Prvú nomináciu na Cenu Anasoft litera a pozitívny ohlas na debut Carpathia (2011) si MAROŠ KRAJŇAK dovolil interpretovať ako udelenie seriózneho mandátu písať ďalej. Výsledkom je najnovšia kniha Entropia, ktorá je opäť vo finále. Pojem „entropia“ označuje fyzikálnu veličinu, ktorá hovorí o chaose, ktorý v uzavretom priestore zákonite narastá. Text knihy je o chaose v spoločnosti, vychádzajúcom z nemiznúceho „ľudského zla“.
Po debute Carpathia ste v pomerne krátkom čase vydali svoju druhú knihu. Ako sa zrodilo rozhodnutie napísať Entropiu?
„Začal som s tým v čase, keď už rukopis Carpathie bol na svete a obiehal som s ním vydavateľstvá. Na začiatku sa mi nedostávala žiadna reakcia. Oslovil som preto pokusne aj jedno české vydavateľstvo, ktoré mi priebežne odpovedalo ako jediné, ale minimálne kvôli jazyku to zamietli. Povedal som si vtedy, že skúsim písať po česky. Na prvé dve kapitoly, ktoré takto vznikli, som od známych dostal spätnú väzbu, že je to dokonca lepšie ako moje iné texty v slovenčine.“
Prečo to tak vnímali?
„Zrejme kvôli tomu, že som použil jazyk v dosť netradičnej forme. Asi by to takto rodený Čech nikdy nenapísal.“
Vydanie Carpathie na Slovensku sa nakoniec podarilo.
„Po pár mesiacoch hľadania, som sa som nakoniec dostal do kontaktu s pani Magdalénou Fazekašovou z Trio Publishing, ona nakoniec vydanie môjho debutu akceptovala. Tesne po tom, ako sa kniha dostala do distribúcie, sme sa bavili aj o práci na Entropii. Kapitoly v češtine som na jej podnet preložil do slovenčiny a ďalej uvažoval o písaní. Po nominácií Carpathie do finálovej desiatky, som sa do toho pustil už naplno.“
Čo vás inšpiruje k písaniu?
„Ak sa autor rozhodne, že bude písať tak, ako to cíti, vtedy sa to preňho stáva veľmi slobodnou platformou. Píšem preto, lebo ma takáto sloboda baví.“
Sú vlastné zážitky aj nosnou časťou Entropie?
„Príbeh Entropie je surrealistický, je v ňom veľa fikcie a ako celok samozrejme vymyslený. V niektorých pasážach sú však ako základ spracované skutočné epizódky.“
Prostredie, v ktorom sa podstatná časť knihy odohráva, je územím historickej Haliče. Ako vás zasiahli a ovplyvnili potulky týmto krajom?
„Pred rokmi som pracoval na konkrétnom genealogickom projekte. Išlo o fotenie dedín hlavne pre ľudí z USA, s koreňmi v strednej a východnej Európe, oni jednoducho chceli vidieť, ako to v lokalitách, kde žili ich predkovia, vyzerá. Párkrát som sa takto dostal aj na haličskú Ukrajinu. Jej vidiek je veľmi zvláštny a cudzí človek tam môže mať pocit, že sa v čase presúva o celé desaťročia späť.“
V Entropii používate ako jej opis aj „dimenziu prostredia karpatského šialenstva a sentimentu“. Čo to z vášho pohľadu znamená?
„Chcel som tým znova povedať to, čo už som opísal v Carpathii. Prostredie tejto časti Karpatského oblúka je dlhodobo poznačené silnou demografickou deformáciou. Veľká časť životaschopného obyvateľstva odtiaľ vždy utekala a stále nenávratne uteká. V týchto lokalitách preto postupne logicky vzniká špecifická klíma. Tým nechcem povedať to, že je tam koncentrácia sociálnych problémov vyššia ako kdekoľvek inde na Slovensku, ale že majú svoj vlastný charakter.“
Aká je obec na haličskej Ukrajine, ktorá je pre dej knihy kľúčová?
„V Kurdybanivke má cestovateľ naozaj pocit, že tu vojna skončila ešte len nedávno. Dedina je úplne vyľudnená, zdevastovaná, vedie k nej iba poľná cesta. Stopy vojny sú tam stále až neuveriteľne prítomné, pôsobili na mňa veľmi sugestívne a drasticky. Bol som tam opakovane v čase, keď v malom chátrajúcom dome obklopenom ruinami žila už iba jediná obyvateľka. Vždy, keď som tam prišiel, mi rozprávala o dedinských masakroch vykonaných civilmi – o tom, ako sa raz istí susedia rozhodli zlikvidovať iných susedov. Hovorila o masovej poprave Židov a o vyhnaní Poliakov.“
Motívom Entropie je ľudské zlo a egoizmus, ktoré nepoznajú miesto a čas. Haličská história a opisované udalosti sú teda iba kulisou.
„Áno, ide o geografickú a historickú kulisu, prostredníctvom ktorých som chcel pripomenúť to, ako sa ľudia k sebe dokážu správať - ako sa ich vnútorné zlo môže vyhrotiť. História Haliče na území dnešnej Ukrajiny bola veľmi pohnutá a krutá. V čase druhej svetovej vojny tam paralelne prebiehala aj krvavá občianska vojna. Ľudia sa do seba vzájomne pustili kvôli konfesii, etnicite, politickému presvedčeniu a sociálnym rozdielom. Bol to prakticky boj každého proti každému. Prostredie sa dostalo do vnútorného konfliktu a totálne sa zdeformovalo. Veľa lokalít sa preto výrazne zmenilo, bolo tam množstvo ľudských obetí. Zjednodušene sa dá povedať, že najväčšie šťastie mali tí, ktorým sa podarilo utiecť za hranice.“
Stretáva sa v knihe čitateľ s postavami, ktoré majú svoje reálne predlohy?
„V Carpathii boli všetky postavy reálne, a čitatelia z dotknutého regiónu ich jasne spoznávali. Aj v Entropii je veľká časť postáv skutočná. Do textu som ich spolu s fiktívnymi zaradil preto, aby som cez ne vykreslil niektoré archetypy spomínaného ľudského zla, ktoré je nosnou témou knihy.“
Živé i už mŕtve postavy v Entropii sú blúdiacimi dušami. Čo je cieľom ich hľadania?
„Mŕtvi sa sem nespokojní vracajú preto, aby dosiahli to, čo sa im nepodarilo počas života. Väčšina živých sleduje iba vlastné egoistické ciele na úkor ostatných.“
Sprievodcovia príbehom Buko a Forel napriek tomu ostávajú neutrálne postavy.
„Oni ako jediní prechádzajú úplne celým dejom, na ich charakteroch nie je vykreslené nič pozitívne ani negatívne. V závere príbehu asistujú pri ’istom akte’, následkom ktorého je ľudské zlo navždy zlikvidované. Entropia sa tak končí niečím, čo sa dá nazvať ’sci-fi happyendom’.“
Veľká časť knihy sa odohráva v snovom prostredí, ktoré je plné surrealizmu. Aký je váš vzťah k snom?
„V snoch mám naozaj často inšpiráciu, sú pre moje písanie zaujímavým zdrojom. Občas sa preto dokonca na spánok teším.“
Vraciate sa opakovane do prostredia, ktoré je tiež zdrojom inšpirácie pre vaše knihy?
„Chodím tam čím ďalej, tým menej. Mám dve malé deti, to mi cestovať jednoducho nedovoľuje. Ak sa tam však dostanem, s odstupom krátkeho času mám takmer z každej situácie pocit, že jej až bizarnosť raz môžem využiť. Naposledy som strávil víkend na Podkarpatskej Rusi u známeho umelca. Na mieste som si myslel, že tam plynú historky, s ktorými sa nebude dať nič urobiť. Teraz, s odstupom pár týždňov, to už vidím úplne inak.“
Aká bude vaša ďalšia kniha?
„Nad niečím naozaj uvažujem. Možno sa znova dostanem aj do prostredia, kde sa pohybujem už v prvých dvoch knihách. Stret východného sveta so západným ma ešte stále fascinuje.“
