Organizátori českého hudobného festivalu mali odvahu: z pohodlia sa presťahovali do areálu bývalých železiarní a baní. Na pódiu zažiarili islandskí Sigur Rós aj podmanivý Woodkid.
„Je obrovská škoda, že tu nepredávajú lístky na budúci ročník. Je mi totiž úplne jedno, že neviem, kto tu bude hrať. Aj tak by som si ho hneď kúpil,“ hovorí si navzájom skupinka štyroch mladíkov.
Je nedeľa ráno a spolu kráčame zo stanového mestečka k areálu najväčšieho českého multižánrového festivalu. Cesta vedie podchodom pomaľovaným grafitmi a nápismi „Umění čistí vzduch“.
Nech ten nápis pôsobí akokoľvek pochybne, Colours of Ostrava mu dáva punc jednej z univerzálnych životných právd. Samozrejme, aj so všetkou iróniou a pátosom, ktoré k takým pravdám patria.
Tony železa nahradilo víno
Keď vkročíte do areálu bývalých železiarní a baní Dolné Vítkovice, tak žasnete nad tým, ako je toto možné. Prechádzate sa úchvatnými zákutiami tehlových stavieb a kovových konštrukcií, uprostred ktorých sú umiestnené pódiá, stánky, kaviarne, a rozmýšľate, akú odvahu museli mať organizátori, že sa z pohodlia výstaviska vlani presunuli sem.
„Bolo to dobré rozhodnutie, Coloursom to tu svedčí,“ hovorí mi domáci, jeden zo sprievodcov na vysokej peci číslo 1 vo výške asi 60 metrov nad zemou. Zároveň si pochvaľuje divákov, ktorí nespochybňujú bezpečnostné oplotenia a závory.
Pod nami je rozľahlý, unikátny komplex, ktorý zažíval slávu od roku 1828 až do septembra v roku 1998, keď prišlo o prácu asi tritisíc zamestnancov.
Ak by sme niektorému z nich vtedy povedali, že raz tu bude tridsaťtisíc ľudí ležať na tráve, debatovať, v bývalej koksovni popíjať víno, hrať pingpong, sledovať divadlo a so žltými prilbami na hlavách obdivovať vnútro pece, v ktorej oni denne vyrobili asi 1200 ton železa, zrejme by neverili.
Silné, ale nie neprekonateľné zážitky
Už vo štvrtok dorazilo do Ostravy asi dvadsaťsedemtisíc divákov. Nečudo - hlavné pódium patrilo podmanivým Islanďanom Sigur Rós. Prišli s vynoveným programom, ktorý dal priestor nástojčivým skladbám z najnovšieho albumu Kveikur, ale aj starším pesničkám ako Hoppipolla, Glósoli, Festival či záverečnej pulzujúcej Popplugi.
Bol to silný zážitok, no ako sa ukázalo o deň neskôr - nie neprekonateľný. Samozrejme, každý si v programe viac než stovky vystúpení mohol vybrať svojich favoritov, no ak mu náhodou v piatok ušiel írsky pesničkár Damien Rice a francúzsky „šansoniér 21. storočia“ Yoann Lemoine alias Woodkid (na snímke nižšie), prišiel o dosť veľa.
Naopak, sobotňajší headlineri The Knife zaskočili naprv rozpačitým polhodinovým úvodom akéhosi „roztlieskavača“ a potom azda až príliš bizarnou cirkusovou šou, ktorú svojimi elektrizujúcimi baladami a laserovými svetlami prežiarili až britskí The xx (na snímke nižšie) na vedľajšom pódiu.
Festival Colours of Ostrava však nikdy nestojí iba na hlavných scénach a headlineroch. Túlať sa medzi dvanástimi scénami nedalo neustále, no zárukou bola napríklad scéna Drive Stage so skvelými koncertmi Baskery, Mama Rosin, 17 Hippies, Glenna Kaisera či Gangstagrass.
Ešte by sa zišlo zájsť do stanového mestečka
Hoci je zrevitalizovaná iba menšia časť areálu Dolných Vítkovíc, už dnes je jasné, že pre Colours to bola stávka na istotu. Pár rokov si ešte diváci zrejme budú musieť pretrpieť zopár nedokonalostí, najmä nedokončených ciest, veľkých vzdialeností od jednotlivých pódií a vskutku nepríjemného štrku pod nohami, no plusy tohto výnimočného priestoru sú stále vysoko v prevahe.
Medzitým by sa ešte organizátori mohli trochu viac pozrieť na to, ako to funguje, či skôr nefunguje v stanovom mestečku. Umenie síce možno čistí vzduch, ale päť mužských a desať ženských spŕch je na približne dva a pol tisíca stanov naozaj žalostne málo.
