka bohatému zastúpeniu Paštékových obrazov v zbierke galérie.
„Na prízemí je dvadsať obrazov z posledného desaťročia jeho tvorby. Pozeráme sa tam na svet, ktorý je ideálny, lebo abstraktný svet má vysoké ciele, rozmýšľa o smrti, o tajomstvách, hovorí o veľkých citoch, o nesmierne dôležitých citoch,“ vysvetľuje Juraj Mojžiš.
Divák, ktorý nepozná Paštékovu tvorbu, by však mal začať na prvom poschodí. Tam sa odvíja jeho cesta „do slepej uličky“, ako to sám nazval – ako nazval svoj „rozchod s figuratívnosťou“.
Sú tam maľby od päťdesiatych rokov po osemdesiate, v ktorých krok za krokom vidno zásadnú zmenu v tvorbe (v živote?) jedného človeka.
Tam niekde sa dajú vytušiť jeho úvahy o farebnej škvrne. „O jej veľkej sugestívnej sile. O jej zvláštnej schopnosti vydrážďovať zmysly človeka,“ ako vravel Paštéka. „Mal som rád kone a celý ten starý svet, v ktorom som žil. Musím priznať, že som mu nikdy celkom nerozumel. Vlastne som do neho nepatril. Bol som iba divákom, aj keď možno v prvom rade. (...) Pre mňa prišiel čas sebapoznávania. Kone sa premenili na symboly.Znamenajú koniec i začiatok.“
Červeno-čierna kompozícia, 120x100 cm (1996)
Stále väčší pôžitok
Keď potom príde divák späť na prízemie a uvidí jeho známu Červeno-čiernu kompozíciu alebo niektoré z diel zo začiatku 90. rokov, sila týchto „škvŕn“ a ich expresie sa ešte znásobuje. „Treba mať ten nevyhnutný kus odvahy, aby sme si uvedomili aj to, čo je iba možné,“ povedal Paštéka a tu je to zrazu kľúčové.
„On bol nesmierne senzitívny a aj preto jeho maľby oslovujú divákov. Kto k nim príde, isto si k nim nájde cestu – ale na druhej strane – čím viac o nich viete, tým väčší z nich máte pôžitok. A to je niečo, čo sa len tak nevidí,“ dodáva Juraj Mojžiš.
Veľkorysý sprievodný katalóg v grafickej úprave Jula Nagya tomu výrazne pomáha. Na vernisáži ho krstil brat Milana Paštéku – Jozef.
A tiež hneď na začiatku vysvetlil, ako to bolo s jeho bratom a s „uhlom odvahy“, ktorý poslúžil ako titul výstavy. „Milan mal odvahu byť vždy iným maliarom, ale stále tým istým človekom. A vždy mal odvahu byť slobodným.“
Sprievodný katalóg k výstave Uhol odvahy.
Modrá špirála, olej na plátne, 70x90cm (1993)
