Kvalitný film prirovnáva ku kameňu v topánke. Diváka má vyrušovať, pobolievať, rozpitvávať detailne hnus a otriasať ľahostajným publikom. Bolo preto prekvapivé, keď prišla nová trilógia ULRICHA SEIDLA a jeho postavy prvýkrát okrem odporu budili aj sympatie. Nedávno známemu rakúskemu filmárovi trenčiansky Art Film Fest udelil Zlatú kameru za prínos kinematografii, uviedol trilógiu Raj: Láska, Viera, Nádej a vybavil rozhovor pre médiá. Ten bol – z organizačných dôvodov – bleskový.
Filmár bežne neplánuje vyvolávať nepríjemné pocity. Prečo to vy robíte?
„Úlohou filmu nie je veci prikrášľovať. Má prinášať pravdu a robiť z nej tému. A úlohou filmára – aspoň tou mojou – nemá byť zabávať publikum, čokoľvek mu uľahčovať. Práve naopak. Vo svojich filmoch chcem prinášať pravdy, ktorým treba čeliť. Na druhej strane, nie že by mal každý zostať nepokojný. Každý divák totiž vidí trochu iný film a rôzne ho vníma. Niekto azda s nepríjemným pocitom, iný môže pociťovať spokojnosť. Závisí len od neho.“
Neveríte v katarziu?
„Verím, že publikum potrebuje – v pozitívnom zmysle – otras. Divák by sa mal vnútorne zaoberať tým, čo vidí, a z filmu odchádzať nejako obohatený. Filmový zážitok je proces, keď si človek o sebe niečo viac uvedomí. Čosi sa v jeho mysli odohrá a vyvolá zmenu. Práve to je pre mňa podstatné na filme a pre niekoho z publika to môže byť i katarziou.“
Máte dojem, že moralizujete?
„Určite nie. Vo svojich filmoch nekážem nijakú konkrétnu morálku. Postavy sa nesnažím nijako hodnotiť. Nehovorím, kto je ten dobrý a kto zlý, ani kto má vinu na tom, čo sa deje.“
Takže sexturizmus v Afrike, náboženský fanatizmus a posadnutosť chudnutím sú vlastne len spoločensky neutrálne a neškodné javy? Prečo potom o nich robiť filmy?
„Máte pravdu v tom, že myšlienka za mojím filmom predstavuje niečo ako morálku. Princípom je kritizovať spoločenské pomery. A témy, ktoré prinášam, ich majú zlepšiť.“
Štve vás niečo špeciálne na Rakúsku?
„Postavy z mojich filmov môžu byť z Rakúska, ale aj z ktorejkoľvek bohatej západnej krajiny. Mnohí si myslia, že sú to odpísaní ľudia mrhajúci existenciou v neautentickom spôsobe života, ale ja to vidím inak. Pre mňa sú to ľudia, ktorí niečo hľadajú. Majú svoje túžby a za čímsi idú, len akosi nevedia vyjsť so svojimi životnými okolnosťami. Spravidla sú osamelí a hľadajú lásku, čo môžeme pokojne zovšeobecniť na celú západnú spoločnosť.“
Čo to môže znamenať vo vašej trilógii?
„Zoberte si prvý príbeh ženy v rokoch, ktorá na dovolenke v Keni loví na sex mladých mužov. Odohráva sa v treťom svete, kam s podobnými zámermi cestujú ženy všetkých možných národností, nielen Rakúšanky. Druhá časť trilógie podobne tematizuje vieru a hovorí, že podobne univerzálne sú otázky náboženstva. Že napätie medzi moslimským a kresťanským svetom je naším spoločným problémom, ktorý sa nás týka a treba ho riešiť.“
Keď ste filmy nakrúcali doma, publikum za hranicami malo väčšiu radosť. Mohlo si navrávať, že nie u nich, ale v Rakúsku sú také rozšírené rôzne úchylky.
„Možno, ale pravdou je, že už môj druhý celovečerný film sa okrem Rakúska čiastočne odohrával v Česku. Volal sa So stratami sa počíta a nakrútil som ho dva roky po zrútení železnej opony. Už vtedy som sa vydal za hranice a predstavil príbeh staršieho rakúskeho vdovca, čo si hľadal ženu v českom pohraničí. Správne si spočítal, že tam bude lacnejšia.“
Niečo sa odvtedy zmenilo?
„Celý svet sa medzičasom zmenil. Napríklad teraz sú v Európe veľkým problémom ľudia, ktorí musia cez hranice dochádzať za zamestnaním. Tento veľmi rozšírený fenomén ma ako filmára veľmi zaujíma.“
