Dielo Borisa Nikolajeviča Bugajeva (1880 – 1934), známeho pod menom Andrej Belyj, je v našej prekladovej literatúre prítomné prostredníctvom časopiseckých prekladov a knižného prekladu románu Peterburg.
Výber z lyriky Slnečné jasličky (Vydavateľstvo Drewo a srd) sa opiera o tri zbierky – Zlato v azúre, Popol a Urna a predstavuje Andreja Belého ako literárneho modernistu, popredného reprezentanta ruského symbolizmu. Nepriamo tiež ako teoretika tohto literárneho smeru a experimentátora s básnickou rečou.
Symbol, slovo, hudba
Ruská moderna na začiatku 20. storočia čerpala z ducha aristokratizmu, úcty k umeniu, z príklonu k estetizmu a intelektualizmu. Tento ideový a estetický fundament Belyj rozvinul o ďalšie východiská a sformuloval ich v teoretických prácach o symbolizme ako metóde poznania: „symbol prebúdza hudbu duše“; „v symbolizme je vždy prítomná romantika a kult formy“.
V iných požiadavkách nadviazal na Mallarmého, podľa ktorého má básnik skutočnosť vytvárať, vyvolávať, nie iba pomenúvať, a tak prehlbovať zážitok spojený s objavovaním neznámeho a tajomného. Belyj sa plne stotožnil aj s tvrdením, že ak chceme poznať skutočnosť, musíme jej podstatu odhaľovať pomocou intuície. V tomto prípade pomocou umeleckej intuície rešpektujúcej premisu, že umenie je samo sebe cieľom a krása má byť dokonalá. Ako báseň a jej forma, ako z nej prameniaci estetický zážitok. Ako slovo symbolizujúce hudbu a jej dušu.
Belého lyrický subjekt je individualista, ktorý sa vo svojej sústredenosti na seba štylizuje do úlohy nepochopeného. Jeho životný priestor a čas má dve krajné subjektívne polohy. Tou prvou je emocionálna vypätosť a rozorvanosť, formálne vyjadrená abstraktnými slovnými spojeniami temných tónov: „ťarcha zeme“, „chladná mŕtva pustatina“, „predsmrtný chlad“, „čierny prach“.
Druhú polohu určuje láska, pocit šťastia, eufória, predstavy, sny a vízie, a teda lexika svetlých farieb: „slnečné strely“, „jasný deň,“ „jagavá rosa“, „žiara rána“...
Dva skvostné vodomety
Pomyselný stred tvorí hoci báseň Z okna vozňa, v ktorej Belyj siahol po štylistických figúrach úplne inej kategórie: „Matka Rus! To tebe spievam piesne, och, ty surová a nemá vlasť, daj, nech môžem ticho, nepompézne svoj bláznivý život prevzdychať.“
Prekladateľ Ján Kvapil zachoval formálne prvky metaforicky a eufonicky bohatej predlohy, plnej aliterácií. Pôvodnú obraznosť zachoval a osvedčil značnú vynachádzavosť pri hľadaní plnohodnotných, esteticky pôsobiacich rýmov. Nie vždy sa mu však podarilo slabične zjednotiť a významovo kondenzovať výpoveď. Preklad občas sémanticky zriedil nadužívaním jednoslabičných prísloviek, zámen a častíc, zväčša v prospech trojslabičnej, v slovenčine nie celkom prirodzenej stopy amfibrach.
Päťdesiat básní Andreja Belého však pretlmočil spôsobom, na ktorý možno vztiahnuť básnikov verš „moje slová sú skvostný vodomet“.
