ZUZANA CIGÁNOVÁ sa nezľakla toho, že ju poniektorí možno nikdy neprestanú označovať len za píšucu herečku. Divadelná skúsenosť ju naučila citu pre rytmus a melódiu reči. Jej próza je jemná, mäkká a ľubozvučná, podobná hlasu, ktorý poznáme z divadla či filmov.
Prečo ste začali písať?
„Lebo sa mi chcelo. Lebo keď to človeku chvíľami ide, je to pasia. Lebo človek sa potrebuje podeliť o svoj názor. A je jedno, či to zahráte, alebo napíšete. Mico Huba vravel, že talent je ako štupeľ. Že je nepotopiteľný. Vyžblnkne na nečakaných miestach... A pretože jediné, čo vás v škole neučia, sú medziľudské vzťahy. Aj rodičia sa trochu hanbia o nich debatovať. Len umenie, všelijaké umenia, sú tu na to, aby sme sa dozvedeli o trápeniach a radostiach iných. Veľkých, malých, černochov, moslimov, voľakedy aj teraz. Aby sme sa dozvedali, že všetci sedíme na jednom konári. Takže nad knižkou, či v divadle, môžeme rozmýšľať aj nad svojimi malérmi... Lenže ľudia si vravia, takto je len v románe, alebo vo filme. A ďalej sa trápia so svojím životom celkom nepoučene. Ako by nikdy nič nečítali.“
Pri akých knihách ste vy rozmýšľali o vlastných maléroch?
„V najcitlivejších časoch ma opantal Francis Scott Fitzgerald. Dokázal opísať nezachytiteľné. Poryvy duše, vznik nálad.“
Kritik Jozef Bžoch aj na vašej predchádzajúcej knihe ocenil práve to, že viete povedať nepovedané a nedopovedané vynikajúco naznačiť. O knihe Šampanské, káva a pivo povedal, že je medziriadkovou prózou. Vaše najnovšie Špaky v tŕní by mohli sa dali pomenovať aj ako medzibodková prózou.
„Hej, bodky sú trochu smiešne. To sa len pokúšam napísať, ako sa rodia myšlienky. Ako povstávajú jedna cez druhú, ako jedna potláča druhú. Alebo ako sa človek zľakne, alebo ako sa zaľúbi. A moja prvá kniha sa napríklad otvára ako kalendár. Myslela som, že tak sa bude lepšie čítať večer v posteli. Ale potom zistíte, že sú to hlúpe nápady, drzosti, že čo je overené, je overené. A že treba písať jednoducho . To len moja mama hovorila, že čo človeku príde na um, to by mal aj uskutočniť. Ale isto nemyslela bodky.“
Stalo sa písanie pre vás už pravidelnosťou alebo ide u vás o nárazovú činnosť?
„Starnutie so sebou prináša všeličo nové. Aj dobré záležitosti. Napríklad vnukov. A napríklad uvidíte, že nemusíte celý život robiť to isté. Ale, že všetko so všetkým súvisí. A tak som z jednej z mojich knižiek urobila adaptáciu pre nový priestor nášho divadla, ktorý sa volá Modrý salón. Ingrid Timková zrežíruje a moji vzácni kolegovia Robo Roth, Jana Oľhová, Petra Vajdová a Rišo Stanke zahrajú malú inscenáciu, čo sa volá Pes bude rád. Veľmi sa teším na premiéru. Možno nebudem mať trému.“
Aj v Špakoch v tŕni cítim prípadný monodramatický materiál. Nehráte si doma niekedy svoje texty?
„Nie, ale nahlas si ich sem-tam čítam. Rytmus textu je veľmi dôležitý. Lebo rytmus je všade. Okolo nás aj v nás. Jasá, alebo sa zasní, trochu ako v básni.“
Špaky v tŕni?
„Taký je môj pocit z milovanej Bratislavy – zašpinený. Zasvinený. Je to prejav nedostatku dobrého normálneho vlastenectva. Nezáleží nám na našej škvarke zeme. Brusel, kam chodím za dcérou, je samá zeleň, všade sú kvety, všetky stromy sú obriadené. Na každom jednom záleží.“
Meno hlavnej hrdinky tejto knihy – Pipina - evokuje skôr sebavedomú babu, nie ženu, ktorá býva občas tichšie ako tieň, či nie?
„Viem, že moja kolegyňa Gabika Dzúriková hrá postavu s takýmto menom v seriáli. Ale aj Zuzky a Katky sú každá iná. Mne moja maminka hovorila Pipinka a dávala mi korunu, keď som vydržala päť minút mlčať. Ibaže tejto mladej panej sa všeličo nedarí a nik ju nemá rád, tak sa rozpráva nahlas sama so sebou – Pipina, že sa nehanbíš, Pipina, ty by si si zaslúžila...“
Pipina sa nepresadzuje veľkými gestami.
„Ale keď ide o život dieťatka, spraví, čo treba.“
Je poukazovanie na nenápadnosť súčasťou vášho svetonázoru?
„Ja dúfam, že každý je aspoň pre niekoho – nápadný a zaujímavý. A dúfam, že my – nenápadní, obyčajní ľudia sme zaujímaví pre tých ktorí o nás rozhodujú. Ak nie, treba poukazovať a písať zasa o tom. Človek rozmýšľa, kedy sa to vlastne z našich spolužiakov stanú ľudia, ktorí sa nestarajú o vymožiteľnosť práva, či výtlky na cestách, ale iba o svoju moc, domy a peniaze. A myslím, že ten kto je egoista, či podvádza, či chytračí vo svojej profesii, nech už je čímkoľvek, sa správa rovnako aj v súkromnom živote. Aj o tom bola moja knižka K + K.“
Z toho, ako o nej píšete, je vidno, že Pipinu máte veľmi rada.
„Ja mám rada všetky svoje postavy. Keď som napísala hru o divadle, pýtali sa ma, ktorá z postáv som ja. Odpovedala som, že ja som všetci. Ak som v tomto románe niekto, tak som tá hrozná mama, ktorú hrdinka spomína.“
Dopriali ste jej ale aj happyend.
„Pipina má jednoducho šťastie! Prečo by nemohla mať štígro? Aj z koncentrákov sa niektorým pošťastilo vrátiť. Aj Andy Murray vyhral Wimbledon.“
Veľká časť knihy je venovaná snom, na ktoré je Pipina priam virtuózkou. Prečo?
„Každý sa musí nejako brániť, nájsť si svoj spôsob odfrknutia, prežitia. A Pipina je interesantný človek. Čím jej je horšie, tým farebnejšie sa jej sníva. Vám nie?“
Dokážete byť dosť krutá k manželovi hlavnej hrdinky, ktorého jedinou snahou je mať sa dobre a ktorý si nikdy nedokáže priznať chybu.
„Nie som krutá, iba zaznamenávam. A nie sú to iba muži. Niektorí ľudia sa jednoducho chcú mať vždy čo možno najlepšie. Vycucať chvíľu ako citrón a šupku nechať druhým. Nech sa na nej šmýkajú. Ale oni nebudú vedieť, že táto knižka je o nich. Ani ich to nenapadne. Sú veľmi sebavedomí. A prefíkaní, hneď sa zatvária ako najväčší sympaťáci... A tí, čo z večera do rána sedia v tých krásnych vilách, si zasa myslia, že sú veľmi šikovní. A my nie.“
V kritike k tejto knihe uverejnenej vlani v Knižnej revue sa píše, že ste sa s veľkou rezervou preniesli nad ženskú literatúru. Aký k nej máte vzťah?
„Voľakedy dávno som prečítala zopár „Srdéček v pasti.“ Zopár prvorepublikánských rozprávok pre puberťáčky. Možno ma dokonca poznačili. Ale ani na um mi neprišlo porovnávať sa s takou prózou. Nehovorím, že moja je lepšia, jednoducho to nie je ten typ literatúry. Moja dcéra ma vždy so smiechom navádza, aby som písala také romány pod pseudonymom. Aby som si zarobila. Lenže ak niečo píšete, overujete si to vlastným pocitom, srdcom, životom. Pri takejto literatúre by som nevedela skontrolovať, či je to dobre.“
O čom bude vaša ďalšia kniha?
„To ešte iba tuším. Niežeby som nezačala, ale zatiaľ to nie je nič vážne. Vážne je napríklad, že umrel Milan Čorba. Lebo druhý taký nie je a nebude. Volal ma Kapsa. Lebo dával prezývky. Lebo Cigo Rigo Kapsa, predal koňa za psa.“
