Okolo nafty zúri globálna diskusia. Renomovaní ekonómovia tvrdia, že nafty je a bude dosť. Iní, rovnako renomovaní dokazujú, že ťažba v týchto rokoch vyvrcholí a potom nastane prudký pokles. So všetkými dôsledkami. Diskutuje sa v médiách, vychádzajú knihy. James Marriot&M.Minio Paluello napísali knihu o ropovode Baku - Tbilisi - Ceyhan. Pri plnej kapacite dodáva na trh 1 % vo svete vyťaženej nafty. Zvýšila sa tak nezávislosť Európy od ruských zdrojov. Obaja autori sú členmi Platformy, kolektívu aktivistov a umelcov. Svoju agendu nešíria pomocou demonštrácií, ale akciami. Svojráznou „performance“ je aj Oil Road. Cestopis, reportáž, historická esej.
Autori sa vydali pozdĺž 2000 kilometrov dlhej „rúry“ a zaznamenali, aké dopady, politické, sociálne, environmentálne, bude mať ropovod na krajiny, ktorými prechádza. To všetko s vylúčením verejnosti. Skúmajú prepojenia medzi peniazmi, mocou a naftou; záujmy koncernu BP (vlastní väčšinu prepravovanej nafty); záujmy Rusov, ktorí počas konfliktu s Gruzínskom (2008) bombardovali aj paralelný ropovod; fatálne škody na životnom prostredí.
Ďalšiu knihu o nafte, Fuel on the Fire, napísal Gregg Muttitt. Vysvetľuje, prečo sa tak dlho nedarilo zvýšiť produkciu nafty v Iraku po americkej invázii. Prečo sa na udelených koncesiách podieľa viac čínskych a ruských ako amerických a britských spoločností. Muttitt nepopiera, že Američania v Iraku zasiahli aj pre naftu (Wolfowitzovo a Cheneyho memorandum z roku 1992). Išlo predovšetkým o to, aby nafta z Iraku prúdila na svetový trh. Bez ohľadu na to, kto ju ťaží. Bez nerovnoprávnych zmlúv, tak ako to bývalo v minulosti.
Pôvodné plány vážne brzdí pretrvávajúca nestabilita. Na ziskoch z nafty sa chcú, okrem šiitov, podieľať aj sunniti a Kurdovia. Napriek tomu Irak (podľa prognózy International Energy Agency) už v budúcom roku vyťaží viac nafty ako Irán.
Dôsledky nestability na Strednom východe analyzuje Jeff Rubin v knihe The Big Flatline. Autor sa nazdáva, že sa pretrvávajúci chaos v tejto oblasti ceny nafty opäť zvýši. Hrozbu umocňuje fakt, že nové globálne zdroje, väčšinou pod morom, sú vo veľkých hĺbkach. Ťažba bude čoraz nákladnejšia. Bez ohľadu na eufóriu, ktorá sa rozpútala okolo naftonosných pieskov a bridlíc. Rubin, donedávna hlavný ekonóm veľkej kanadskej banky, tvrdí, že sa budeme musieť uskromniť. Nezameriavať sa iba na zvyšovanie produkcie energie, ale šetriť ňou. Dômyselnými inováciami. V priemysle, v domácnostiach, v doprave. Až aj pre globálne otepľovanie. Z pohľadu rozvíjajúcich sa krajín to nie je bohvieaká perspektíva. Hoci ktovie: v Indii dokážu vyrábať neobyčajne lacné, trvanlivé, energiou šetriace spotrebiče aj pre milióny najchudobnejších.
