Francúzska pesničkárka Zaz má uličnícky výraz a úspešne bojuje s globalizáciou.
Zdravo drzá francúzska pesničkárka novej generácie Isabelle Geoffroy (33) je známa viac pod umeleckým menom Zaz. Kariéru naštartovala takmer kozmickou rýchlosťou rovno z ulice – okrem tréningov bojového umenia kung-fu a štúdia hry na husliach, gitare, klavíri a zborového spevu na konzervatóriu totiž často vystupovala s pouličnými džezovými kapelami.
Najhranejšia interpretka
„Ulica bola vždy moje prostredie. Človek tam zažije najlepší kontakt s publikom a hlavne si vypestuje reálny vzťah k peniazom,“ vravela neskôr šokovaným novinárom už ako (ne)vážna celebrita. Na inzerát sa dostala k rešpektovanému skladateľovi Kerredinovi Soltanimu, ktorý hľadal speváčku „s chrapľavým a trocha potlčeným hlasom.“ Očarenie bolo vzájomné a jej debutová eponymná nahrávka s celoeurópskym hitom Je veux zaznamenala úspech nielen vo Francúzsku, ale vďaka YouTube aj v Nemecku, Belgicku a ďalších krajinách, kde zaznamenali zvýšený záujem tínedžerov o výučbu francúzštiny.
V roku 2010 sa Zaz stala najhranejším francúzskym interpretom v zahraničí a momentálne je asi najvýraznejším ambasádorom domácej hudby. Bojuje s hudobnou globalizáciou, ktorá sa v očiach Francúzov rovná amerikanizácii.
Koncerty má vypredané a vlani na festivale Colours of Ostrava bolo možné vidieť jej strhujúce vystúpenie, ktoré bolo správne namiešanou zmeskou tradične šansónového prístupu k skladbám mixovaných energickým cigánskym džezom s očarujúcimi melódiami.
Príjemne prekvapila
Očakávanie novej kolekcie pesničiek Recto Verso (Play On/Sony Music 2013) bolo preto napínavé a v porovnaní s prvotinou Zaz príjemne prekvapila širším záberom a podstatne pestrejšou dramaturgiou. Nechýba jej diskrétny príklon ku kultivovanému popu (On ira, Nous debout), vystopujeme vaudevillové námety (Gamine) a sedia jej filigránske swingovky (Toujours, Cette journée).
Moderne ponímané variácie na klasický piafovský šansón (T’ attends quoi, J’ ai tant escamoté, Déterre, Si, La lune), folková pesnička (La lessive), aj aranžmány v duchu gitaristu Djanga Reinhardta a huslistu Stephana Grapelliho (Comme ci, comme ca, cover verzia Aznavourovej skladby Oublie Loulou).
Celé to spolu stmeľuje speváčkin skvelý, tak trocha uličnícky výraz pestrofarebne škálovaného hlasu, ktorý akcentuje rozkošne melodická francúzština, nesúca skutočné texty „o niečom“.
