Má príjemný hlas, pôsobí veľmi priateľsky, hovorí otvorene, no v autorizácii zvažuje každé slovo. Pri odchode z ateliéru, ktorý má v najstaršom dome na ulici, medzi bránou ešte raz prízvukuje: „Mnohí chcú vedieť, či chcem týmito príbehmi šokovať, alebo provokovať, ale to je absolútne nepochopenie toho, čo robím.“ Pri pohľade na jeho tvorbu je však pochopiteľné ihneď, prečo to hovorí. Nie je to totiž nič príjemné ani priateľské, no bezpochyby otvorené. Nie je to nič, pred čím by človek na chvíľu necúvol, neurobil grimasu odmietnutia či priam zhnusenia. Nech totiž Gerboc namaľuje hoci aj zátišie s kvetmi, ide z toho nekonečný žiaľ a desivá predtucha úpadku. V českom vydavateľstve Arbor vitae mu práve vyšla rozsiahla monografia. Volá sa výstižne: Sezóna v pekle. Vitajte.
Už na strednej škole ste študovali grafiku. Čo vás viedlo k umeniu?
„Môže to znieť ako klišé, ale ja som nikdy nechcel robiť nič iné ako obrazy, ani ako dieťa. Možno za to môže otcova obrovská knižnica, v ktorej boli okrem poézie, prózy a filozofie aj knihy o umení.“
Mali ste vtedy nejaké predstavy o tom, čo to znamená – byť maliarom?
„Pamätám si už iba na fragmenty toho, čo sa mi vtedy odohrávalo v hlave – bola to zmes romantiky a osudovosti. To, čo to znamená, viem teraz už oveľa lepšie.“
Vravíte, že ste vždy chceli byť maliarom, ale po strednej škole ste na VŠVU pokračovali v grafike. Prečo?
„Na maľbu som vtedy nešiel zámerne. Vždy som v obraze potreboval cítiť príbeh a v tom čase som mal pocit, že štúdium maľby sa zaoberalo najmä jejformálnou stránkou. Neriešilo príbeh či emóciu, ktoré som ja považoval za najdôležitejšie. Niet dobrého obrazu bez silného príbehu. Veril som, že grafika ma k nemu privedie. A napokon – maľbou, ale aj filozofiou a vizuálnou komunikáciou som sa zaoberal na štúdiách v zahraničí.“
Ako sa teda dnes cítite vo svojom vytúženom povolaní?
„Zdá sa mi, že každý, kto začína s maľbou, je plný pozitívnej eufórie a neuvedomuje si, koľko démonov odrazu striehne na každom kroku. Mimo práce na ne niekedy neexistujú objektívne dôvody, no v ateliéri je to iné. Vynárajú sa predo mnou pojmy, v akých som nikdy nerozmýšľal a nie sú vždy príjemné. Napríklad – márnosť a provizórium, alebo – ako to výstižne pomenoval Petr Vaňous vo svojom texte – akýsi hlbinný smútok. Usilujem sa ich odháňať, ale niekedy sú priveľmi silné a na ich vymazanie je už treba oveľa viac energie ako kedysi.“
S čím ten hlbinný smútok súvisí?
„Súvisí s nutnosťou hlbokého prežívania každého deja, ktorý sa objaví na plátne. Mohly-Nagy niekde písal o človeku na horskej dráhe, ktorý automaticky zatvára oči vo chvíli strmhlavého pádu. Poznamenal, že ak by tam bola kamera, tá by oči nezatvorila. To je jeden z podstatných momentov– nemôžeme si dovoliť zatvárať oči pred neznesiteľným. Bolo by to veľmi pokrytecké. Ak prijímame city a emócie naplno, tak s nimi, bohužiaľ, nevyhnutne prichádza aj smútok.“
Okrem smútku sú z vašich obrazov zrejmé aj pocity temnoty, skazy, ľudskej agresivity. Prečo práve tieto?
„Možno práve spomínané pocity márnosti a provizória určujú môj občasný monštruózny pohľad na realitu. O niektorých veciach je však zložité hovoriť. (ticho) Niekedy je maľba len sústavným bojom s démonmi. Každý si hľadá spôsob, ako im uniknúť. Negovať ich je asi cynickejšie, ako s nimi pracovať. Pri niektorých obrazoch som sa rozhodol pre tú druhú možnosť. Je to akási burcujúca potreba, že musím zaznamenať práve tieto príbehy a nijaké iné, no tá potreba sa nedá presne opísať.“
Svet umenia funguje v rámci istých vzťahov a jedným z nich je vzťah umelec – teoretik. Nemali ste obavy, že pre vás nebudú mať teoretici pochopenie?
(ticho) „Myslíte si, že ešte máme čas na nejaké kompromisy? Alebo že si môžeme dovoliť ulahodiť všeobecnému vkusu na úkor nášho presvedčenia? Alebo vkusu a očakávaniam konkrétneho teoretika? Alebo prijať pravidlá akéhosi pseudokultúrneho establishmentu, ktorý vás núti dodržiavať jeho pravidlá? (ticho) Ani na jedno z toho nemám chuť. Nemá zmysel niekoho presviedčať o čomsi, čo je už dávno za mnou. Navyše situácia na Slovensku je špecifická. Slovenskí speváci účinkujú v LaScale, chirurgovia zvládajú unikátne operácie v zahraničných nemocniciach, ale nás najviac zaujíma stotisícová bižutéria akejsi opitej moderátorky v televíznom bulvári. A čo sa týka niektorých teoretikov – akosi sa u nás nehovorí o ich psej povinnosti plošne a bez selekcie mapovať scénu, nehovoriac o tom, že títo kurátori už dnes vynášajú súdy o tom, čo by malo byť posudzované až z odstupu rokov. Myslím, že to nie je zdravá situácia.“
Zázemie ste našli v Česku. Dvakrát ste vystavovali v galérii Rudolfinum, s českými kurátormi Ottom M. Urbanom a Petrom Vaňousom spolupracujete už niekoľko rokov. Oni vám rozumejú?
„Áno, rozumejú.Považujem za podstatné rozprávať sa s ľuďmi, ktorí vám majú čo povedať. Nemusí pritom vždy ísť iba o profesionálny vzťah. V tomto prípade sa z profesionálnej spolupráce stalo priateľstvo, a to je pre mňa ešte podstatnejšie.Samozrejme, občas si sadneme aj na pivo a bavíme sa o všeličom, nielen o práci, ale keď príde reč na obrazy, tak cítim, že je to prínosné, že to nekĺže po povrchu.“
Dlhšie spolupracujete aj so slovenským filozofom Miroslavom Marcellim. Prečo?
„Spojenie maľby a filozofie mi vyhovuje. Nezdá sa mi totiž, že by sa bez nej dobrý obraz zaobišiel. S Miroslavom Marcellim sme na seba natrafili spontánne. Hľadal som niekoho, kto sa na umenie pozerá z iného územia, lebo sa mi zdalo, že pre maliara je to lepšia cesta. Pre potvrdenie alebo vyvrátenie toho, čo má v hlave, potrebuje niekoho, kto nerieši formálne záležitosti maľby. “
Čo vlastne dáva umelcovi teoretik?
„Teoretici a kurátori sú prostredníci, ktorí dokážu umelca povzniesť, ale aj mu veľmi ublížiť. Už pred rokmi som sa sám seba pýtal, či má kurátor objasňovať kontext obrazu v širších súvislostiach, alebo či môže vysvetľovať niektorý z mojich obrazov - či si môže nejaký kurátor, ktorý má úplne iný okruh záujmov, privlastniť právo na vysvetlenie toho, čo sa odohráva v mojom mozgu a posúvať to ďalej?“
Aká je odpoveď?
„Teoretikov, s ktorými je radosť komunikovať, nie je až tak veľa.“
Je nevyhnutné, aby boli títo teoretici či diváci z nášho kultúrneho prostredia?
„Žijeme vo zvláštnom vákuu medzi Východom a Západom. Zdá sa mi, že galeristi a kurátori zo Západu v našom umení dlho hľadali reflexiu doby, ktorú sme zažili pred rokom 1989. Akoby stále pátrali po nejakej východnej exotike. Dnes však už ňou nemôžeme byť zaujímaví. Nie sme tu zakonzervovaní a aj naša maľba už dávno cíti potrebu reagovať na udalosti, ktoré sa odohrávajú mimo nášho mikroúzemia. To však neznamená, že máme preberať vzory, ktoré nám nepatria. Ak sa ktosi pokúša opisovať inú skúsenosť myslenia ako svoju vlastnú, tak je to vždy neúprimné a smiešne. A občas sa mi zdá, že rovnako aj príbeh obrazu môže pochopiť len ten, kto má približne rovnakú sociálnu skúsenosť alebo vizuálnu gramatiku ako ich autor.“
Čítať príbehy vo vašich obrazoch môže byť zložité – niekedy v nich spájate rôzne historické postavy a výjavy: Ku Klux Klan, sado-maso, koncentračné tábory, citujete maliarov, filozofov, Iana Curtisa aj Nicka Cavea. Rátate s možnosťou, že ich divák nedokáže pochopiť?
„Môj pohľad je v tomto priam kacírsky a uvedomujem si, že môže vyznieť veľmi cynicky. (ticho) Verím v citlivosť nezainteresovaného diváka, no divák si rovnako ako maliar musí definovať svoju pozíciu. Maliar má dve cesty – buď sa sústredí na neustále vysvetľovanie toho, čo už sám dávno prekročil v tvorbe aj v živote, alebo sa radšej nechá posmeľovať reakciami divákov, ktorí sú s ním schopní držať krok.“
Pre ktorú možnosť ste sa rozhodli?
„To je, myslím, jasné.“
Bolo to niekedy inak?
„Nikdy som o inej možnosti nerozmýšľal. Zdá sa mi to ako jediná úprimná cesta k sebe samému. A navyše, ako jediná cesta, na ktorej sa bezpečne dajú zlikvidovať všetci démoni dezilúzií. Pochybnosti, prirodzene, zostávajú a sú nesmierne dôležité.“
Pôsobíte ako milý človek, kde sa berie toľko násilia, agresivity a temnoty, ktoré stvárňujete?
„Faktom je, že neverím v nijakú ideologicky podmienenú šťastnú budúcnosť, nech vychádza z ktorýchkoľvek úst. Vždy sú pre mňa pravdivejšie akékoľvek subkultúrne animálne pudy ako sofistikované výpovede, čo si nárokujú na všeplatnosť. V každom človeku je pritom niečo agresívne, živočíšne, zvieracie. Je to prirodzené, akurát že niekto má tieto vlastnosti v tabuizovanej sfére vedomia a nechce s nimi ísť von. Mne sa zdá, že ich odkrývaním sa stále prehlbujú a na povrch sa dostávajú ďalšie netušené vrstvy. Necitlivosťou voči agresii môžeme prísť k pokoju, ktorý asi každý hľadá.“
Vaňous píše, že „zhutňuješ temnotu, aby si ju mohol prekonať“. Ide vám teda o prekonávanie nejakých hraníc?
„To, že privádzam hraničné situácie k ešte väčším extrémom, je možno len vyústením presvedčenia, že okrem pojmov tu a teraz už nič iné nemá zmysel. Ťažko však hovoriť o hraniciach – všetko je predsa len otázkou interpretácie a toho, z akého kultúrneho či sociálneho prostredia pochádzame, aké slová sme naučení používať a s akými skúsenosťami narábame. Všetko je len otázkou toho, akými slovami obrúsime hrany, ktoré môžu byť akokoľvek ostré.“
Je toto zmyslom vašich obrazov?
„Možno áno. Tým hlavným je však príbeh, ktorý chcem vypovedať mimo umeleckých estetík. Rozmýšľam nad tým, ako na ploche maľby opísať udalosť a zároveň poprieť to, že ide o maľbu. Ako na teritóriu umenia vyjadriť skutočnosť, ktorá nemá s nijakou umeleckou estetizáciou nič spoločné. Pri maľbe k sebe pripúšťam aj jej estetické kategórie, a to mi nevyhovuje. Možno cítim potrebu vytvoriť akýsi maximálny akt, ktorý by už s umením nemal nič spoločné. Ani s maľbou, ani s literatúrou, lebo oboje so sebou nesú naordinované estetiky, ktoré vždy človeka sputnávajú.“
Jedným z veľmi výrazných motívov, ktoré používate, je obraz kabaretu z obdobia Weimarskej republiky. Prečo práve tento?
„Spája sa v ňom množstvo prejavov, emócií a výpovedí, na ktoré je divák nútený reagovať. Nemá pritom nijaký čas analyzovať, či je táto emócia tvorená expresivitou divadelných kulís, slovami Brechtovej eseje, ktorú niekto prednáša na javisku, alebo šialeným tancom polonahej Anity Berber a Sebastiana Drösteho... Formálne detaily zrazu prestávajú byť dôležité. Divák vníma jedinú skrumáž a silnú emóciu, ktorá ho dokáže pohltiť.“
Ako sa taká emócia vytvára?
„Vždy to súvisí s prežívaním konkrétnej situácie. Nosím v sebe emóciu a hľadám dej, ktorý by ju charakterizoval. Ak je to úprimné, tak výsledkom je, že túto emóciu dokáže následne zažiť množstvo divákov. Obraz by pritom diváka nemal zbavovať nutnosti myslieť a vyjadriť svoj názor – nech je jemný či desivý.“
Z vášho pohľadu to však vyzerá, že aj kvety sú desivé. Prečo?
„Ja mám rád kvety (smiech), ale maľba predsa nemá človeka upokojovať. Nebuďme pokrytci. Aký význam má obraz, ktorý vás presviedča o tom, že všetko je v poriadku, keď je to neraz úplne naopak?“
Bol aj toto dôvod – že nič nie je v poriadku – prečo ste siahli po cykle Goyu Hrôzy vojny a použili ho vo svojich obrazoch?
„Áno. Zverstvá sú tu stále a vždy tu budú. Aj vtedy, keď si budeme zakrývať oči. Máme si ich teda zakrývať?“
Ako dlho sa dá týmto zaoberať? Vidíte niekde východisko zo všetkej tej hrôzy?
„Nemyslím, že by moje obrazy boli iba o hrôze. Skôr sú o hľadaní istého absolútneho prežitia chvíle. O závrate z jedného konkrétneho momentu, ale aj o potrebe a hľadaní následného ticha. O potrebe definovať seba samého mimo sveta hrôzy. A ešte o smútku, ktorý je neraz partnerom toho hľadania. Pre mňa sú to obrazy, ktoré sledujú veľmi krehké vzťahy medzi fyzickým telom a pravidlami spoločnosti, ktoré toto telo ovládajú. Myslím, že hrôzu treba akceptovať ako súčasť súkromného sveta aj spoločenského systému – až potom sa z nej vytratí jej deštruktívna sila. Zároveň však pracujem aj na inej skupine obrazov, ktoré sú pre mňa skôr katarziou a uvedomením si polarity – dvoch strán jednej skutočnosti.“
Monografia, ktorá vám práve vyšla v Česku, sa volá podľa zbierky Arthura Rimbauda – Sezóna v pekle. Čo máte s Rimbaudom spoločné?
„Sezónou v pekle som nazval jeden svoj obraz a podľa toho dal Otto M. Urban názov aj celej monografii. Rimbauda mám rád. On dal poézii novú podobu, ale tu je skôr akousi metaforou inakosti. Mohli by sme ho nahradiť inými menami a poetikami, v ktorých bol dôležitý odklon od zaužívaných stereotypov – v ktorých bola dôležitá výpoveď špecifického druhu, ktorú si občas treba prežiť na vlastnej koži. Ak chcete byť úprimný, je to nevyhnutné.“
Tá kniha by teraz mohla byť uzatvorením jednej dlhej kapitoly, nie?
„Chystali sme ju viac než dva roky a už som mal chuť s tým seknúť. Potom prišlo opäť obdobie eufórie, keď som si predstavoval, že keď vyjde, kúpim si šampanské, vyložím si nohy na stôl a poviem si – toto je ono! Uvedomujem si, aké je dôležité, že vyšla, všetko však prirodzene pokračuje ďalej. Stále mám chuť na nové projekty. Práca je pre mňa nevyhnutná. Uvidím, dokedy to pre mňa samého nezačne byť neznesiteľné. Potom sa rozhodnem, čo ďalej.“
MARTIN GERBOC (1971) – V českom vydavateľstve Arbor vitae mu práve v edícii Decadence Now! vyšla rozsiahla monografia s textami Otta M. Urbana, Petra Vaňousa a filozofa Miroslava Marcelliho. Je pokračovaním edičnej rady, v ktorej doteraz vyšli monografie Joela-Petra Witkina a Davida LaChapella. Absolvoval VŠVU v Bratislave a študijné pobyty v USA, Francúzsku a Dánsku. Vystavoval na mnohých domácich a zahraničných výstavách. Na začiatku tohto roka vystavoval v pražskom Rudolfine (výstava Motýlí efekt? bola po výstave Decadence now! – na ktorej vystavovali okrem iných aj Cindy Sherman, Jeff Koons, Jake a Dinos Chapmannovci a mnohí ďalší – už jeho druhou výstavou v pražskej galérii Rudolfinum). Jeho zatiaľ posledná rozsiahla samostatná výstava Oh!, ktorú kurátoroval Miroslav Marcelli, sa skončila pred pár dňami v bratislavskom Dome umenia. Výstava súčasnej slovenskej a francúzskej maľby La Belle Peinture, na ktorej je zastúpený, stále trvá v bratislavskom Pisztoryho paláci. Je autorom piatich kníh filozofujúcich esejí a textov okrem iného aj o maľbe, ktoré vyšli na Slovensku a v Čechách. Okrem samostatných a spoločných krátkometrážnych filmových projektov je autorom viacerých videoklipov pre kapelu The Last Days of Jesus. Bol spolukurátorom výstavy Jeune creation d'européene v Parížia kurátorom viacerých výstavných projektov. Pôsobí v Bratislave a v Prahe.
