Máme v dome krysu. Gauneri Quentina Tarantina

Pulp Fiction nebol základ jeho slávy. Režisérsku superhviezdu z Quentina Tarantina urobil už jeho prvý film.

Pokúste sa rozpamätať na nejaký obľúbený film a potom si spomeňte, kto ho nakrútil. Možno, že s tým bude problém, veľa ľudí registruje viac mená hviezd ako režisérov. Ešte tažšie bude k menu priradiť aj tvár.

Quentin Tarantino je v brandži jedna z mála výnimiek. „Je jednou z mála režisérskych superstar, ak nie vôbec jediný. Jeho hlas, tvár a spôsob chôdze sa zapísali do povedomia verejnosti,“ píše Jim Smith v monografii filmára.

Všetko sa začalo v roku 1992. Gauneri štartujú na festivale v Sundance – a potom to už ide samo. Keď potom Tarantino pricestuje do Londýna, je iba prekvapený, že jeho debut je tam filmom číslo jeden. Ako neskôr spomínal, práve vtedy filmár porozumel, ako sa na vrchole slávy mohli cítiť Beatles.

Všetko sa pokazí

Gauneri

Reservoir Dogs

Premiéra: 23. október 1992

Rozpočet: 1,2 milióna dolárov

Ovplyvnil množstvo filmárov, získal však málo oficiálnych cien.

Po úspechu na Sundance sa premietal na festivale v Cannes mimo súťaže

Rozpočet namiesto plánovaných 30-tisíc dosiahol 1,2 milióna dolárov. Dlhé roky trvalo, kým túto sumu zarobil film v kinách.

Vo Veľkej Británii bol populárnejší ako v krajine vzniku, ďalšiu vlnu slávy zažil retrospektívne, po úspechu druhého filmu Quentina Tarantina Pulp Fiction: Historky z podsvetia.

K filmu nevznikla pôvodná hudba, režisér využil coververzie. Soundtrack k filmu obsahuje šestnásť piesní zo šesťdesiatych až z osemdesiatych rokov.

Na motívy filmu vznikla v roku 2006 videohra, ktorú pre obsah násilia zakázali Austrália a Nový Zéland.

Gauneri (Reservoir Dogs) boli jeho tretí scenár, ale prvý vlastný film. „Prišiel som na myšlienku urobiť film o zlodejine, kde sa zlodejina vôbec neobjaví,“ spomínal 29-ročný režisér a scenárista, z ktorého sa cez noc stala hviezda.

A nielen to. V príbehu jednej lúpeže, ktorú vôbec neukáže na plátne, sa „pokazí všetko, čo sa môže pokaziť“.

Mafiánsky kmotor chce vylúpiť klenotníctvo. Elitný tím gangstrov, čo na akciu zloží, má podrobný plán. Dokopy šestica lupičov navzájom nepozná svoje mená ani identitu.

Zrade sa chcú vyhnúť preprezývkami podľa škály farieb – páni Biely, Modrý, Oranžový, a tak ďalej.

Sú to gangstri, ktorí chodia v oblekoch a kravatách, vedome si zakladajú na svojej profesionalite a všetci počúvaju populárnu hudbu sedemdesiatych rokov, čo je na tie časy celkom netypický vkus.

Lúpež sa však nepodarí, na mieste činu čaká oddiel policajtov, nasleduje krvavá prestrelka. Lupiči, čo prežili, sa uchýlia do dohovoreného úkrytu. Sú zdecimovaní, nervózni, z chyby každý obviňuje každého.

Záver, ku ktorému dospejú, je evidentný. „Máme v dome krysu,“ neustále opakujú, ale ako zistiť, kto u nich má byť nasadeným agentom polície, čo akciu vyzradil? Komu sa dá dôverovať, ak jeden nepozná druhého?

Lacný projekt

Písal sa začiatok deväťdesiatych rokov. Neznámy Tarantino už nepracoval za pultom videopožičovne, ale písal scenáre, ponúkal ich režisérom. Neváhal brať akúkoľvek prácu, len aby si zarobil na Gaunerov.

Scenár mal dopísaný ako vždy bleskovo, za mesiac. Prvá bola verzia na videu, ktorá mala jedenásť minúť a ukázala autorovi dialógov, že fungujú. Tarantino počítal, že peňazí na dlhú verziu filmu bude stačiť minimum - tridsaťtisíc dolárov.

Keď sa do projektu vložil Harvey Keitel, projekt dostal reálne obrysy. Herec známy najmä z gangsteriek Martina Scorseseho bol jeho obľúbencom už od detských rokov.

Teraz pochválil scenár neznámeho talentu, zastrešil ho svojím menom a hlavne súhlasil, že v ňom bude hrať.

Steve Buscemi už desať rokov účinkoval v najrôznejších nezávislých filmoch – teraz si zahral pána Ružového, jediného z gangstrov, čo prežije.

Herca Tima Rotha musel filmár prehovárať dlhšie. Podľa jednej historky vraj odmietal čítať scenáre, zvlášť také uvravené.

S Tarantinom sa napokon stretli a spoločne opili v podniku na Sunset Boulevard. Nadránom Roth pristúpil na skúšky podľa scenára a nemenej opitý režisér ho angažoval do filmu.

Jedného z gangstrov si zahral aj režisér. V úvodnej scéne kumpánom objasňuje pravý zmysel pesničky Madonny Like a Virgin. Foito: outnow.ch

Silný ročník 1992

Toho roku sa v Sundance na prestížnom festivale nezávislých filmov zišiel silný ročník. Do nových osobností, „maturantov roku 1992“ kritici vkladali nádeje.

Tarantino odišiel bez ceny - porota vraj usúdila, že talent takých rozmerov si určite poradí bez nej.

Od prvého filmu sledujeme typický štýl filmára, ktorý je už hotovou a nezameniteľnou značkou. Príbeh, rovnako ako neskôr v Pulp Fiction, je rozsekaný na fragmenty a podávaný v celkom inom poradí, než ako sa odohral.

Publikum počúva siahodlhé dialógy často v jednom zábere. Tri minúty rozprávania bez strihu? Ako píše Jim Smith v spomínanej knihe, to, čo bola výnimka u iných filmárov, sa stalo pravidlom u Tarantina.

A, do tretice, násilie. A aj pri Gauneroch sa ihneď debatuje o krvavých záberoch, ktorých vraj film obsahuje vysoko nad mieru vkusu.

Nevkusné násilie?

Dnes už dobre vieme, že tie debaty boli trochu mimo. O násilí Tarantino predovšetkým omnoho viac rozpráva, ako by ho ukazoval na plátne.

Napokon, ani v Gauneroch vstup medzi gangstrov neznamená spraviť niečo brutálne, ale čosi iné: vyrozprávať zločincom peknú a dôveryhodnú historku, na ktorej sa zasmejú.

V slávnej a odpudivej scéne, keď jeden z nich mučí zajatého policajta a odreže mu ucho, Tarantino dokonca cudne uhýba kamerou.

Najlepšie filmy však dráždia niečím tajomným. Aj v Gauneroch jeden motív vyvoláva nepokoj, je ťažké mu rozumieť. V záverečných scénach je len otázkou času, kedy do úkrytu dorazí polícia.

Zradca sa nemusel sám odhaliť, ale... Čo ho k tomu viedlo? pýtali sa diváci. Jasno v tom má Tarantino, ktorý vraví: „Kto tomuto nerozumie, potom vôbec nepochopil film."

1000 NAJ FILMOV

Zoznam filmov v knihe 1001 Movies You Must See Before Die zostavilo sedemdesiat filmových kritikov z celého sveta, začína sa Cestou na Mesiac z roku 1902 a končí sa Skutočnou gurážou či Kráľovou rečou z roku 2010