Bolo asi šesť hodín popoludní, keď v ohromujúcej industriálnej sále Gong začala spievať Markéta Irglová. Možno si ju pamätáte z oscarového hitu Once, ktorý nahrala s írskym pesničkárom Glenom Hansardom. Teraz, na víkendových Colours of Ostrava, hrala vlastné skladby. Bola v nich všetka jej neha, empatia k tichu, no azda až priveľa opatrnosti. Na poslednú skladbu si pozvala priateľa, pesničkára z Írska. Nebol to Hansard, ale Damien Rice. Stačilo mu pár sekúnd. Jediná skladba a Gong sa zobudil.
Bolo presne deväť hodín večer, keď sa Damien Rice sám, v košeli s roztrhanými rukávmi, postavil na hlavné pódium festivalu. Mal obyčajnú gitaru a za sebou piano, na pultoch iba dva samostatné albumy.
Stačilo mu pár sekúnd. Nikto nespal, no on všetkých zobudil. Všetok pátos je tu namieste. Všetky emócie od hlbinného smútku až po euforickú elektrizujúcu radosť zhustené v jedinom koncerte ako na podnose.
Netrúfam si odhadnúť dojmy niekoľkotisícového davu , no niekoľkým dievčatám stekali po tvári slzy a jeden muž iba pár metrov pred nami požiadal svoju priateľku o ruku! Priamo tam, v dave úplne neznámych spievajúcich ľudí. Šialené, nie?
Možno je to tým, že írski muzikanti to majú v sebe, akúsi drsnú krásu svojej krajiny alebo je to tým, že vyrastajú v miestnych krčmách, kde majú iba dve možnosti – buď to dajú, alebo dostanú krígľom po hlave, ako výstižne povedal jeden kamarát.
Damien Rice to na Coloursoch dal! Stál tam sám a hral ako malý boh. Ak niekto čo i len na chvíľu pochyboval, či bolo správne rozhodnutie dať mu toto pódium a tento čas, musel si to rozmyslieť.
Všetkých pohltil svojou nástojčivosťou, otvorenosťou, zmyslom pre humor a akýmsi neoblomným presvedčením, že nič nemôže byť viac než obyčajná pesnička, ak je odžitá a odohraná naplno a úprimne.
