FOTO - USA FILM
Dostávam päť centov za slovo, takže sa nikto nemôže čudovať, že som trošku obšírnejší, povzdychne si Ed Crane (Billy Bob Thornton) v závere posledného filmu bratov Joela a Ethana Coenovcov Muž, ktorý nebol.
Americkí bratia Ethan a Joel Coenovci si ctia tradície odjakživa, teda i vo svojej novinke Muž, ktorý nebol. Píšu vždy spolu, Ethan je potom producentom a Joel režisérom. Ak vyhrajú pár festivalov alebo dokonca získajú Oscara, nezbláznia sa z toho, držia sa naďalej svojej osobitej noty. Obsadzujú svojich dvorných hercov. A zaujíma ich stále rovnaký antihrdina, celkom všedný malý človiečik, ktorý sa diletantsky zapletie do malého zločinu a z rozbehnutého vlaku osudových prechmatov už nedokáže vystúpiť.
Taký je i kaderník Ed zo zapadnutého kalifornského hniezda, kde nekonečnosť času lenivo kvapká z každého slova, z každej rodinnej večere, na ktorú prichádza manželkin šéf a milenec v jednej osobe, z každého chlapčenského nezbedníctva, ba i z manželkinho uzívaného mechanického „milujem ťa“, keď jej Ed poslušne holí nohy. Ale to už sa znalci Coenovcov nedočkavo vrtia, pretože tušia, že zdanlivo nevinná britva ešte príde k slovu. Ed sa totiž pokúsi využiť svoje trpené parohy aspoň na vydieranie, a plán sa zvrtne.
Nie je podstatné, koľko tragédií na seba dejový reťazec naviaže. Snímka Muž, ktorý nebol, stojí na celkom iných pilieroch. Jedným je sám hrdina, groteskný rytier smutnej postavy, ktorého Billy Bob Thornton hrá s neodolateľne strnulou tvárou tichého upíra zo starých hororov. A druhou oporou filmu je ako vždy štýl, v tomto prípade návrat ku koreňom čierneho žánru zvaného film noir, podporený i čiernobielym materiálom a dátumom udalostí, situovaných na prelom štyridsiatych a päťdesiatych rokov. Každý záber, každý tieň, každý pohyb má svoj účel i význam, svoju obrazovú kultúru i náladovú bravúru prinášajúcu celú škálu pocitov. Hra vyčkávajúceho napätia medzi nehybnými figurínami v nočnom obchodnom dome je len predkrmom pre divákov s vytríbeným vkusom - a s množstvom času. Lebo pre milovníkov besných naháňačiek a žiarivej červenej krvi je svet Coenovcov príliš pomalý, vláčny, puntičkársky, hoci sa i v očiach netrpezlivých vykupuje humorom, často zrodeným z protikladu videného a počutého.
Ale kto si rád vychutnáva čistý štýl a jemné absurdity, ako je strihanie holohlavého či holičova filozofická meditácia, „kde sa tie vlasy stále berú, prečo stále rastú“, ten sa s potešením uvelebí v čiernobielej ríši bývalých čias, kam každú chvíľu ako by mal vstúpiť súkromný detektív Phil Marlowe, dať si nohy na stôl, zapnúť ventilátor a sledovať obláčky dymu z cigarety v nehybnom horúcom vzduchu tej okolitej márnosti.
