Dnes vnímame MARTINA HUBU tak intenzívne, ako kedysi ľudia brali jeho váženého otca. O tom, čo ho s rodinou spája a rozdeľuje, rozpráva citlivo aj bez zaváhania. Uznávaný herec a divadelný režisér, nazývaný aristokrat divadla, s noblesou vkročil do veku, keď môže stvárniť aj postavu T. G. Masaryka.
Užívate si divadelné prázdniny?
Snažím sa, hlavne kvôli vnúčatám. Sľúbil som im, že cez prázdniny nebudem stále zaneprázdnený. S manželkou sa chystáme do Dubrovníka. Bude to po päťdesiatich rokoch.
K čomu sa viaže taká udalosť?
Kedysi sme tam boli na divadelnom festivale s pantomímou Milana Sládka. Vtedy ma oslovili z Bosna filmu, či by som s nimi čosi natočil. Napokon to bola celkom veľká postava. Mne, vtedy dvadsiatnikovi, sa ani len nesnívalo, že by som mohol ísť pracovať do Juhoslávie, ale bol to koniec šesťdesiatych rokov, obdobie uvoľnenia, a tak sa podarilo vybaviť vycestovaciu doložku. Film, ktorý som tam nakrúcal, síce nikdy nevošiel do kroník, ale zato vošiel do kroniky môjho života. Tam sme sa s mojou budúcou manželkou rozhodli, že sa vezmeme. Teraz je to päťdesiat rokov.
Prečo práve tam?
Je to zvláštne, keďže sme sa poznali už dávno predtým. Chodili sme spolu už štyri roky. Vlastne, ani sme o tom nevedeli, len sme boli stále všade spolu. Nič sme však neplánovali. Neviem, čím to bolo, že nás spojila práve Juhoslávia, možno more alebo zapadajúce slnko a pláž, hotel Argentína... Ideme sa teda pozrieť, či sme sa tam nezmýlili (smiech).
Ako ste to vtedy prežívali?
Bolo to milé, prvý dotyk akoby so slobodou aj ekonomickou nezávislosťou, lebo na naše pomery mi vtedy ako študentovi slušne platili. Ale bola to aj sloboda v širšom zmysle slova. Otec nám dokonca požičal auto, a to na tie časy bolo pre nás niečo ako krídla. Síce pneumatiky boli také ojazdené, že sa na nich dalo „lietať“ už len v daždi, ale stálo to za to.
Ak dobre rátam, boli ste čerstvý absolvent herectva. Už sa vtedy črtalo vaše pôsobenie doma?
Tú hru – Komédiu o Tobiášovi, s ktorou sme boli na festivale, sme robili s Milanom Sládkom na sklonku posledného ročníka VŠMU. Od septembra som nastúpil v Košiciach, ale tam som na dosť dlho a vážne ochorel. Po vyše dvoch rokoch špitálov som sa začal mierne rozhliadať v Bratislave, kde sme to rozhliadanie absolvovali už spolu s manželkou. Keď sme sa vzali, vyzdravel som (smiech).
Čo spravilo to zdravotné vyradenie z prevádzky?
Bol som mladý, zvládol som to. V nemocniciach človek jednak dostane iný pohľad na život, a hlavne má čas čítať. Prečítal som tam kopu kníh, čo by som inak nemal šancu. Odvtedy som presvedčený, že človek sa v živote nemôže vyhnúť malérom a hlbokým pádom, no osudová krivka má napriek tomu vzostupnú tendenciu. Dno by nemalo byť také hlboké, aby sa z neho nedalo vyhrabať.
Platí to v práci aj v súkromí?
Viete, súkromie a profesia, hlavne v prípade herca, sa často prelínajú. Na javisku odovzdáte toľko, koľko v živote prežívate. A keďže zmúdrieť sa dá iba v utrpení, tak pád v živote je vlastne niekedy priam požehnaním. Postupne som sa toho prestal báť.
Takýto postoj zrejme pramení aj z vašej výchovy. Vraj bola prísna.
Myslím, že tomu pocitu žiť bez strachu do veľkej miery vďačím starým rodičom. Boli v mojom živote stále nablízku. Svojou neustálou prítomnosťou, aj fyzickou, ma držali v tom, že keby sa čokoľvek stalo, mám za kým prísť. Tiež boli prísni, ale boli veľkou istotou. Hlavne tí z otcovej strany, mali typickú disciplínu luteránov. A na druhej strane omama, mamina mama, naopak, taká baroková katolíčka. Vždy bol u nás niekto doma, vždy bolo niečo navarené, nachystané. O to viac som sa mohol tváriť, že to nemám rád (smiech). Boli sme so sestrami prosto obklopení full servisom aj istými zásadami. Ale tá prísnosť bola láskavá, u rodičov sa pridávalo ešte láskavé zanedbanie. Nechali nás na seba, lebo dobre vedeli, že stará mama je poruke. A ju sme ako sebavedomé deti, samozrejme, nechceli nechať hovoriť do našich životov.
V čom sa prejavovala tá prísnosť?
Najbežnejšími spôsobmi. Mama chcela, aby som sa dobre učil, bola úplne vysadená na známky. To bolo prekliatie, lebo som mal príliš veľa záujmov a sestra bola, naopak, samá jednotka. Mama vedela siahať po rôznych formách trestu, keď to nebolo podľa jej predstáv. Nesmierne jej záležalo na tom, aby sme sa vedeli správať. Vedela ma z ničoho nič poslať od stola a bolo na mne, aby som na chodbe zistil prečo... Ruky som si predsa umyl, že by som azda jedol s otvorenými ústami? Bolo na mne, aby som na to prišiel a odvážil sa vrátiť k stolu. Obaja rodičia mali na nás vysoké nároky a v sebe ešte akúsi zvláštnu, vlastne milú rodičovskú povýšenosť, akoby sa rozpakovali poradiť alebo pomôcť. Ako Angličania, ktorí si pri svojej ohľaduplnosti dávajú pozor, aby človeka neurazili podcenením. Sami boli veľmi disciplinovaní a na seba nesmierne prísni. Hlavne povolanie mamy ako opernej speváčky si vyžadovalo dosť tvrdý režim. Pre otca bolo najpodstatnejšie dodržať slovo. Tými, čo to nerobili, opovrhoval. Navyše bol toho názoru, že zub bolí len hlupáka a len hlupák dokáže prechladnúť. A to aj dal pocítiť. Pre starého otca bol zase podstatný Tolstoj. S ním mám odvtedy problém.
Prečo?
Hneď sa mi vynorí obraz, ako sedíme za stolom pri obede, kde sa nesmelo pri jedle hovoriť. To by ešte bolo šlo, so sestrami sme na seba pokukovali a nejako sme to vydržali. Ale poobede starý otec, veľký tolstojovec, vytiahol „Kruh četby“, trojzväzok od Tolstého, v ktorom sú iba samé citáty, od Biblie cez Tolstého až po Budhu. Na každý deň jedno ponaučenie. Vlani vyšla reedícia, inak pekné vydanie. Starý otec vždy jednu z tých knižiek zobral, podal ju mne alebo niektorej sestre, hocikde sme ju otvorili a prečítali nejaký citát. Potom sme mu museli vysvetliť, čo tým chcel autor povedať. On počúval a dopĺňal nás, dovysvetľoval. Keďže sa to dialo každý deň, bol by som toho Tolstého niekedy najradšej zabil. Trvalo to zhruba do trinástich rokov, potom nám s tým dal pokoj.
Vnímali ste popri rodičoch svoju hereckú dráhu ako výzvu?
Ani som si neuvedomoval, že to môže byť niečo zvláštne. Ako dieťa som bol týmto prostredím obklopený, bolo mi to prirodzené. A keď mi to predhodili chlapci z dvora, tak som to nerozoberal, lebo som chcel s nimi byť kamarát. Na druhej strane, nedá sa nevidieť, že povolanie rodičov určilo vlastne aj môj osud. Atraktivita toho prostredia ma jednoducho pútala a zároveň odpútavala od iných možností, ktoré život ponúka. Možno to malo vplyv na slobodu môjho rozhodnutia. Chvíľu som bol z toho aj nešťastný, lebo až následne som pochopil, že ma môže okolie vnímať ako protekčné dieťa. Zo všetkých síl som sa snažil ním nebyť. Je to zradné, lebo keď vás do toho mimovoľne napasujú, tak sa aj začnete hlúpo správať. Potom chvíľu trvá, kým sa upokojíte a nájdete dôveru v seba samého. Je to paradox, ale situáciu mi moji rodičia patrične sťažovali. Boli veľmi nároční aj v profesii.
Ako vám to sťažili?
Otec vôbec nebol presvedčený, že by som mal byť hercom. Ako hovorí známa príhoda, hneď po mojej prvej premiére povedal, nech sa rozhodnem študovať niečo iné, že on ma ešte uživí. Obaja rodičia vedeli, že herectvo je riskantné, či už s väčším, alebo menším talentom. Boli radi, že moje sestry sa vybrali úplne iným smerom. A ja som zase rád, že aj moje dcéry. Najväčšie umenie je vybalansovať pocit, že ste na svete rád a máte rád aj svoju profesiu.
Rodičov neuspokojovalo, že ste svojím rozhodnutím dali najavo, ako ich obdivujete?
To vôbec nie. Takýto typ očarenia v našej rodine absolútne nefungoval. Myslím, že to bolo rozumné. Netreba byť nezmyselne krutý, ale ani bezhranične obdivný. Treba povedať, že otec ma vlastne ako herca ani nestihol uznať. Až dlho potom, čo zomrel, mama uznala - do istej miery aj pod tlakom verejnej mienky, že im nerobím hanbu. Dnes sú časy celkom iné. Nútia človeka, aby sa sám chválil a prezentoval, dokonca sa to vyžaduje. Vôbec sa nepovažuje za mínus, keď o sebe trúsite pozitíva. U nás niečo také bolo skôr hanbou, ľudia o takého človeka prestali mať záujem.
Čo je lepšie?
Mne sa to vtedy páčilo viac ako teraz.
Mávate niekedy pocit, že ste sa na otca začali podobať?
Niekedy sa pozriem do zrkadla a mám pocit, že sa na mňa pozerá otec. To predtým nebolo. Neviem, v čom to je, lebo nedisponujem atribútmi, ktoré ho ako herca charakterizovali: krásny hlas, pekné gesto, zmysel pre verš a prednes poézie, dokonca bol, ako vravievala mama, „štátny krásavec“. Navyše sa vždy úprimne tešil z úspechu iných ľudí, čo nie je ľahké.
To asi súviselo aj so samotnými podmienkami v divadle a vo filme v čase jeho kariéry. Všetko sa práve rodilo.
Áno, veď divadelnú školu spoluzakladal, v SND desať rokov šéfoval. No ohliadnuc od toho bol vnútorne obzvlášť suverénny. Zoberte si, že robil posledný semester práva, nechal ho a išiel za herca. Kto by také niečo spravil? Rozhodol sa, chcel to, išiel za tým.
Rozprávali ste sa o jeho rozhodnutiach?
Ani nie. Otec bol vlastne miláčik osudu, nesmierne si ho vážili a on to nikdy nezneužíval, bol múdry. Až na tú jeho uletenú romantickú predstavu o všeobecnom blahu. Ľavičiari po vojne zahoreli nejakým zvláštnym scestným romantizmom sociálnej rovnosti, či čo to už je.
Bolo jeho komunistické presvedčenie pre vás veľkým problémom? Alebo ešte aj je?
Bolo. Aj sme o tom spolu hovorili, no uzavreli sme to tak, že nám nebolo dopriate si v tejto veci rozumieť. Otec nebol dogmatický boľševik, no bol tvrdohlavý a romantickú cestu nemal problém obhájiť. Na svet sa díval vždy veľmi pokojne, vnútri vedel vzplanúť a potom to s gráciou spracoval a všetko bezchybne formuloval. Nie ako ja (smiech). Neviem, či sú to percentá maďarskej krvi, ktoré mám cez mamu, no keď prežívam nejaký vzruch, strácam schopnosť logicky formulovať. Ten vzruch pridúša celú moju bytosť, nielen slová. Stáva sa mi občas, že mi v dôsledku vlastnej senzitívnosti dochádzajú argumenty.
Súvisí to aj s vaším typom herectva?
Z tohto pohľadu je to trochu aj profesionálna dvojdomosť. Keď chcem niečo formulovať ako herec a presadiť na skúške svoj argument, tak mi to ide oveľa ťažšie, než keď vystupujem ako režisér. Vtedy formulujem oveľa slobodnejšie a kultivovanejšie a s lepšími argumentmi. Neviem byť v pozícii herca, ktorý presadzuje svoju pravdu. Emočný vzruch herca mi to kazí. Otec to tak nemal, práve naopak, aj ako herec v diskusii vždy veľmi pútavo presviedčal. Tým mi nasadil vysokú latku.
Pokúšali ste sa vedome vyhraniť voči jeho herectvu?
Myslím, že v tom bolo niečo programové. Cítil som, že musím nájsť svoje ťažisko inde. Ale nakoniec som s tým ani nemal taký problém. Vyrastal som v generácii, ktorej začala byť akákoľvek forma pátosu, či už v spoločnosti, alebo v divadle, protivná. Chceli sme sa vysloviť k prítomnosti cez konkrétny tón, konkrétne divadlo, bez romantických krídel. Nie všetci to prijímali, ale časy sa lámali, ľudia odchádzali, emigrovali. Pochopili sme, že sa nedá milovať ľudstvo, ale dá sa milovať človek, nemožno objímať spoločnosť, len jedinca, nedá sa pracovať pre blaho národa, ale pre blaho jeho príslušníkov. Keď to zjednoduším, individualizácia bola podstatná vec, ktorá boľševikovi prekážala a v tomto postoji sa mi pomerne ľahko formoval môj herecký aj ľudský program. A potom som mal to osudové šťastie ocitnúť sa v Divadle na korze, kde sa to konkrétne a individuálne autentické stalo našou hlavnou líniou.
Divadlom na korze prešli viacerí zaujímaví divadelníci. Ako sa tam dalo stretnúť?
Keď som vtedy po dlhej chorobe vyšiel z nemocnice a ponevieral som sa po Bratislave, jeden z kolegov Divadla poézie, ktoré vtedy na korze sídlilo, bol priveľmi spoločensky indisponovaný, a tak ma zavolali, či by som prišiel zaňho zaskočiť. Tak som šiel recitovať Hviezdoslavov Pozdrav. Potom mi ešte čosi dali, a tak som sa pomaly stal súčasťou súboru. Usúdili sme, že by sme sa odvážili aj na prózu, začali sme Maxom Frishom a zrazu sme už boli aj činoherní. Do toho prišiel obrodný proces a s ním iniciatíva zdola – režiséri Peter Mikulík, Vlado Strnisko a dramaturg Martin Porubjak. Priestor sa zrazu otvoril. Stalo sa to cez prázdniny v auguste 1968 v čase invázie vojsk Varšavskej zmluvy. Vedenie na ministerstve kultúry bolo ešte stále dostatočne obrodné, posvätilo vznik Divadla na korze a z Divadla poézie si Zitu Furkovú, Zoru Kolínsku a mňa prizvali na korzo k Labudovi, Dančiakovi, Mikulíkovi... Do súboru pozvali režiséra Miloša Pietora, Lasica so Strniskom urobili Čakanie na Godota, Pietor Gogoľovu Ženbu. Fungovali sme tri sezóny, potom nás „z hygienických dôvodov“ zrušili.
Čo to vo vás zanechalo?
Divadlo na korze bol zvláštny fenomén, extrakt doby s novou divadelnou poetikou a vrúcnym publikom. Bolo to príjemné v tom, že sme sa vzájomne provokovali k spoznávaniu seba samých a podvedome sa usmerňovali. Stretli sme sa vždy ráno o desiatej, dali sme si kávu a začali sme rozprávať. O jednej sme usúdili, že treba ísť buď na obed, alebo niečo za horúca urobiť, tak sme pracovali, večer bolo predstavenie a potom sme celú noc skúšali. Hovorím o tom preto, že mať takto„narozprávané“ je nesmierne dôležité, hovorí to o vašom videní sveta a medzi kolegami na javisku potom nemusíte nič vysvetľovať. Pri všetkej skromnosti mám pocit, že korzo veľmi ovplyvnilo divadelné dianie v Bratislave. Keď boľševici divadlo zrušili, hodili nás na Novú scénu. Aj tam sme sa s poetikou korza presadili, potom sme začali hrávať aj v Národnom, kde zákonitosti korza tiež zafungovali. Progresívnejšie sily usúdili, že máme kus pravdy, vzali si od nás ten reálny prístup k herectvu a logické stavanie situácií.
Tam sa zrodila aj túžba režírovať?
Režírovať som vlastne začal zo zúfalstva. Herec je veľmi závislá profesia a čoraz viac ma začala ničiť skutočnosť, že musím niekedy v postave prebrať zodpovednosť za niečo, s čím nesúhlasím. Pre zrelého človeka je to dosť namáhavý stav. Je to o tom, že ja si myslím, že v tejto chvíli by moja postava zareagovala takto, ale režisér povie nie, lebo má na ňu iný názor. A teraz hrajte. Stačia tri falošné motívy a divák vás opustí, myslím si. Nezaujíma ho, že to hrám zo služobnej povinnosti, ale vycíti, že s tým nesúhlasím. Tak som si povedal, že to skúsim s režisérskou zodpovednosťou.
To vlastne znamená, že teraz presviedčate iných, aby hrali tak, ako si to predstavujete vy.
To nie. V prípravnej fáze si to musíte vydebatovať. Aj preto si vyberám ľudí, o ktorých si myslím, že máme spoločný pohľad na vec.
Stále odolávate účinkovaniu v slovenských televíznych seriáloch. Súvisí to ešte s nostalgiou za televíznymi pondelkami?
Možno je dnes spomienka silnejšia než to, čo sa vtedy dialo. Nech je to akokoľvek, vtedajšie televízne inscenácie literárnej a divadelnej klasiky vnímam ako formu televízneho divadla, kde nebolo až také podstatné, či sa kulisa zakýva, keď tresnete dverami. Dôležité bolo, že sa hral Shakespeare, Stendhal, Balzac, Dostojevskij, Zweig. Asi sme to hrali naivnejšie, ale každý pondelok sme dostali možno aj milióny ľudí k obrazovkám. A z tohto faktu, z tohto zorného uhla by bolo možno užitočné baviť sa o tom, akú myšlienkovú úroveň majú dnešné seriály a načo je dobré zjednodušené videnie sveta.
Televízia tak bojuje o svojich divákov.
Všetci bojujú o to svoje. Aj divadlo. Hnevá ma, že hru s ohlupovaním sme radi prijali. Zatiaľ to najlepšie sformulovala istá babka demokratka, keď o Mečiarovi povedala – ja viem, že klame, ale ja mu verím.
Dlhodobo vám dobre ide karta v Česku – režírujete v divadlách a český film vás má veľmi rád. Čo všetko tam ovplyvňuje kvalitu vašej práce?
Je to aj šťastie, ale zrejme si tam intenzívnejšie rozumiem s ľuďmi. Keby nebolo českej kritiky, možno by sme tu spolu nesedeli. Oni ma na začiatku môjho snaženia obhájili ako prví, povzbudili ma a upozornili na mňa. Som rád, že v českom priestore som zasadený tam, kde som.
Naposledy ste nakrúcali televíznu dokumentárnu sériu České století. Škoda, že niečo také sa nenakrúca aj u nás. V každom prípade, úloha Masaryka vám po každej stránke sekne. Ako v nej bolo?
Potešil som sa jej, je mi blízka. Veď som cez rodinu dostal o monarchii silnú informáciu. Stará mama bola Maďarka, jej manžel slovenský národný buditeľ. On bol z generácie učiteľov, ktorí chodili po poliach a vyťahovali deti zo stohov, kde ich rodičia skrývali pred novinkou doby - povinnou školskou dochádzkou, aby mal kto robiť na poli. Stará mama zase na školskom dvore postavila kotol s petrolejovou vodou, aby svojich žiakov odvšivavila. Oboch to bavilo, videli v tom svoje poslanie. Som rád, že mám niečo spoločné s tým, ako to tu za Rakúsko-Uhorska chceli zlepšiť. Vo filme hrám Masaryka do roku 1918, čiže ešte predtým, než sa stal prezidentom. Režisér Sedláček si ma vybral pre „klukovské oči“, ktoré máme vraj podobné.
Ako vnímate Masarykovu osobnosť?
Je fascinujúca. Je to príbeh dobrodruha, ktorý sa rozhodne na mieste, kde bolo šesťsto rokov jedno politické svedomie, vybudovať niečo iné. Všetci ho vysmiali, aj vlastní. A on za tou svojou ideou cieľavedome šiel. Bol to veľký taktik a režiséra zaujal predovšetkým moment, ako si chlap vytvorí predstavu, cieľ a ako ho zrealizuje aj za cenu osobných obetí. Film sa končí scénou, ako Masaryk prichádza vlakom na Wilsonovo nádražie za veľkých ovácií. Páčil sa mi tento príbeh rozhodujúcej úlohy jednotlivca v dejinách. A chcem dúfať, že som to nepokazil viac, ako bolo nevyhnutné.
Vizitka
13. júla 2013 oslávil úspešný herec a divadelný režisér, syn herca Mikuláša Hubu a opernej speváčky Márie Kišonovej-Hubovej, sedemdesiatku.
50 rokov ubehlo od sľubu manželstva s profesorkou tanca Dagmar Hubovou, majú spolu dve dcéry.
37 rokov pôsobí v Činohre SND.
1 rok (2005-2006) stál na čele Činohry SND.
25 rokov priťahoval ľudí do Štúdia L+S vydarenou monodrámou Kontrabas v réžii Martina Porubjaka.
242 repríz mala v SND inscenácia Tančiareň, ktorú režijne pripravil
4 Divadelné Dosky získal (za Gogoľovu ženbu, dve za Tančiareň a napokon za Popol a vášeň)
45 rokov ubehlo odvtedy, čo sa prvý raz objavil v televíznej inscenácii Pasca zo života Puškina. Odvtedy nakrútil desiatky filmov, celovečerné prevažne v Česku (Musíme si pomáhať, Kawasakiho ruže, Štěstí a ďalšie).
