Monografiou Michala Kerna (1938 – 1994), ktorú pripravila Daniela Čarná, graficky upravil Stano Masár a vydala Galéria mesta Bratislavy, sa podarilo po takmer dvoch desaťročiach od Kernovej smrti splatiť dlh jeho tvorbe, a to koncentrovaným umelecko-historickým zmapovaním významu v dejinách slovenského výtvarného umenia.
Kern bol výhradným solitérom, tvoriacim v slobodnej izolácii, v ktorej sa pretavil jeho individualizmus bez akéhokoľvek egocentrizmu.
Po skončení štúdia maľby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave sa Kern rozhodol v polovici 60. rokov minulého storočia žiť, tvoriť a pracovať v okolí Močiarov pri Liptovskom Mikuláši. Tento priestor mimo umeleckého centra a diania bol prepojený s jeho rodinným zázemím. Domov obkolesený divokou prírodou mu poskytoval bezpečie s kreatívnym potenciálom v samote a tichu bez ruchu, hluku a zhonu mesta, z ktorého podnikal „výlety“ do Bratislavy, k spriazneným autorom z neoficiálnej výtvarnej scény (Bartoš, Sikora, Tóth, Meliš, Koller a iní).
Michal Kern, napriek klasickému figuratívnemu štúdiu maľby, sa venoval od konca 60. rokov v tom čase progresívnym médiám - konceptu, akcii, projekt-artu a land-artu so špecifickým dôrazom na fotografiu, napríklad v akciách príznačne nazvaných Tomášom Štrausom - fotomonológmi.
Fotografia dokázala najvýstižnejšie postihnúť a zaznamenať pominuteľnosť prírodných procesov a Kernových vstupov do jej hĺbkových výskumov. Príroda sa mu tak stala ateliérom a médiom, prostriedkom, materiálom, témou. V krajine v okolí Močiarov pozoroval a zaznamenával primárne prírodné deje, Kernovými slovami „drámy videnia a nevidenia“ v privátnych akciách, konceptuálnych prácach a tiež v tradičných médiách – v grafike a kresbe.
V knihe nájdeme aj mnohé dosiaľ nepublikované diela a súvislosti, väzby na neoficiálnu výtvarnú scénu a tiež na vzťahy s tzv. moskovským neoficiálnym umením. Kernove diela hovoria o intuícii a o iných kultúrnymi kódmi potláčaných ľudských hodnotách, civilizáciou stratených a zabudnutých. Dôležitejšie než formálne spracovanie, hodnotené tiež ako plagátové, bolo mentálne a fyzické súznenie Kerna s prírodou a jeho stotožnenie s pravdou „vždy živej prírody“.
Mimoriadne cennou súčasťou knihy je výber z Kernových denníkových záznamov z 80. rokov, ktoré obsahujú autorské texty jeho minimálnych akcií vznikajúcich v dialógu s prírodou, ktoré môžeme v súčasnosti chápať ako výzvu na prežívanie vlastnej existencie: „Dotkni sa kvapky rosy a spoj sa s čistotou so zázrakom.“ Z Kernovho vrúcneho vzťahu k prírode a krajine dodnes životodarne vyvierajú etické a humánne posolstvá v tichej meditácii a v absolútnej čistote.
Autor: Vladimíra Büngerová
