Marek Vadas zostal aj v knihe Čierne na čiernom očarený Afrikou. Navzdory fascinácii zostáva však kritický, ba občas aj humorný.
Keď sa pred časom objavila kniha Mareka Vadasa Liečiteľ, hovorilo sa o nej ako o novátorskom texte spájajúcom prírodné motívy s exotickým prostredím, ktoré našinca svojou nepreniknuteľnou tajomnosťou láka, vzrušuje a súčasne znepokojuje.
Opojenie z neznámeho dokázal Vadas epicky produktívne zúročiť v sile mýtu ako autentickej súčasti africkej kultúry, vytvárajúcej model archetypálneho sveta, v ktorom sa hranice medzi snom, skutočnosťou a spiritualitou opakovane prelínajú a jeho jediným metafyzickým princípom je kontinuita tradície (ohlasujúcej sa v znameniach a hlasoch predkov).
Viac drsnosti a desivosti
Vadas ostáva Afrikou očarený aj vo svojej najnovšej knihe Čierne na čiernom (Koloman Kertész Bagala, 2013). Jej obraz je však výrazne drsnejší, desivejší a naturalistickejší než predtým: nájdeme v ňom menej rozprávkovosti, zato však viac živelného násilia a temnoty. V príbehoch je naďalej silno prítomný princíp spiritualizmu, stráca však karnevalový ráz a mení sa na vypätý súboj so silami, ktorých prítomnosť viac cítime, než vidíme. S ich zásahom navyše často prichádza etický imperatív: mŕtvi živých nielen ochraňujú a varujú, ale keď na to príde, aj trestajú (vynikajúca poviedka Pokrytec).
Ak sa postava odhodlá odhaliť svoj osud, takmer vždy ju čaká bolestivé poznanie, ktoré je dané ľudským (nie spirituálnym) údelom (Grand mal). V spôsobe, akým Vadas koncipuje sujet jednotlivých poviedok, nastal oproti Liečiteľovi zreteľný posun: stretnutie so surrealitou prináša zásadný zvrat, neznamená už jednoznačnú pointu. Vo viacerých poviedkach funguje „len“ ako nápovedný jav, ktorý k rozriešeniu príbehu navádza.
Sily sa navyše zdajú rozdelené rovnomerne: zranené vnútro ženských protagonistiek dokáže byť vo svojej odhodlanosti rovnako všemocné ako transcendentálny magický priestor a pri viacerých textoch preto ostáva otázkou, k akej premene v skutočnosti dochádza.
Univerzálny dej
Posun možno vidieť aj v čiastočnej zmene autorskej poetiky: viacero Vadasových poviedok má univerzálny dej, mohli by sa odohrávať kdekoľvek, nielen v Afrike.
Autor v nich vedome rezignoval na zásah z iných svetov a vystačí si s bezcieľnosťou všedných dní: tá je k postavám dostatočne krutá a nemilosrdná, vnáša do ich životov beznádej a smútok, opätovne prameniaci zo zväzujúceho bremena fatalizmu, odsudzujúcemu na život, aký nechceli, ale boli prinútení žiť (Umelá hmota, Prvý obchod, Narodil som sa prvého augusta).
Poviedky tohto typu majú v sebe prekvapujúco explicitný sociálny apel, potvrdzujúci, že Vadas navzdory fascinácii prostredím kriticky reflektuje aj jeho tragicky odvrátenú tvár. Napriek hlbokým ponorom do tajov čiernej mágie ostalo v knihe dosť miesta na čierny humor sprevádzaný ironickými úškrnmi autora nad naivitou a ľahkovernosťou postáv.
Humoristické poviedky (Aké to je?, Výnimočný deň) celkovú atmosféru knihy racionalizujú, a zároveň dôvtipne spochybňujú dosah spirituálnych javov priznaním, že všetko je trochu inak, než na prvý pohľad vyzerá.
Autor: Lenka Szentesiová
