Na pódiá sa vrátil s Prúdmi aj Collegiom Musicum. No Marián Varga nie je typom hudobníka, ktorý praje comebackom.
„Všetky návraty sú plné nesplnených ambícií, sentimentu, zlosti. Také veci vznikajú a po rokoch sa vyplavujú v ktorejkoľvek kapele,“ povedal SME vlani, keď po štyroch desaťročiach oživili slávny album Zelená pošta.
Ako taký návrat vyzerá, môžeme práve vidieť v kine. Nová česká komédia Revival o starnúcich rockeroch je tak trochu smutný príbeh.
Ako to už býva v bigbítovej kapele s vekovým priemerom šesťdesiat plus, ktorej frontman umiera na rakovinu, gitarista pod papučou sleduje rozvrat svojho manželstva a ten tretí v exekúcii takmer príde o majetok.
Taký trápny priebeh nemusí mať každý comeback – či presnejšie reunion – režisérka Alice Nellis však vo filme nahmatala dôležitú vec. Ak má pop music ešte princíp, tak to bude revival.
Pop a rock už dávno nie sú stelesnením mladosti a generačnej rebélie. Žijú vlastnou minulosťou.
Voláme sa Police!
Existuje takzvané „pravidlo dvadsať“. Aspoň v hudbe hovorí, že práve toľko trvá, kým minulosť v retro vlne prichádza späť do módy. Ideálne to načasovali britskí The Police.
Jednu z najzásadnejších kapiel osemdesiatych rokov nepochovali konflikty, ponorková choroba ani hádky o peniaze či nedostatok energie.
Oficiálne vlastne trio pauzu nemalo. Hudobníkov po roku 1986 začali zamestnávať sólo projekty a kapelu ponechali stáť.
Až neskôr, z odstupu, si pripustili, že to bola chyba. „Racionálne by vtedy bývalo sadnúť si a povedať – fajn, Sting, tak si urob sólo platňu a o dva-tri roky príď nazad do kapely. Ale to sme nespravili,“ oľutoval roky pauzy gitarista Andy Summers. Tá trvala až do roku 2007.
Takto neznie boh rocku
„Dámy a páni, voláme sa The Police a sme späť!“ zaznelo večer 11. februára na odovzdávaní cien Grammy v Los Angeles pred pesničkou Roxanne. Spoločne s Rage Against the Machine a Led Zeppelin patril práve návrat The Police medzi najočakávanejšie reuniony kapiel nultých rokov.
Päťdesiattri vystúpení, niektoré hneď vypredané, publikum vyše pol milióna ľudí a zárobok 170 miliónov dolárov – také bolo tretie najúspešnejšie turné všetkých čias. Nie všetko však bolo možné vyčísliť.
Fanúšikovia sotva mohli tušiť tlak a stres, akému v tom čase čelili ich obľúbenci. Práve pre očakávania spojené s ich návratom.
Nervozitu počas skúšok priznal Andy Summers: „Sme rocková kapela, takže by sme sa už z definície mali hádať... A my to napätie naozaj cítime, hoci sa vyplavuje tam, kam má – do našej hudby.“
Menej dipolomatický bol bubeník Stewart Copeland. Na svojej webstránke zavesil podrobnú recenziu jedného z ich koncertov. Výkon kapely v nej označil ako nepresvedčivý a po zozname chýb, ktorých sa dopustil (otázne je, koľko z nich publikum zaregistrovalo), sa pustil do kritiky spoluhráčov.
Stingov hlas podľa neho namiesto rockového boha pripomínal „zlostného teploša“ a kapela dohromady produkovala „avantgardný dvanásťtónový galimatiáš“.
Reunion pre každého
Moderná pop music nemá ani osemdemdesiat rokov. To je stále menej, ako trvá jeden ľudský život. Čo príjemné z toho plynie pre hudobných fanúšikov? Každá jedna kapela, čo má členov nažive a na nohách, má šancu na reunion. A nielen šancu. Od prelomu tisícročí návratov pribúda.
Mohutný boom comebackov a reunionov nie je iba príležitosť pre legendy. Komu vraví niečo meno Mudcrutch? Zabudnutí americkí rockeri po rozpade v sedemdesiatych rokoch zanechali akurát dva single a fakt, že práve u nich začínal Tom Petty, hudobník z inej a podstatne známejšej kapely.
Lenže už aj okrajoví Mudcrutch medzičasom ohlásili reunion a v roku 2008 nahrali omeškaný debut. Hviezdy stredného prúdu, alternatívne legendy aj inak marginálne skupiny – títo všetci ožívajú bez ohľadu na kondíciu, dĺžku pauzy, štádium rozkladu či klinickú smrť (Beatles, Doors).
Ani spomínaná dvadsaťročná lehota očividne neplatí po roku 2000. Inak by v nultých rokoch neboli populárne smery z deväťdesiatych rokoch (britpop, rave) a z prelomu tisícročia. Interval sa v retro vlnách kráti.
Snívanie o minulosti
Môžeme za tým vidieť ego starých dinosaurov, ktorí túžia po sláve, peniazoch, alebo si potvrdzujú, že sú stále dobrí.
Niečo širšie vidí v reunionoch vplyvný britský publicista Simon Reynolds. Vo svojom bestselleri Retromania sleduje, odkiaľ v dnešnej populárnej hudbe pramení očarenie minulosťou a čo to pre nás znamená. Hudobné mauzóleá, rôzne siene slávy, nekonečné reedície albumov, revivaly, zberateľstvo platní.
A rovnako muzikanti tej najmladšej generácie, ktorí hľadia späť a iba kombinujú dávne štýly, smery ako vo veľkom antikvariáte. To všetko je príznakom všeobecnej retrománie, aká v hudbe nemá precedens.
Reynolds sa vo svojej knihe pýta, čo je vlastne novou hudbou dneška. Kde sú mladé subkultúry? Šesťdesiate roky boli psychedelické, sedemdesiate postpunkové, osemdesiatym vládol hiphop a potom prišiel žáner rave.
Nič porovnateľné však neprinieslo desať rokov nového milénia. Naopak, pop music namiesto dopredu stále hľadí späť a sníva sen o zlatej minulosti. A, ako tvrdí publicista, dávno nie je synonymom mladosti či generačnej vzbury.
Celé nulté roky, keď sa opäť pozbierali kapely Led Zeppelin, Pixies, Stooges či My Bloody Valentine a mnohé iné, môžu byť tak zastrešené výrazom dekáda re, alebo inak: desaťročie reedícii, revivalov, reunionov.
Presne ako na albume
Najlepšie to stelesňuje fenomén známy ako „whole album“. O čo presne ide? Kapela naštuduje vlastný starý album a naživo ho predvedie, aby zaznel tak ako na nahrávke, s verným zvukom a rovnakým poradím pesničiek.
Prvá s tým ešte v roku 1998 mohla prísť kapela Cheep Trick a postupne sa tento prístup rozrástol na hotový priemysel. Slávny album z archívu naživo oprašujú kapely a hudobníci od Van Morrisona po rappera Jay-Z (u nás je to spomínané Collegium Musicum, u susedov Pražský výběr či Flamengo).
Podobne sa Američania Sonic Youth vrátili k slávnemu albumu Daydream Nation z roku 1988, ktorý alternatívna kapela opäť naštudovala a v roku 2007 odohrala na koncertoch 24-krát.
Niektorí v tom práve vidia dôstojný a ideálny reunion. Taký koncept totiž znamená pre muzikantov, že pred vlastnou tvorbou pociťujú pokoru a nie iba pocit, že si musia stále niečo dokazovať.
Publikum na druhej strane prestáva žiť v ilúzii, že vstupenka, ktorá ho stála hromadu peňazí, je lístkom do stroja času, ktorý má moc prinavracať mladosť.
Na koncert tak idú s podobným zámerom ako do filharmónie poslucháči klasiky na Bacha či na Mozarta – vypočuť si majstrovský kus, ktorý patrí do histórie. Simon Reynolds v tomto vidí ďalší príznak toho, že pop music starne. A tak ako klasika a džez sa tiež stáva inštitúciou.
Tvrdohlavé kapely
ABBA, Cream, The Smiths, Guns N´Roses. Dnes už málo kapiel v kondícii so živým členstvom odolalo ponuke na návrat. A je celkom možné, že čoskoro ožijú aj tieto.
Nielen zvnútra prichádzajú podnety – na comebackoch hudobníkov, ktorých obháňa a presviedča televízny štáb, v súčasnosti stoja celé reality šou, ako je Bands Reunited alebo The Big Revival.
V zozname žiadaných a tvrdohlavých sú stále na vrchole Guns N´Roses v klasickej zostave Axl Rose, Slash, Duff McKagan, Steven Adler, ktorá spolu nehrá od deväťdesiatych rokov. Zatiaľ sú však antipatie silnejšie.
Vlani frontman bojkotoval slávnostný vstup partie do Rokenrolovej siene slávy a zakazoval fanúšikom s tričkom Slasha vstup na svoje koncerty.
Axl Rose vidí reuniony podobne skepticky ako Marián Varga: „Rozumiem tej romantickej stránke veci. No ani kapelám, ktoré mám rád, neželám reunion a ani ma nevzrušuje, ak to príde. Niečo mi v tom chýba.“
Päť najvydarenejších hudobných návratov
Podľa časopisu Rolling Stones
1. Elvis Presley:
Keď kráľ rokenrolu prestal v roku 1961 vystupovať, vrhol sa do natáčania béčkových filmov. Stihol sa oženiť, no aj vypadnúť z Top 10 najhranejších interpretov. Keď sa potom v roku 1968 objavil na televíznych obrazovkách s „comebackovým špeciálom“, nastavil latku veľmi vysoko a jeho vystúpenie, ktoré predznamenalo návrat na scénu, je považované za jeden z najsilnejších výkonov v histórii.
2. Aerosmith
Mezi rokmi 1973 a 1979 bola hard-rocková partička okolo speváka Stevena Tylera držiteľkou šiestich multiplatinových albumov. No potom ju opustili Joe Perry a Brad Whitford, a kapela začala mať problémy s užívaním návykových látok a na desať rokov zapadla. Album Permanent Vacation z roku 1987 ich však znova katapultoval na scénu a štvornásobne platinový Pump ich úspešný comeback spečatil.
3. Johnny Cash
Jeho sila spočívala práve v znovuzrodení. Po prvej vlne popularity, keď písal pesničky ako Walk The Line (1956) nasledovala vlna silnej závislosti od liekov a alkoholu. Pred zatratením ho zachránila jeho životná láska June Carter. Po prvý raz sa vrátil koncom 60. rokov geniálnymi živými nahrávkami z väzníc Folsom Prison a San Quentin.
Druhý veľký comeback sa mu podaril desať rokov pred smrťou.
4. Neil Young
S formáciami Crosby, Stills, Nash & Young, Crazy Horse a svojimi vlastnými nahrávkami vytvoril Neil Young typický gitarový zvuk neskorých šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Osemdesiate roky však znamenali odklon k niečomu inému (vokodéry, experimentovanie). Jeho comeback prišiel s rokom 1989 a albumom Freedom, z korého pochádza aj singel Rockin‘ In The Free World.
5. AC/DC
Austrálskej kapele vydláždil cestu k sláve spevák Bon Scott, ktorý s ňou začal fungovať v roku 1974. Nahral s nimi asi najväčší hit Highway To Hell. Ale v roku 1980 v dôsledku nadmerného pitia zomrel. Šťastnou hrou osudu zaujal jeho miesto Brian Johnson s prakticky rovnakým hlasovým prejavom. AC/DC síce nahrali ďalšie albumy, ale ocenenie a predaje prišli až v roku 2008 s albumom Black Ice.
Miloš Krekovič
České kamene sa valia do kín
Revival je tak trochu zábavný film o smutnom starnutí, prípadne naopak.
Štyria členovia kedysi populárnej kapely Smoke, ktorá sa začiatkom sedemdesiatych rokov rozpadla – ako inak - kvôli žene, sa pokúšajú vrátiť sa naspäť ku koncertovaniu.
Každý má na comeback vlastné dôvody, a každý je uvedený do omylu, čo sa týka dôvodov jeho priateľov. Všetko sa podľa scenáristických zákonov začne vyostrovať minútu pred veľkým vystúpením v známom klube.
Charaktery hráčov sú kontrastne nastavené. Marián Geišberg hrá presvedčivo speváka, zlého chlapca v koženej bunde, ktorý stále nedospel, ale je stále milovaniahodný, a tak mu scenáristka dopriala ešte oddanú fanúšičku v podaní Jany Hubinskej.
Herec priznáva, že predobrazom tejto postavy, hlavným rockerom rockerov bol preňho Mick Jagger.
Gitarista Karel v podaní Miroslava Krobota bol najtalentovanejší z celej kapely, bol to však práve on, ktorý spôsobil jej rozpad manželstvom s múzou kapely v podaní Zuzany Bydžovskej, ktorá svojho manžela následne uzavrela do osídel ideológie new age.
Gitarista Bolek Polívka je najtichším členom, stále sa nespamätal zo smrti svojej manželky, navyše má komplikované vzťahy so svojím synom, ktorého predstavuje mladá česká hvezda Vojtěch Dyk.
Filmoví otec so synom nahrali pre film aj spoločný hit Part of me. Štvoricu hudobníkov uzatvára klavirista Karel Heřmánek, ktorého dôvody návratu na scénu sú súčasťou zápletky. Producent nemôže nebyť hlavným záporným hrdinom, v tomto prípade však viac komickým ako desivým.
Okrem malých a veľkých problémov starnutia je témou aj medzigeneračné nedorozumenie. „Aj vás tak hnevajú vaši rodičia?“ provokuje v úvode na spoločnom koncerte starých a mladých Dyk.
„To, čo sme my, budete o štyridsať rokov aj vy,“ kontruje mu frontman Smoke.
Film režisérky Alice Nellis získal na festivale v Karlových Varoch cenu divákov. Kritik Stephen Dalton to pre The Hollywood Reporter okomentoval takto: „Táto zmes drog, rokenrolu je trochu priveľmi sladká, priveľmi čistá, ale v konečnom dôsledku aj priveľmi vrúcna na to, aby sa nám nepáčila."
Zuzana Uličianska
