„Radšej budem smiešna ako zúfalá,“ hovorí česká režisérka ALICE NELLIS. S pochopením nakrútila film o štyroch muzikantoch, ktorí po rokoch oživujú svoju kapelu. Komédia s Bolkom Polívkom a Mariánom Geišbergom v hlavných úlohách získala pred dvomi týždňami cenu publika na festivale v Karlových Varoch. Dnes je už Revival aj v našich kinách.
Aké je v Česku postavenie rockera?
„Česko je taká komická krajina. Aj keby ste tu boli ako hudobník super úspešný, nikdy sa nebudete mať tak ako hudobník v Anglicku, kde má rock tradíciu a kde sa spieva v jazyku, ktorý sa predáva po celom svete. Čeština nie je veľmi spevný jazyk – slovenčina je ešte celkom v poriadku a nikto jej nerozumie. Rozumejú jej len Česi. Lenže tí sú, bohužiaľ, ironický národ.“
Česi všetko vysmejú?
„Vysmejú, všetko zrelativizujú a boja sa priamych emócií. S tým musí český rocker neustále bojovať. Rock nie je zrovna intelektuálna muzika, v rocku sa ide na vec priamo – a keď idete na vec priamo, môžete byť smiešny. Preto vravím, že český rocker je veľmi statočný človek.“
Prvý revivalový koncert vašej filmovej kapely sa odohral v prostredí, ktoré pripomína zábavy zo starých filmov Miloša Formana. Tak málo sa hudobná kultúra v Česku zmenila?
„No, veľmi sa neposunula. Trochu sa možno zmenila len hudba samotná, hoci... Už Forman vtedy vystihol, aká nedôvera u nás vládne voči čomusi, čo nepoznáme. Istú nedôveru máme aj k revivalovým kapelám – síce ich poznáme a vieme o nich, ale veď nevieme, ako to s nimi vyzerá teraz. Ľudia vyčkávajú, a až keď ich opantá a strhne atmosféra, sú ochotní na niečo nové pristúpiť.“
Čo v takom prostredí udrží kapelu pohromade?
„To kapely ťažko dosahujú, a je jedno, či ide o rockovú skupinu, alebo kvarteto vážnej hudby. Jej členovia žijú spolu ako v manželstve, ale bez sexu – teda bez sexu navzájom a bez detí. Nie je medzi nimi to, čo inak vzťahy stmeľuje. Iné problémy zase prichádzajú, keď kapela začne byť slávna, pretože sláva mení každého inak. A inak ich mení aj vek. Začínajú ako mladí a bez záväzkov, potom sa však niektorí z nich oženia, majú deti, už si nechcú ani nepotrebujú užívať a po koncerte utekajú domov. Alebo sa objaví nejaká Yoko Ono.“
Čo je to za zákonitosť, že sa zväčša Yoko Ono objaví?
„Býva to spojené s ambíciami a nenaplneným talentom. Yoko Ono viníme z toho, že sa rozpadli Beatles, ale ja ju viem pochopiť. Byť manželkou rockera je veľmi ťažké, má veľmi silnú konkurenciu. Čo má robiť, keď ho ľúbi a nechce oňho prísť? Samozrejme, že ho chráni. No, bohužiaľ, tak, že to iných ničí.“
Revival je film o mužoch, ktorí sa po rokoch rozhodli obnoviť kapelu. Ako ste sa vžívali do ich pocitov?
„Snažila som sa nájsť dôvody, prečo by sa do toho mali pustiť. Každý mal nakoniec nejaký iný a ani jeden nemyslel na to, že tým najlepším dôvodom na comeback je, že môžu znovu hrať a byť spolu. Pri písaní sa vždy pýtam: Keby som bola týmto človekom, čo by sa mohlo stať? A keby sa to stalo, čo by urobil ten druhý? A nakoniec som v scenári dospela k tomu, že kapela je sama prekvapená, akú radosť z revivalu má.“
Čo museli vaši herci urobiť, aby ste uverili tomu, že vo vašom filme môžu vyzerať ako skutočná kapela?
„Viedol ich Honza Ponorka, to je ten, čo hrá slepého bubeníka. On napísal všetku hudbu a hercom pomáhal v tom, ako sa chytiť nástrojov. Dával im tipy, ukazoval rôznych muzikantov. Vravel: Pozri, tento sa takto postaví, keď hrá sólo. Tento je zase hanblivý, na pódiu nič nerobí. A tamten iba behá, akoby nikoho nepočúval a na nič sa nesústredil. Niežeby ich do takých modelových prípadov nútil. Herci si len museli vybrať to, čo zodpovedalo ich postave.“
Robili to, čo ste si ako režisérka predstavovali?
„Už som sa naučila, že mať predstavu je užitočné a že treba byť dobre pripravený. Lenže najdôležitejšou úlohou aj tak bolo správne vybrať hercov. Vybrať ich tak, aby si rozumeli, ladili spolu, mali talent a hodili sa na postavu. Potom im už len treba dať priestor. Bola by škoda ich nejako animovať, keď oni môžu priniesť veci, ktoré by som si ja ani nevedela predstaviť. Boli to všetko zodpovední herci, veci nerobia automaticky, majú ich premyslené. A tak, ako to už na koncerte býva, keď vybehli na pódium, išli si vlastnou cestou. To som nemohla narežírovať. Buď mi čosi také dajú, alebo nie. Mohla som ich o to len pekne poprosiť.“
Vaše postavy vo filme riešia, či má zmysel vrátiť sa, či ľudí budú ešte zaujímať starí rockeri. Vás trápilo, či diváci budú chcieť ísť do kina na skupinu starnúcich hercov?
„Na tomto filme bolo perfektné to, že som to dostala ako zadanie od producenta. Tento problém som teda riešiť nemusela, keďže ja nie som ten, kto film predáva. V tomto smere som veľmi nezodpovedná. Tešilo ma, že som nemusela ani nikoho obháňať a vysvetľovať im, aké by bolo fajn nakrútiť film o starých ľuďoch. A zároveň ma tešilo, že budem pracovať s ľuďmi, ktorí majú skúsenosti a ktorých si vážim.“
Čo ste získali spoluprácou s takýmito hercami?
„Veľa zažili, veľa vedia o svete, to sa vždy prejaví. A sú profesionáli. Mňa pritom bavilo, že ich môžem posunúť na miesto, kde ešte neboli. Sú to herci, ktorí už veľa a často hrali, problém je, že sme si o nich už kedysi dávno urobili nejaký obraz. Očakávame od nich stále to isté, to, čo hrali v mladosti. Napríklad, Bolek Polívka. Všetci chcú od neho komédie, preto nemal veľa vážnych rolí. Aj v našom filme sa javí ako veselý človek, v skutočnosti však dostal najvážnejšiu postavu.“
V roku 1996 mnohých prekvapil, keď hral kňaza v dráme Zabudnuté svetlo.
„Milujem ten film. Aj vďaka nemu viem, aké jemnosti dokáže Bolek zahrať. Teraz som ho umiestnila do kapely, kde každý vtipkuje, len on je vážny, veriaci človek. Pohľad naňho ma dojímal. Mirek Krobot je zas intelektuál, vážny, sústredený človek, tak som ho skúsila obsadiť do úlohy, ktorá je jeho protikladom. To, že hrá na hudobnom nástroji, nie je proti jeho podstate, ale keď sa na konci filmu rozkričí... Režisér by mal v ľuďoch hľadať nové možnosti, nakrútiť ich zo stránky, ktorú ešte nepozná, len tuší, že tam v nich kdesi je.“
V Karlových Varoch ste s Revivalom získali cenu divákov. Viete dnes spätne vystopovať, čo bolo tým elementom, čo na ľudí zapôsobil?
„Možno sme len prosto mali dobré publikum. Nie vždy vás stretne to šťastie, že ho dostanete. Karlovarské publikum sa týždeň pozeralo na filmy, ktoré boli zväčša ťažké, o chorobe, smrti. Mnohé priniesli problémy a nechali ich ležať na pleciach divákov. Možno sme mali úspech preto, že Revival bol zrazu po tom namáhavom týždni iný. Aj on sa v podstate zaoberá ťažkými témami, ale z úplne inej strany.“
Keď ľudia bojujú proti starobe, neraz to býva smiešne. Máte nejaký nápad, ako to robiť dôstojne?
„Treba mať najmä nadhľad a odvahu. Človek sa musí vykašľať na to, čo si myslia druhí. Napokon, to je aj výhoda staroby, že sa možete na toľko vecí vykašľať! Na budúcnosť, na kariéru, na to, ako pritom vyzeráte. Aj ja budem radšej smiešna ako stará. Alebo zúfalá.“
