Budem so všetkými hovoriť, nech už sa medzi nami stalo čokoľvek

KNIHA TÝŽDŇA / RYBÍ KREV

Román možno čítať ako príbeh boja malých ľudí s veľkou mocou alebo boja malých ľudí o svoju identitu

„Budu si odškrtávat jména. Všechny se seznamu chci vidět, mluvit s nimi, dívat se jim spříma do očí. Ať už se mezi námi kdysi stalo cokoli,“ vraví štyridsaťročná Hana na ceste z Prahy do Českých Budějovíc, na kufri ceduľka z letiska v Rotterdame, rok 2008. Jiří Hájiček tým prekvapivo hneď na prvej strane románu Rybí krev (Host) – Knihou roka v cene Magnesia litera 2013 - otvára celú mapu príbehu, udáva presné priestorové aj časové súradnice a pomenúva dvanásť postáv, ktorými sa v románe bude zaoberať.

Úvod je rýchly ako prvý rozstrel pri biliarde, jednou ranou všetky dôležité postavy postaví do určitej polohy, do vzťahu s hlavnou hrdinkou Hanou, načrtne ich hlavné povahové črty – otec grobian, chorľavá mama, ktorá problémy vytrvalo zametá pod koberec, brat kriminálnik, Zdeněk, ktorému ublížila, Peter, pre ktorého má slabosť, Naďa, Olina, kronikár Tušl, doktorka Brejchová. Hana má od začiatku jasný zámer, po pätnástich rokoch strávených v cudzine vracia sa domov, do polozatopenej dediny na brehu Vltavy, za otcom, pre ktorého je stále neschopným dievčaťom, za strateným bratom, ktorého adresu nikto nepozná, za kamarátmi z detstva. Má v úmysle uzavrieť staré záležitosti, dopovedať nedopovedané rozhovory, nájsť brata, pozrieť sa do dediny, kde strávila detstvo a ktorej časť zatopila voda pri stavbe Temelína. Vracia sa už ako dospelá skúsená žena, ktorá sa v cudzine naučila niečo, čo ju rodičia nenaučili, pretože tak sami nerobili – rozprávať sa, klásť otázky a trpezlivo sa dožadovať odpovedí.

Len nehýbať balvanmi

Na konci prvej kapitoly môže mať čitateľ pocit, že už vlastne všetko vie, že to, čo nebolo pomenované, si ľahko domyslí, a teda netreba pokračovať. Ďalšie kapitoly označené ako Kóta 370,5, ktoré nás zavedú späť do rokov osemdesiatych, do Haninho detstva, však Hájiček postavil úplne inak – na postupnom systematickom odkrývaní súvislostí a vzťahov ohraničených riekou, malými dedinami stojacimi na jej brehu a atómovou elektrárňou. Text plynie ako rieka, na ktorú sa často odvoláva, plynulo, pomaly, dôsledne. Rieka, ktorej prameň vyráža v plnej sile, naberá vodu z malých potokov, aby sa na konci ticho rozlial pri povodni do polí, podomlel a vyhĺbil koryto a v meandroch ovinul ľudské sídla.

Hájíček sa rovnako pomaly a dôsledne dostáva hlboko pod povrch tých najbežnejších situácií v životoch ľudí, ktorí vyrástli v osemdesiatych rokoch na českom vidieku. Tieto situácie opisuje presvedčivo a prirodzene, bez snahy o umelú dramatizáciu alebo nečakané zvraty, ktoré by možno človek v románe takéhoto rozsahu očakával. Postavy konajú logicky, správajú sa prirodzene, občas predvídateľne. Rieku jeho románu nenarúšajú žiadne roztrhnuté hrádze. Rodiny sa snažia všetky trhliny potichu zahladiť, nehýbať balvanmi, ktoré trčia zo zdanlivo pokojnej hladiny, najmä nie pred cudzími, veď čo by na to povedali...

Dve rany

No i napriek tomu textu nechýba napätie - stále sa vynárajú nové, zneisťujúce otázky. Pod hladinou je veľa zlého, no o tom sa nehovorí. Tehotenstvá, rozchody, alkohol, podvody. Na brehu kulisy bežné v tých časoch aj u nás – družstvo, záhrada, storočné chalupy, komunál, krčma, dedinská zábava, na zábave opité dievčatá, mladíci v opravenom žiguláku rátajúci dni do odvelenia na vojnu, skromné plány, ako prežiť zvyšok života v socialistickej spoločnosti, dokončiť školu, vydať sa, mať dve deti a dom v dedine, kde vyrástli rodičia. Kým do až smutne banálneho života nevstúpi záujem blaha väčšiny – v prípade tohto príbehu je to elektráreň.

Temelín je tu však len zástupcom moci, ktorá zásadne a opakovane vstupuje do životov ľudí, neschopných ubrániť sa (zmena režimu, vojna, znárodňovanie, vyvlastňovanie). Keď v roku 2008 rehabilitujú Haninho deda, jej otec konštatuje: „Tímhle výnosem soudu se můj táta, který je čtyřicet let mrtvej, může vrátit do rodný vsi, která už dvacet let neexistuje, protože ji zbourali kvůli jaderný elektrárně...“ Medzi najsilnejšie momenty románu patria práve pasáže venované generácii, ktorej nebolo umožnené dožiť vo svojich chalupách a na ktorú dopadli dve rany - v päťdesiatych rokoch kolektivizácia a v osemdesiatych rokoch nútené vysťahovanie do budějovických panelákov s výhľadom na chladiace veže elektrárne.

Rybí krev môžete čítať ako príbeh boja malých ľudí s veľkou mocou alebo ako príbeh boja malých ľudí o svoju identitu, svoje miesto v rodine, v čase a priestore. V tej druhej rovine nájdete určite mnoho paralel so svojím vlastným životom.